Právny priestor pre deti

Je to najťažšia časť zo všetkých, časť, ktorá sa vzpiera pochopeniu. Abrahám a Sára roky čakali na dieťa. B-h im opakovane sľuboval, že budú mať toľko potomkov, ako je hviezd na oblohe, zrniek piesku na morskom pobreží. Čakajú. No žiadne dieťa neprichádza.

Sára v hlbokom zúfalstve navrhuje, aby Abrahám splodil dieťa s jej služobnicou Hagar. Tak i spravil. Narodil sa Izmael. Napriek tomu B-h hovorí Abrahámovi: Toto nie je ten pravý.

Prichádzajú anjeli a opäť sľubujú dieťa. Sára sa smeje. Ale o rok neskôr sa narodí Izák. Sárina radosť takmer trhá srdce:

Sára povedala: „B-h mi dal dôvod smiať sa; všetci, ktorí to počujú, sa budú smiať so mnou.“ Potom povedala: „Kto by bol povedal Abrahámovi: ‚Sára bude kojiť deti‘? A predsa som mu porodila syna v jeho starobe.“ (Gen 21:6-7)

Potom prídu osudné slová: „Vezmi svojho syna, svojho jediného, toho, ktorého miluješ – Izáka – a choď do krajiny Morija. Tam ho obetuj ako zápalnú obeť na hore, ktorú ti ukážem.“(Gen 22:2)

Zvyšok príbehu je známy. Abrahám berie Izáka. Spolu cestujú k hore tri dni. Abrahám postaví oltár, nazbiera drevo, spúta svojho syna a zodvihne nôž. V tej chvíli:

Hospodinov anjel naňho zavolal z neba: „Abrahám! Abrahám!“ Odpovedal: „Tu som.“ „Nezdvihni svoju ruku proti chlapcovi; nijako mu neubližuj, lebo teraz viem, že sa bojíš B-ha, lebo si mi neodoprel ani svojho jediného syna.“ (Gen 22:11-12)

Skúška skončila. Je to vyvrcholenie Abrahámovho života, najväčšia skúška viery, kľúčový moment v židovskej pamäti a sebadefinícii.

Ale je hlboko znepokojujúca. Prečo B-h takmer vzal to, čo dal? Prečo podrobil týchto dvoch postarších rodičov – Abraháma a Sáru – takej hroznej skúške?

Zvyčajný výklad všetkých komentátorov – klasických aj novodobých – je, že Abrahám preukazuje svoju absolútnu lásku k B-hu tým, že je ochotný obetovať to najcennejšie v svojom živote, syna, na ktorého toľko rokov čakal.

Všetky výklady sú určite správne. Sú súčasťou našej tradície. Chcem však ponúknuť celkom iné chápanie, a to z jedného dôvodu. V celom Tanachu sa považuje za najväčší hriech obetovanie detí. Tóra a proroci ho dôsledne vnímajú so zdesením. Toto robia pohania. Vyjadrenie Jeremiáša k téme:

„Baalovi vybudovali výšiny, aby svojich synov spálili v ohni ako obete Baalovi – niečo, čo som neprikázal ani nespomenul, ani mi to neprišlo na um.“ (Jer. 19:5)

Takto koná Meša, moábsky kráľ, aby prinútil bohov dať mu víťazstvo nad Izraelitmi: „Keď moábsky kráľ videl, že sa náporu neubráni, vzal svojho prvorodeného syna, svojho nástupcu na kráľovskom tróne, a obetoval ho na hradbách mesta. Zúrivosť proti Izraelu bola obrovská; odtiahli a vrátili sa do vlasti.“ (2. Kniha kráľov 3, 26-27)

Ako môže Tóra považovať za Abrahámov najväčší úspech jeho ochotu spraviť niečo, čo robia najhorší modloslužobníci? Zdalo by sa, že skutočnosť, že Abrahám bol ochotný obetovať svojho syna, ho nerobí o nič lepším než sú uctievači Baala alebo Molocha či pohanský kráľ Moábu.

