Estetika v judaizme

Prečo je Tóra v parše tohoto týždňa taká špecifická a dôrazná, pokiaľ ide o oblečenie, ktoré majú nosiť kňazi (Kohanim) a veľkňaz (Kohen Gadol)?

„Toto sú rúcha, ktoré majú zhotoviť: náprsník, efód, plášť, pletenú tuniku, turban a pás. Nech ich zhotovia ako posvätné rúcha pre Árona a jeho synov, aby mi mohli slúžiť ako kňazi.“ (Ex. 28:4)

Vo všeobecnosti je judaizmus skeptický voči vzhľadu. Saul, prvý izraelský kráľ, vyzeral ako kráľ – bol „o hlavu vyšší“ než ostatní (1 Sam. 9:2). Napriek fyzickej výške bol však morálne malý. Namiesto toho, aby viedol ľud, ho len nasledoval.

Keď B-h povedal Samuelovi, že Saula zavrhol a že má pomazať jedného z Jišajových synov za kráľa, Samuel prišiel k Jišajovi a videl jeho syna Eliava, ktorý vyzeral ako kráľ. Samuel si myslel, že práve on je B-hom vyvolený. B-h ho však opravil: „No Hospodin povedal Samuelovi: Nehľaď na jeho výzor ani na výšku jeho postavy, lebo som ho zavrhol. B-h nehľadí na to, na čo hľadí človek. Človek hľadí na vonkajší výzor, Hospodin však hľadí na srdce.“ (1 Sam. 16:7) Vzhľad klame.

Ako som už predtým spomenul v týchto štúdiách, hebrejské slovo pre odev, „beged“, pochádza z rovnakého koreňa ako slovo „zradiť“ – ako v spovedi „Ašamnu bagadnu“, „previnili sme sa, zradili sme“. Jákob použil šaty Ezaua, aby oklamal svojho otca. Rovnako urobili Jozefovi bratia s jeho krvavým plášťom. V samotnej knihe Genezis sa nachádza šesť takýchto príkladov. Prečo teda B-h prikázal, aby kňazi nosili odlišné rúcha ako súčasť svojej služby v svätostánku a neskôr v chráme?

Odpoveď sa nachádza vo dvojici slov, ktoré sa v našej paraši objavujú dvakrát a definujú, čo majú kňazské rúcha predstavovať: „le-kavod ule-tifaret“ – „pre dôstojnosť [alebo česť] a krásu“. Sú to v Tóre nezvyčajné slová, aspoň v ľudskom kontexte. Slovo „tiferet“ – krása alebo sláva – sa v Tóre vyskytuje iba trikrát, dvakrát v našej parši (Ex. 28:2, Ex. 28:40) a raz poeticky, v trochu odlišnom význame, v Deuteronómiu 26:19.

Slovo „kavod“ – „dôstojnosť“ alebo „česť“ – sa vyskytuje šestnásťkrát, ale v štrnástich (2x7) prípadoch odkazuje

na

Božiu slávu. Jediné dva prípady, keď sa toto slovo v Tóre vzťahuje na človeka, sú práve v našej paraši. Čo sa tu deje?

Odpoveďou je, že tieto rúcha reprezentujú estetický rozmer. Ten nie vždy zohráva v judaizme významnú úlohu. Prirodzene ho spájame skôr s kultúrami, ktoré sú na hony vzdialené Tóre. Veľké ríše – Mezopotámia, Egypt, Asýria, Babylon, Grécko a Rím – stavali monumentálne paláce a chrámy. Kráľovské dvory sa vyznačovali nádhernými rúchami, plášťami, korunami a insígniami, pričom každá hodnosť mala svoj vlastný odev a výzdobu. Judaizmus sa naproti tomu často javí takmer puritánsky vo svojom vyhýbaní sa okázalosti a pompéznosti. Keďže uctieva neviditeľného B-ha, judaizmus skôr uprednostňuje sluch pred zrakom: slová, ktoré sa počujú, majú väčšiu hodnotu ako vzhľad, ktorý sa vidí.

