Láska nestačí
Úvodná kapitola paraše Kedošim obsahuje dva z najmocnejších príkazov: milovať svojho blížneho a milovať cudzinca. Prvý znie: „Miluj svojho blížneho ako seba samého. Ja som Hospodin.“ Druhý: „Keď bude u teba bývať cudzinec vo vašej krajine, neutláčajte ho!“, a pokračuje: „Majte ho ako domorodca medzi sebou a milujte ho ako seba samého, lebo aj vy ste boli cudzincami v Egypte. Ja som Hospodin, váš B-h“ (Lv 19,33–34).
Prvý príkaz sa často označuje ako „zlaté pravidlo“ a tvrdí sa, že je univerzálne pre všetky kultúry. To je však omyl. Zlaté pravidlo je iné. V pozitívnej formulácii znie: „Správaj sa k iným tak, ako chceš, aby sa oni správali k tebe,“ alebo v negatívnej formulácii, ktorú uviedol Hillel: „Čo je tebe nenávidené, nerob ani ty svojmu blížnemu.“ Tieto pravidlá nie sú o láske. Sú o spravodlivosti, alebo presnejšie, o tom, čo evoluční psychológovia nazývajú recipročný altruizmus. Tóra nehovorí: „Buď milý alebo láskavý k blížnemu, lebo chceš, aby on bol milý k tebe.“ Hovorí: „Miluj svojho blížneho.“ To je niečo iné – a omnoho silnejšie.
Druhý príkaz je ešte radikálnejší. Väčšina ľudí v každej spoločnosti a v každej dobe sa cudzincov bála, nenávidela ich alebo im ubližovala. Máme na to slovo: xenofóbia. Ale počuli ste niekedy opak toho slova: xenofília? Tipujem, že nie. Ľudia zvyčajne nemilujú cudzincov. Preto takmer vždy, keď Tóra tento príkaz uvádza – čo podľa mudrcov robí 36-krát – pridáva aj vysvetlenie: „lebo ste boli cudzincami v Egypte.“ Nepoznám žiadny iný národ, ktorý by sa ako národ zrodil v otroctve a vyhnanstve. Vieme, aké to je byť zraniteľnou menšinou. Preto je láska k cudzincom v judaizme taká ústredná – a v iných etických systémoch takmer absentuje. No ani tu Tóra nepoužíva slovo „spravodlivosť.“ Existuje síce príkaz na spravodlivosť voči cudzincom, ale to je iný zákon: „Nekrivdite cudzincom ani ich neutláčajte“ (Ex 22,20). Tu Tóra nehovorí o spravodlivosti, ale o láske.
Tieto dva príkazy definujú judaizmus ako náboženstvo lásky – nielen k B-hu („celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“), ale aj k ľudstvu. To bola – a dodnes je – myšlienka, ktorá mení svet.
Čo si však vyžaduje hlboké zamyslenie, je miesto, kde sa tieto príkazy objavujú. Nachádzajú sa v paraši Kedošim, v jednej z najzvláštnejších pasáží Tóry z pohľadu dnešného čitateľa.
Levitikus 19 uvádza vedľa seba zákony, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť úplne odlišného druhu. Niektoré patria do oblasti morálky: neohováraj, nenáviď, nepomstí sa, nezachovávaj zášť. Iné sa týkajú sociálnej spravodlivosti: ponechaj časť úrody pre chudobných; nekrivdi pri súde; nezadržiavaj mzdu; nepoužívaj falošné váhy a miery. Ďalšie majú celkom iný charakter: nemiešaj rôzne druhy dobytka; nesádzaj pole s rôznymi semenami; nenos odev z vlny a ľanu zároveň; nejedz ovocie z prvých troch rokov; nejedz krv; nepraktizuj veštenie; nerež sa.
Na prvý pohľad tieto zákony spolu nesúvisia: niektoré sú o svedomí, iné o politike a ekonomike, ďalšie o čistote a tabu. No Tóra nám jasne dáva najavo, že medzi nimi spojitosť je. Majú spoločného menovateľa – hovoria o poriadku, hraniciach a medziach. Pripomínajú nám, že realita má určitú vnútornú štruktúru, ktorej integritu musíme rešpektovať. Ak nenávidíš alebo sa mstíš, ničíš medziľudské vzťahy. Ak konáš nespravodlivo, narúšaš dôveru, na ktorej stojí spoločnosť. Ak nerešpektuješ integritu prírody (odlišné semená, druhy atď.), robíš prvý krok po ceste, ktorá vedie ku klimatickej či ekologickej katastrofe.
Vesmír má svoj poriadok – čiastočne morálny, čiastočne politický, čiastočne ekologický. Ak je tento poriadok narušený, nastáva chaos. Ak je dodržiavaný a zachovávaný, stávame sa spolutvorcami svätého súladu a integrovanej rozmanitosti, ktorú Tóra nazýva „svätosťou“.
Prečo sa teda práve v tejto kapitole objavujú tie dva veľké príkazy – milovať blížneho a cudzinca? Odpoveď je hlboká a vôbec nie samozrejmá: pretože práve sem láska patrí – do usporiadaného vesmíru.
