Obrana slobody

„A v ten deň to svojmu synovi vysvetlíš takto: ‚Je to za to, čo mi preukázal Hospodin, keď som vychádzal z Egypta.‘“ (Ex 13,8)

Bol to okamih, na ktorý čakali viac než dvesto rokov. Izraeliti, otroci v Egypte, sa chystali vyjsť na slobodu. Desať rán zasiahlo krajinu. Ľud to pochopil ako prvý, faraón ako posledný. B-h stál na strane slobody a ľudskej dôstojnosti. Nemožno vybudovať národ, nech by mal akokoľvek silnú políciu či armádu, ak zotročuje jedných v prospech druhých. Dejiny sa napokon vždy obrátia proti tyranii – tak ako sa obrátili proti každej, ktorú ľudstvo poznalo.

A teraz nastal ten čas. Izraeliti stáli na prahu slobody. Mojžiš, ich vodca, ich zhromaždil, aby k nim prehovoril. Čo by mal povedať v tejto osudovej chvíli pri zrode národa? Mohol hovoriť o mnohých veciach. Mohol hovoriť o slobode, o zhodení okov a konci otroctva. Mohol hovoriť o cieli cesty, o „krajine oplývajúcej mliekom a medom“. Alebo si mohol zvoliť vážnejšiu tému: o dlhej ceste, ktorá ich ešte čaká, o nebezpečenstvách, ktorým budú čeliť – o tom, čo Nelson Mandela nazval „dlhým pochodom za slobodou“. Každá z týchto tém by bola hodná veľkého vodcu, ktorý cíti historický okamih v osude Izraela.

Mojžiš však neurobil nič z toho. Namiesto toho hovoril o deťoch, o vzdialenej budúcnosti a o povinnosti odovzdávať pamäť generáciám, ktoré sa ešte nenarodili. V parši na tento týždeň sa k tejto téme vracia trikrát: „A keď sa ťa tvoji synovia opýtajú: ‚Čo znamená tento obrad?‘ odpovieš…“ (Ex 12,26–27). „A v ten deň vysvetlíš svojmu synovi: ‚Je to za to, čo mi preukázal Hospodin, keď som vychádzal z Egypta.‘“ (Ex 13,8). „A keď sa ťa v budúcnosti tvoj syn opýta: ‚Čo to znamená?‘ odpovieš…“ (Ex 13,14).

Práve v okamihu, keď mali získať slobodu, bolo Izraelitom povedané, že sa musia stať národom vychovávateľov. To robí z Mojžiša nielen veľkého, ale jedinečného vodcu. Tóra tým učí, že sloboda sa nezískava na bojisku, ani v politických inštitúciách, ani na súdoch – národných či medzinárodných – ale v ľudskej predstavivosti a vôli. Na obranu krajiny potrebujete armádu. Na obra- nu slobodnej spoločnosti však potrebujete školy. Potrebujete rodiny a vzdelávací systém, v ktorom sa ideály odovzdávajú z generácie na generáciu a nikdy sa nestratia, nezľahčia ani nezatemnia. Tak sa Židia stali národom, ktorého vášňou bolo vzdelanie, ktorého pevnosťami boli školy a ktorého hrdinami boli učitelia.

Výsledkom bolo, že už v čase zničenia Druhého chrámu mali Židia ako prvý na svete systém všeobecnej povinnej školskej dochádzky financovaný z verejných prostriedkov: „Pamätajte v dobrom miža menom Jošua ben Gamla, lebo keby nebolo jeho, Tóra by bola v Izraeli zabudnutá. Spočiatku učil dieťa otec, a tak zostávali siroty bez vzdelania. Potom ustanovili učiteľov detí v Jeruzaleme, no siroty zostávali nevzdelané. Potom sa rozhodlo, že učiteľov detí vymenujú v Jeruzaleme a otcovia (ktorí žili mimo mesta) budú nosiť svoje deti tam a tam ich budú vyučovať, ale sirotám sa stále nedostávalo vzdelania. Neskôr sa ustanovilo vymenovanie učiteľov v jednotlivých oblastiach pre chlapcov vo veku šestnásť a sedemnásť rokov, ale vždy, keď sa učiteľ na žiaka nahneval, ten vzdoroval a odišiel. Napokon prišiel Jošua ben Gamla a zaviedol vymenovanie učiteľov v každej provincii a v každom meste a deti od šiestich či siedmich rokov boli zverené do ich starostlivosti.“ (Bava Batra 21a).