Avšak služba v Stánku stretávania a v Chráme bola iná. Tu zohrávali vzhľad – dôstojnosť, krása – dôležitú úlohu. Prečo? Maimonides podáva toto vysvetlenie: Aby bol Chrám povýšený, tí, ktorí v ňom slúžili, museli byť poctení veľkou úctou, a preto boli kňazi a Leviti odlíšení od ostatných. Prikázané bolo, aby kňaz nosil správne, tie najkrajšie a najjemnejšie rúcha, „sväté rúcha na slávu a krásu“… pretože dav neposudzuje človeka podľa jeho skutočnej podoby, ale podľa krásy jeho rúch, a Chrám mal byť všetkými považovaný za miesto veľkej úcty. (Sprievodca pre zmätených III:45)

Vysvetlenie je jasné, no zároveň v ňom cítiť náznak opovrhnutia. Zdá sa, boženský výraz. To isté platí aj pre hudbu, drámu, maľbu a tanec.

Rabín Avraham Kook dúfal, že návrat na Sion podnieti renesanciu židovského umenia, a krása má významné miesto v náboženskom živote, najmä v avodah – službe –, ktorá kedysi znamenala obetu a dnes znamená modlitbu. Obrovské množstvo nedávnych výskumov v oblasti neurovied, evolučnej psychológie a behaviorálnej ekonómie bez pochýb dokázalo, že vo väčšine prípadov nie sme racionálne bytosti. Neznamená to, že nie sme schopní rozumu, ale že samotný rozum nás nepodnecuje k činom. Na to potrebujeme emócie – a tie siahajú hlbšie než prefrontálny kortex, centrum vedomého uvažovania v mozgu.

Práve tu zohrávajú kľúčovú úlohu vizuálne vnemy. Umenie prehovára k emóciám. Pôsobí na nás spôsobmi, ktoré siahajú hlbšie než slová. Preto má veľké umenie spiritualitu, ktorú nemožno vyjadriť inak než umením – a to platí aj pre vizuálnu krásu a slávnostnú okázalosť B-hoslužby v Stánku stretnutia a v Chráme, vrátane rúch a pásov kňazov. Dokonale to vystihuje báseň z opakovanej modlitby musaf na Jom Kipur, ktorá opisuje Mareh Kohen, vzhľad veľkňaza po skončení jeho služby, keď vyšiel zo Svätyne svätých:

Ako jas nebeskej klenby, ako blesk sršiaci zo slávy anjelov, ako nebeská modrá niť v strapcoch, ako ligot dúhy uprostred mrakov, ako majestát, ktorým Skala odela svoje tvory, ako ruža zasadená v záhrade rozkoše, ako diadém položený na čele kráľa, ako zrkadlo lásky v tvári ženícha, ako svätožiara prameniaca z čistej mitry, ako ten, čo prebýva v skrytosti a úpenlivo prosí Kráľa, ako ranná hviezda žiariaca na východnom obzore – taký bol výzor veľkňaza.

A teraz môžeme definovať podstatu estetiky v judaizme. Je to umenie zasvätené väčšej sláve B-ha. To vyplýva zo skutočnosti, že slovo kavod, „sláva“, je v Tóre pripisované iba B-hu – a kňazovi, ktorý slúži v Božom príbytku.

Judaizmus neverí v umenie pre umenie samotné, ale v umenie v službe B-hu, vrátenie kúska krásy, ktorú stvoril v tomto svete, ako votívnu obetu. Ak by sme to chceli zjednodušiť, mohli by sme povedať, že tam, kde starovekí Gréci verili v posvätnosť krásy, Židia verili v hadrat kódeš, krásu svätosti. Estetika má svoje miesto v Avodah, B-hoslužbe. Ako sa spieva v Piesni pri mori: Zeh Keili ve-anvehu, „Toto je môj B-h a budem Ho oslavovať krásou“. Krása totiž vzbudzuje lásku a z lásky pramení služba srdca.