Sinaj: začiatok slobody a zodpovednosti
Zjavenie na hore Sinaj – ústredná udalosť nielen parše Jitro, ale judaizmu ako takého – bolo v náboženských dejinách ľudstva jedinečné. Iné viery (kresťanstvo a islam) sa síce označujú za náboženstvá zjavenia, no v oboch prípadoch išlo o zjavenie jednotlivcovi („Synovi Božiemu“, „prorokovi Božiemu“). Len v judaizme nebolo Božie odhalenie sa určené jednotlivcovi (prorokovi) ani skupine (patriarchom), ale celému národu rovnako – mladým i starým, mužom, ženám i deťom, spravodlivým aj tým, ktorí spravodliví ešte neboli.
Už od samého začiatku si izraelský ľud uvedomoval, že na Sinaji sa stalo niečo bezprecedentné. Ako to Mojžiš vyjadril o štyridsať rokov neskôr:
„Skúmaj minulosť spred dávnych čias, odvtedy, čo Boh stvoril človeka na zemi, skúmaj od jedného konca nebies až po druhý, či sa niekedy niečo také veľké stalo alebo či bolo o niečom takom počuť? Počul azda nejaký iný národ zo stredu ohňa prehovoriť hlas Boží, ako si ho počul ty, a potom ostal nažive? … Smel si to vidieť, aby si poznal, že Hospodin je B-h; okrem Neho niet iného. Z neba si smel počuť jeho hlas…“
Dt 4,32–35
Pre veľkých židovských mysliteľov stredoveku mal tento okamih predovšetkým epistemologický význam. Vytvoril istotu a odstránil pochybnosť. Pravosť zjavenia, ktoré zažil jeden človek, možno spochybniť. Zjavenie, ktorého boli svedkami milióny, nie. B-h zjavil svoju prítomnosť verejne, aby odstránil akékoľvek podozrenie, že prežívaná prítomnosť a počutý hlas neboli skutočné.
Pri pohľade na dejiny ľudstva od tých čias je však zrejmé, že existoval aj iný význam – taký, ktorý sa netýkal náboženského poznania, ale politiky. Na Sinaji vznikal nový druh národa a nová forma spoločnosti – protiklad Egypta, kde mali moc jednotlivci a mnohí boli zotročení. Na Sinaji prestali byť dietky Izraela len skupinou jednotlivcov a po prvý raz sa stali politickým kolektívom: národom občanov pod Božou zvrchovanosťou, ktorého písanou ústavou bola Tóra a ktorého poslaním bolo byť „kráľovstvom kňazov a svätým národom“.
Ešte aj dnes takto postupujú štand a r d né práce o dejinách politického myslenia počínajúc Marxom, Rousseauom a Hobbsom po Platónov Štát, Aristotelovú Politiku a grécky mestský štát (najmä Atény) 4. storočia pred n. l. Je to vážny omyl. Zaiste pojmy ako „demokracia“ (vláda ľudu) majú grécky pôvod. Gréci mali mimoriadny talent pre abstraktné pojmy a systematické myslenie. Ak sa však pozrieme na „zrod moderného sveta“ – na osobnosti ako Milton, Hobbes a Locke v Anglicku či na otcov zakladateľov Spojených štátov – knihou, s ktorou viedli dialóg, nebol Platón ani Aristoteles, ale hebrejská Biblia. Hobbes ju v Leviatanovi cituje 657-krát. Dlho pred gréckymi filozofmi, a omnoho hlbšie, sa na vrchu Sinaj zrodil pojem slobodnej spoločnosti.
Tri aspekty tohto okamihu sa ukázali ako rozhodujúce. Prvým bolo, že dávno predtým, než Izrael vstúpil do krajiny a vytvoril si vlastný systém vlády (najprv sudcov, neskôr kráľov), vstúpil do všeobecnej zmluvy s B-hom. Táto zmluva (brit Sinaj) stanovila morálne hranice výkonu moci. Kódex, ktorý nazývame Tóra, po prvý raz ustanovil prvenstvo práva nad silou. Každý kráľ, ktorý konal v rozpore s Tórou, konal ultra vires a mohol byť spochybňovaný. Toto je najdôležitejší fakt biblickej politiky.
Demokracia v gréckom zmysle mala vždy jednu smrteľnú slabinu. Alexis de Tocqueville a John Stuart Mill ju nazývali „tyraniou väčšiny“. J. L. Talmon hovoril o „totalitnej demokracii“. Vláda väčšiny neposkytuje záruku práv menšín. Ako správne poznamenal lord Acton, práve to viedlo k pádu Atén: „Neexistoval zátuje legitímna vláda bez súhlasu tých, nad ktorými sa vládne, dokonca ani vtedy, keď je vládcom Stvoriteľ nebies a zeme. Poznám len zopár myšlienok, ktoré by boli radikálnejšie. Pravda, v talmudickom období sa našli mudrci, ktorí spochybňovali, či prijatie zmluvy na Sinaji bolo úplne slobodné. No v jadre judaizmu stojí myšlienka, ktorá ďaleko predbehla svoju dobu a nie vždy bola úplne pochopená, a to, že slobodný B-h si želá slobodnú bohoslužbu slobodných ľudí. B-h, hovoria rabíni, nekoná so svojimi stvoreniami tyransky.
Tretím, rovnako nadčasovým prvkom bolo, že partnermi zmluvy mali byť „všetci ľudia“ – muži, ženy i deti. Tento fakt zdôrazňuje Tóra neskôr v micve Hakhel, sedemročnom obrade obnovy zmluvy. Tóra výslovne hovorí, že na tento obrad sa má zhromaždiť celý ľud – „muži, ženy a deti“. O tisíc rokov neskôr, keď Atény experimentovali s demokraciou, politické práva mala len obmedzená časť spoločnosti. Ženy, deti, otroci a cudzinci boli vylúčení. V Británii získali ženy volebné právo až v dvadsiatom storočí. Podľa mudrcov, keď sa B-h chystal dať Tóru na hore Sinaj, prikázal Mojžišovi, aby sa najprv poradil so ženami a až potom s mužmi („toto povedz domu Jákobovmu“ – teda ženám). Tóra, izraelská „ústava slobody“, zahŕňa všetkých. Po prvý raz v dejinách je občianstvo chápané ako univerzálne.
O politickej teórii Tóry by sa dalo toho povedať ešte mnoho (pozri moje diela The Politics of Hope (Politika nádeje), The Dignity of Difference (Dôstojnosť odlišnosti), The Chief Rabbi’s Haggadah (Hagada hlavného rabína), ako aj významné práce Daniela Elazara a Michaela Walzera). Jedno je však isté: zjavením na Sinaji vstúpilo do ľudského obzoru niečo bezprecedentné. Trvalo by stáročia, ba tisícročia, kým by sa jeho dôsledky plne pochopili. Abraham Lincoln to vyjadril azda najlepšie, keď hovoril o „novom národe počatom v slobode a zasvätenom myšlienke, že všetci ľudia sú stvorení ako si rovní“. Na Sinaji sa zrodila politika slobody.
Výtlačok obsahuje sväté slová, preto Vás
