Vysoké sviatky

Ak poviete ‚Áno‘, bude dobre, ale ak poviete ‚Nie‘, toto miesto bude vaším pohrebiskom.“ (Šabat 88b)

Na to R. Acha bar Jaakov povedal: „Toto predstavuje zásadnú výzvu legitimite zmluvy.“ Talmud odpovedá, že hoci dohoda možno nebola v tom čase úplne slobodná, Židia svoj súhlas dobrovoľne potvrdili v časoch Achašveroša, ako naznačuje Kniha Ester. Nezaoberajme sa teraz diskusiou o tejto pasáži. To podstatné je jasné: Mudrci pevne verili, že dohoda musí byť urobená slobodne, aby bola záväzná. Avšak väčšina z nás neposkytla súhlas, že budeme Židmi. Narodili sme sa tak. V časoch Mojžiša, keď sa dohoda uzatvárala, sme neexistovali. Ako teda môžeme byť zmluvou viazaní?

Na tejto otázke stojí všetko ostatné. Ako môže byť židovská identita odovzdávaná z rodiča na dieťa? Keby bola jednoducho záležitosťou rasy či etnika, dalo by sa to pochopiť. Po rodičoch dedíme mnohé veci – zjavne napríklad naše gény. Avšak byť Židom nie je odrazom genetiky, ale súborom náboženských záväzkov. Halachický princíp hovorí: zachin le-adam shelo be-fanav „Môžeš priniesť úžitok niekomu inému aj bez jeho vedomia alebo súhlasu“ (Ketubot 11a). A hoci byť Židom je bezpochyby výhodou, je to v istom zmysle aj záväzok – obmedzenie rozsahu našich možností s vážnymi následkami priestupkov. Keby sme neboli Židmi, mohli by sme pracovať počas Šabatu, jesť nekóšer jedlo, a podobne. Úžitok sa dá poskytnúť bez súhlasu, záväzok však nie.

Stručne povedané, jedná sa o otázku otázok židovskej identity. Ako môžeme byť viazaní židovským zákonom bez našej voľby, iba preto, že naši predkovia súhlasili v našom mene?

V mojej knihe Radical Then, Radical Now som poukázal na to, aké fascinujúce je sledovať, kedy a kde bola táto otázka položená. Napriek tomu, že od nej závisí všetko ostatné, nebola kladená často. Väčšinou sa Židia nepýtali: „Prečo byť Židom?“ Odpoveď bola zrejmá: Moji rodičia sú Židia. Moji starí rodičia boli Židia. Tak som Žid. Identita je niečo, čo väčšina ľudí v dejinách berie ako samozrejmosť.

Problém sa však objavil počas babylonského exilu. Prorok Ezechiel hovorí: „To, čo vám zišlo na um, sa nikdy nestane – myšlienka: ‚Buďme ako národy, ako kmene krajín, slúžme drevu a kameňu‘“ (Ez 20:32). Toto je prvý odkaz na Židov, ktorí sa aktívne snažili vzdať sa svojej identity.

A stalo sa to znova – v rabínskych časoch. Vieme, že v 2. storočí pred občianskym letopočtom sa niektorí Židia helenizovali. Chceli byť Grékmi, nie Židmi. Iní, v časoch rímskej vlády, sa snažili stať Rimanmi. Niektorí dokonca podstúpili operáciu známu ako epispazmus, aby zvrátili efekt obriezky (po hebrejsky boli známi ako mešuchim), aby zakryli, že sú Židia.

Tretíkrát sa podobný problém objavil v Španielsku v 15. storočí. Práve tu nachádzame dvoch komentátorov Tóry, rabína Jicchaka Aramu a rabína Jicchaka Abarbanela, ktorí sa pýtajú, ako môže zmluva Židov zaväzovať dodnes. Pýtali sa preto, lebo v ich čase – medzi rokmi 1391 a 1492 – bol na španielskych Židov vyvíjaný obrovský tlak, aby konvertovali na kresťanstvo, a až tretina z nich tak možno urobila (známi ako anusim, po španielsky conversos, hanlivo marranos – „ošípané“). Otázka „Prečo zostať Židom?“ bola skutočná.

