Jom Kipur
Jom Kipur je „svätyňa svätýň“ židovského kolobehu času, keď skladáme účty za svoj život. Premýšľame nad tým, čo sa nám stalo a čo plánujeme urobiť v nadchádzajúcom roku. Najdôležitejším posolstvom Jom Kipuru je, že nikdy nie je neskoro zmeniť sa, začať odznova a žiť inak ako doteraz. B-h odpúšťa každú chybu, ktorú sme urobili, pokiaľ ju úprimne ľutujeme a robíme všetko pre to, aby sme ju napravili. Aj keď nemáme nič, čo by sme ľutovali, Jom Kipur nás vedie k premýšľaniu o tom, ako využiť nadchádzajúci rok spôsobom, čo prinesie požehnanie do života iných ako prejav vďaky B-hu za všetko, čo nám dal.
V dávnych časoch sa Jom Kipur slávil ako veľkolepý verejný obrad v jeruzalemskom chráme. Najsvätejší muž Izraela – veľkňaz – vstupoval do najsvätejšieho priestoru, Svätyne svätýň, aby priznal hriechy celého národa použitím B-žieho najsvätejšieho mena a dosiahol zmierenie pre celý Izrael. Bol to moment intenzívnej drámy v živote ľudu, ktorý veril, že jeho osud závisí od vzťahu s B-hom, ktorý vedel, že neexistuje život – nieto ešte národ – bez hriechu, a ktorý zo svojej histórie vedel, že hriech môže byť potrestaný katastrofou.
Pre tých, ktorí sa mu úplne otvoria, je Jom Kipur život meniaca skúsenosť.
Hovorí nám, že B-h, ktorý stvoril vesmír z lásky a odpustenia, sa k nám obracia s láskou a odpustením a žiada, aby sme aj my milovali druhých a odpúšťali im. B-h od nás nikdy nežiadal aby sme sa vyhli chybám. Všetko, čo žiada, je, aby sme ich priznali, poučili sa z nich, rástli vďaka nim a napravili, čo sa dá.
Žiadne náboženstvo nikdy nemalo taký pozitívny pohľad na potenciál človeka.
B-h, ktorý nás stvoril na svoj obraz, nám dal slobodu. Nie sme poznačení dedičným hriechom, odsúdení na neúspech a uväznení v zle, ktoré dokáže poraziť iba B-žia milosť.
Naopak, máme v sebe silu vybrať si život. Spoločne máme silu meniť svet. Nasledujúcich päť pojmov, ktoré sú ústredné pre Jom Kipur, obsahuje základné židovské hodnoty a idey, ktoré nás formujú ako Židov aj ako ľudí. Judaizmus je najväčším príkladom „kultúry viny a pokánia“ ako protikladu ku „kultúre hanby a cti“ starých Grékov.
V kultúre hanby, ako bola grécka tragédia, sa zlo pripisuje samotnej osobe. Je to akoby nezmazateľná škvrna. Pre človeka, ktorý spáchal hanebný čin, niet cesty späť. Stáva sa vydedencom a najlepšie, v čo môže dúfať, je zomrieť pre ušľachtilú vec. Naopak, v kultúre viny, akou je judaizmus, je zlo vlastnosťou skutku, nie človeka. Dokonca aj ten, kto urobil zlo, má posvätné ja, ktoré zostáva nedotknuté. Možno musí prijať trest, určite musí urobiť nápravu, ale jadro jeho hodnoty zostáva navždy. Kultúra viny nenávidí hriech, nie hriešnika. Pokánie, náprava a návrat sú vždy možné.
Kultúra viny je kultúrou zodpovednosti. Nezvaľujeme vinu za svoje zlé skutky na druhých. Vždy je lákavé obviňovať druhých – nebol som to ja, boli to moji rodičia, moja výchova, moji priatelia, moje gény, moja spoločenská trieda, médiá, systém, „oni“. Presne toto spravili prví dvaja ľudia v rajskej záhrade. Keď sa ich B-h spýtal na jedenie zakázaného ovocia, muž obvinil ženu. Žena obvinila hada. Výsledkom bol stratený raj.
Zvaľovať vinu na iných je tak staré ako ľudstvo samé, avšak je to sebazničujúce. Znamená to, že sa definujeme ako obete. Kultúra obetí môže síce vyvolať súcit druhých, no za príliš vysokú cenu. Vytvára pocity hnevu, poníženia, krivdy a zatrpknutosti. Namiesto toho, aby viedla ľudí k náprave sveta vedie k hnevu. Židia veľa trpeli, ale Jom Kipur nám zabraňuje definovať sa ako obete. Keď priznávame svoje hriechy, neobviňujeme nikoho iného a preberáme plnú zodpovednosť za svoje činy. Vedomie, že nám B-h odpustí, nám umožňuje byť k samým sebe úplne úprimnými.
Jom Kipur nám zároveň umožňuje rásť. Dlžíme vďaku kognitívno-behaviorálnej terapii za to, že nám pripomína typický prvok židovskej viery: že keď zmeníme spôsob nášho uvažovania, zmeníme aj uhol pohľadu na to, ako sa cítime. A keď sa cítime inak, žijeme inak. To, v čo veríme, formuje to, kým sa stávame.
V jadre tešuvy (pokánia) je presvedčenie, že sa môžeme zmeniť. Nie sme odsúdení na to, aby sme navždy zostali tým, čím sme boli. V Tóre vidíme, ako sa Jehuda zmenil zo žiarlivého brata pripraveného predať Jozefa do otroctva na muža so svedomím a odvahou ponúknuť sám seba do otroctva, aby jeho brat Binjamin mohol byť slobodný.
Vieme, že niektorí ľudia si užívajú výzvy a riskujú, zatiaľ čo iní, nemenej nadaní, hrajú na istotu a nakoniec nedosiahnu svoj plný potenciál. Psychológovia hovoria, že rozhodujúci rozdiel spočíva v tom, či vnímame svoju schopnosť ako pevnú a nemennú, alebo ako niečo, čo sa dá rozvíjať úsilím a skúsenosťami. Tešuva je v podstate o úsilí a skúsenosti. Predpokladá, že môžeme rásť.
Tešuva znamená, že môžem riskovať s vedomím, že môžem zlyhať, ale zároveň s vedomím, že zlyhanie nie je konečné. Znamená to, že ak urobím chyby, B-h vo mňa nestráca dôveru, i keď ja ju možno stratím. B-h v nás verí, dokonca aj keď my nie. Už len toto je život meniaci fakt, ak sa mu otvoríme vo všetkých dôsledkoch.
Tešuva znamená, že minulosť nie je nenapraviteľná. Znamená to, že z každej chyby rastiem. Neexistuje zlyhanie, ktoré by ma neurobilo hlbším človekom; neexistuje prijatá výzva – hoci by som v nej zlyhal – ktorá by vo mne nerozvinula sily, ktoré by som inak nikdy nemal.
To je prvá premena Jom Kipuru: obnovený vzťah so sebou samým.