Pre porovnanie, Anglicko zaviedlo povinné všeobecné vzdelávanie až v roku 1870. Vážnosť, akú mudrci pripisovali vzdelaniu, potvrdzujú aj tieto slová: „Ak mesto nezabezpečilo vzdelanie mládeže, jeho obyvatelia sú daní do kliatby dovtedy, kým neprijmú učiteľov. Ak stále zanedbávajú túto povinnosť, mesto je exkomunikované, lebo svet trvá len zásluhou dychu školákov.“ (Maimonides, Hilchot Talmud Tora 2,1).

Podobne sa hovorí aj v Jeruzalemskom Talmude: „Rabi Jehuda ha-Nasi vyslal rabiho Chiju, rabiho Isiho a rabiho Amiho do miest Izraela, aby na každom mieste ustanovili učiteľov. Keď prišli do mesta bez učiteľov, povedali: ‚Priveďte nám obrancov mesta.‘ Priviedli vojenskú stráž. Rabíni povedali: ‚To nie sú ochrancovia mesta, ale jeho ničitelia.‘ ‚Kto sú teda ochrancovia?‘ pýtali sa obyvatelia. Odpovedali: ‚Učitelia.‘“ (Jerušalmi Chagiga 1,6).

Žiadna iná viera nepripisovala štúdiu vyššiu hodnotu ani jej nedávala vyššie miesto v rebríčku kolektívnych priorít. Izrael od samého začiatku vedel, že slobodu nemožno vytvoriť zákonmi ani udržať len politickými štruktúrami. Ako povedal americký sudca Learned Hand: „Sloboda sídli v srdciach mužov a žien; keď tam zomrie, nijaká ústava, nijaký zákon ani nijaký súd ju nezachráni.“ Túto pravdu výstižne vyjadrili mudrci aj v pozoruhodnom výklade verša o Tabuliach, ktoré Mojžiš dostal na hore Sinaj: „Tabule boli dielom B-ha a písmo vyryté na tabuliach bolo písmo B-žie.“ (Ex 32,16). Vyložili ho takto: „Nečítaj charut – vyryté, ale cherut – sloboda, lebo niet slobodnejšieho než ten, kto sa venuje štúdiu Tóry.“ (Mišna Avot 6,2). Chceli tým povedať, že ak je zákon vyrytý v srdciach ľudí, nie je potrebné ho vynucovať políciou. Pravá sloboda – cherut – je schopnosť ovládať seba samého bez toho, aby nás museli ovládať iní. Bez dobrovoľného prijatia morálnych a etických hraníc sa sloboda mení na svojvôľu a spoločnosť na bojisko protichodných vášní a túžob.

Táto myšlienka, so všetkými osudovými dôsledkami, zaznela po prvý raz v slovách Mojžiša v tejto parši. Hovoril Izraelitom, že sloboda je viac než okamih politického víťazstva. Je to nepretržité úsilie naprieč generáciami učiť tých, čo prídu po nás, o bojoch, ktoré naši predkovia viedli a prečo – aby moja sloboda nikdy nebola vykúpená stratou tej tvojej alebo za cenu utrpenia iných. Preto dodnes na Pesach jeme maces, nekvasený chlieb utrpenia, a ochutnávame maror, horké byliny otroctva, aby sme si pamätali horkosť útlaku a nikdy nepodľahli pokušeniu utláčať iných.

Najstarším a najtragickejším javom v dejinách je, že ríše, ktoré kedysi dominovali svetu ako kolosy, napokon upadli a zanikli. Sloboda sa zmení na individualizmus („každý robil to, čo bolo v jeho očiach správne“, Sud 21,25), individualizmus sa mení na chaos, chaos na hľadanie poriadku a toto hľadanie sa stáva novou tyraniou, ktorá si vynucuje poslušnosť silou. To, na čo Židia vďaka Tóre nikdy nezabudli, je, že sloboda je nikdy nekončiace vzdelávacie úsilie, v ktorom sú rodičia, učitelia, domovy a školy partnermi v rozhovore medzi generáciami.

Štúdium – Talmud Tora – je samotným základom judaizmu, strážcom nášho dedičstva i nádeje. Preto, keď tradícia udelila Mojžišovi najvyššiu poctu, nenazvala ho „naším hrdinom“, „naším prorokom“ ani „naším kráľom“, ale jednoducho Moše Rabenu – Mojžiš, náš učiteľ. Lebo práve v aréne vzdelávania prebieha súboj o to, či dobrá spoločnosť vyhrá alebo prehrá.