Jordan Peterson, kanadský psychológ, sa v poslednom čase stal jedným z najvýraznejších verejných intelektuálov. Jeho kniha Twelve Rules for Life (Dvanásť pravidiel pre život) sa stala bestsellerom v Británii aj v Amerike. Mal odvahu postaviť sa proti módnym omylom súčasného Západu. Obzvlášť výnimočné je Pravidlo č. 5: „Nedovoľte svojim deťom robiť veci, kvôli ktorým by ste ich nemali radi.“
Jeho myšlienka je jemnejšia, než sa na prvý pohľad zdá. Tvrdí, že významná časť rodičov dnes zlyháva pri socializácii svojich detí. Rozmaznávajú ich. Neučia ich pravidlám. Dôvody sú zložité. Čiastočne ide o nedostatok pozornosti – rodičia sú zaneprázdnení a nemajú čas venovať sa náročnej úlohe výchovy a disciplíny. Čiastočne je na vine vplyvný, no zavádzajúci názor Jeana-Jacquesa Rousseaua, že deti sú prirodzene dobré a pokazia ich až spoločnosť a jej pravidlá. Podľa tejto ideológie najlepší spôsob, ako vychovať šťastné a tvorivé deti, je nechať ich rozhodovať samé za seba.
Peterson však tvrdí, že často ide aj o to, že „moderní rodičia sú jednoducho paralyzovaní strachom, že ich deti už nebudú mať rady – alebo dokonca že ich prestanú milovať – ak im za niečo vynadajú alebo ich pokarhajú.“ Boja sa narušiť ich vzťah tým, že povedia „nie“. Boja sa, že prídu o lásku svojich detí.
Výsledkom je, že deti sú nebezpečne nepripravené na svet, ktorý im nebude ustupovať ani uspokojovať ich túžby po pozornosti; svet, ktorý môže byť tvrdý, náročný a niekedy krutý. Bez pravidiel, spoločenských zručností, sebadisciplíny a schopnosti odkladať uspokojenie vyrastajú deti bez „učňovskej prípravy na realitu“. Jeho záver je silný:
Jasné pravidlá dávajú deťom pocit bezpečia a rodičom pokoj a rozvahu. Jasné zásady disciplíny a trestu vyvažujú milosrdenstvo a spravodlivosť, čím optimálne podporujú sociálny a psychologický rozvoj. Jasné pravidlá a správna disciplína pomáhajú dieťaťu, rodine i spoločnosti vytvárať, udržiavať a rozvíjať poriadok. A práve ten nás chráni pred chaosom.
Presne o tom je úvodná kapitola paraše Kedošim: o jasných pravidlách, ktoré vytvárajú a udržiavajú spoločenský poriadok. A práve tam má skutočná láska – nie sentimentálny, klamlivý náhradník – svoje miesto. Bez poriadku láska len zväčšuje chaos. Nesprávne nasmerovaná láska môže viesť k zanedbaniu rodičovských povinností, čo vychováva rozmaznané deti s pocitom nároku, odsúdené na nešťastný, neúspešný a nenaplnený život dospelého.
Petersonova kniha, ktorej podtitul znie „Protiliek na chaos“, nie je len o deťoch. Je o neporiadku, ktorý Západ vytvoril odvtedy, čo Beatles v roku 1967 spievali „All You Need is Love“ („Všetko, čo potrebuješ, je láska“). Ako klinický psychológ Peterson videl emocionálne dôsledky spoločnosti bez spoločného morálneho kódexu. Ľudia, píše, potrebujú princípy poriadku – bez nich nastáva chaos. Potrebujeme „pravidlá, normy, hodnoty – osamote aj spoločne. Potrebujeme rutinu a tradíciu. To je poriadok.“ Príliš veľa poriadku môže byť škodlivé, no príliš málo môže byť ešte horšie. Život je podľa neho najlepšie prežitý na hranici medzi nimi. Práve tam, hovorí, „nachádzame zmysel, ktorý ospravedlňuje život a jeho nevyhnutné utrpenie.“ Možno, keby sme žili správne, dodáva, „dokázali by sme zniesť poznanie vlastnej krehkosti a smrteľnosti bez pocitu ukrivdenosti, ktorý vedie najprv k zatrpknutosti, potom k závisti a napokon k túžbe po pomste a deštrukcii.“
To je azda najpresnejšie vysvetlenie jedinečnej štruktúry 19. kapitoly Levitika, aké som kedy počul. Jej kombinácia morálnych, politických, ekonomických a ekologických zákonov je vrcholným vyjadrením vesmíru (B-hom stvoreného) poriadku, ktorého správcami sme my. No táto kapitola nie je len o poriadku. Je o jeho poludštení prostredníctvom lásky – lásky k blížnemu a k cudzincovi. A keď Tóra hovorí: „Nenenáviď, nepomstí sa a nezachovávaj zášť,“ je to až zarážajúco presné predvídanie Petersonových slov o zatrpknutosti, závisti a túžbe po pomste a deštrukcii.
A tu je tá život premieňajúca myšlienka, na ktorú sme príliš dlho zabúdali: Láska nestačí. Vzťahy potrebujú pravidlá.