Odpovede sa líšili podľa doby. Ezechielova odpoveď bola priamočiara: „Ako žijem – znie výrok Pána, Hospodina – iste mocnou rukou a vystretým ramenom a vyliatym hnevom budem nad vami kraľovať“ (Ez 20:33). Inými slovami, Židia sa môžu pokúšať uniknúť svojmu osudu, ale nepodarí sa im to. Aj keby to bolo proti ich vôli, vždy budú známi ako

Židia. Presne tak, a bohužiaľ s tragickými následkami, to dopadlo aj počas dvoch veľkých období asimilácie – v Španielsku v 15. storočí a v Európe v 19. a na začiatku 20. storočia. V oboch prípadoch pretrvával rasový antisemitizmus a Židia boli naďalej prenasledovaní.

Mudrci odpovedali mysticky. Tvrdili, že aj duše ešte nenarodených Židov boli prítomné na Sinaji a potvrdili zmluvu (Exodus Raba 28:6). Inými slovami, každý Žid dal svoj súhlas v dňoch Mojžiša, aj keď sa ešte nenarodil. Možno tým mysleli, že v hĺbke srdca aj najviac asimilovaný Žid vie, že je Žid. Tak to bolo u osobností ako Heinrich Heine či Benjamin Disraeli, ktorí žili ako kresťania, ale často písali a mysleli ako Židia.

Španielski komentátori z 15. storočia však túto odpoveď spochybnili. Ako povedal Arama: každý z nás je telo aj duša. Ako teda môže stačiť povedať, že na Sinaji bola prítomná len duša? Ako môže duša zaväzovať telo? Samozrejme, že duša so zmluvou súhlasí. Duchovne je byť Židom privilégiom a privilégium možno udeliť bez súhlasu. Ale pre telo je zmluva bremenom. Prináša rôzne obmedzenia telesných pôžitkov. Preto ak boli na Sinaji prítomné duše, ale nie telá budúcich generácií, nepredstavuje to skutočný súhlas.

Radical Then, Radical Now je moja odpoveď na túto otázku. Možno však existuje aj jednoduchšia. Nie každý záväzok, ktorý nás viaže, je výsledkom našej slobodnej voľby. Existujú záväzky, ktoré prichádzajú s narodením. Klasickým príkladom je korunný princ alebo princezná. Byť dedičom trónu znamená povinnosti a život v službe druhým. Je možné tieto povinnosti zanedbať. V extrémnych prípadoch môže panovník dokonca abdikovať. Ale nikto si nemôže zvoliť, že sa stane dedičom trónu. To je osud, ktorý prichádza s narodením.

Ľud, o ktorom sám B-h povedal: „Môj syn, môj prvorodený, Izrael“ (Ex 4:22), o sebe vie, že je členom kráľovského rodu. Možno je to privilégium. Možno bremeno. Takmer určite oboje. Je zvláštnym postosvietenským omylom myslieť si, že jediné podstatné veci na nás sú tie, ktoré si vyberáme. Pravdou je, že si nevyberáme niektoré z najdôležitejších faktov o sebe. Nevybrali sme si, že sa narodíme. Nevybrali sme si rodičov. Nevybrali sme si čas a miesto narodenia. A predsa každá z týchto vecí ovplyvňuje, kým sme a k čomu sme povolaní.

Sme súčasťou príbehu, ktorý sa začal dávno pred naším narodením a bude pokračovať dlho po tom, čo tu už nebudeme. A otázka pre nás všetkých znie: Budeme v tom príbehu pokračovať? Nádeje stoviek generácií našich predkov spočívajú na našej ochote tak urobiť. Hlboko v našej kolektívnej pamäti naďalej rezonujú Mojžišove slová: „Nie s vami samotnými uzavieram túto prísahu, ale s … tými, ktorí tu dnes s nami nie sú.“ Každý z nás je kľúčovým hráčom tohto príbehu. Môžeme ho žiť. Môžeme ho opustiť. Ale je to voľba, ktorej sa nemôžeme vyhnúť – a má obrovské dôsledky. Budúcnosť zmluvy je v našich rukách.