Na túto skúšku sa môžeme pozerať aj inak:

Prvá zásada: B-h vlastní pôdu Izraela. Preto môže prikázať navrátenie majetku pôvodným vlastníkom v jubilejnom roku: „Pôda sa nebude predávať naveky, lebo pôda je moja. Pre Mňa ste len prisťahovalcami a nájomníkmi.“

(Lev. 25:23)

Druhá zásada: B-h vlastní deti Izraela, pretože ich vykúpil z otroctva. To je to, čo mali Izraeliti na mysli, keď spievali pri Červenom mori: „Kým neprejde tvoj ľud, Hospodine, kým neprejde ľud, ktorý si nadobudol [am zu kanita].“ (Exod. 15:16) Preto z nich nemožno natrvalo spraviť otrokov.

Tretia zásada: B-h je konečným vlastníkom všetkého, čo existuje. Preto musíme požehnať všetkému, z čoho sa radujeme:

Rav Juda povedal v mene Samuela: Užívať si čokoľvek z tohto sveta bez toho, aby ste predtým neodriekali požehnanie, je ako osobné používanie vecí zasvätených nebu, pretože sa hovorí: „Hospodinova je zem a jej plnosť“ (Brachot 35a)

Všetky veci patria B-hu a musíme to uznať skôr, než niečo použijeme. O tom je požehnanie: uznanie, že všetko, čo máme, je od B-ha.

Toto je právny základ celého židovského práva. B-h vládne, lebo má na to právo, nie moc. B-h stvoril vesmír; preto je B-h konečným vlastníkom vesmíru. Právny výraz pre túto skutočnosť je „eminentná doména“. Preto má B-h právo predpísať podmienky, za ktorých môžeme mať úžitok z vesmíru. Tóra začína príbehom Stvorenia, aby potvrdila túto právnu skutočnosť.

Pre židovský národ to má osobitnú hĺbku a rezonanciu, pretože v ich prípade B-h nie je len – ako je pre celé ľudstvo – Stvoriteľom a Udržiavateľom vesmíru. Pre Židov je tiež B-hom dejín, ktorý ich vykúpil z otroctva a dal im krajinu, ktorá pôvodne patrila niekomu inému, „siedmim národom“.

B-h je Panovníkom vesmíru, ale v osobitnom zmysle je jediným najvyšším kráľom Izraela a jediným zdrojom ich zákonov. To je význam knihy Exodus. Kľúčové príbehy Tóry sú tu preto, aby nás naučili, že B-h je konečným vlastníkom všetkého.

V starovekom svete až po koniec Rímskej ríše boli deti považované za zákonný majetok svojich rodičov. Nemali žiadne práva. Podľa rímskej zásady patria potestas si otec mohol so svojím dieťaťom robiť, čo chcel, vrátane usmrtenia. Takto sa napríklad začína príbeh Oidipa, ktorého jeho otec Laius opustil, aby ho nechal zomrieť.

Práve táto zásada je základom zvyku obetovania detí rozšírenom v celom pohanskom svete. Tóru desí obetovanie detí, ktoré považuje za najhorší zo všetkých hriechov. Snaží sa preto v prípade detí ustanoviť to, čo ustanovuje v prípade vesmíru ako celku, izraelskej krajiny a izraelského ľudu. Nevlastníme naše deti. B-h áno. Sme len ich opatrovníkmi v mene B-ha.

V starovekom svete len tá najdramatickejšia udalosť mohla vyústiť do takej revolučnej a bezprecedentnej myšlienky. O tom je príbeh Spútania Izáka. Izák nepatrí ani Abrahámovi, ani Sáre. Izák patrí B-hu. Všetky deti patria B-hu. Rodičia nevlastnia svoje deti. Vzťah rodiča k dieťaťu je len poručnícky. B-h nechce, aby Abrahám obetoval svoje dieťa. B-h chce, aby sa vzdal vlastníctva svojho dieťaťa. Toto má anjel na mysli, keď volá na Abraháma a hovorí mu, aby prestal: „Neodoprel si mi svojho syna, svojho jediného.“

Spútanie Izáka je polemikou a odmietnutím zásady patria potestas, všeobecného názoru všetkých pohanských kultúr, že deti sú majetkom svojich rodičov.

V tomto svetle je Izákovo spútanie príbeh prvého židovského dieťaťa, ktorý ustanovuje zásadu platnú pre všetky židovské deti. B-h vytvára právny priestor medzi rodičom a dieťaťom, pretože iba vtedy, keď tento priestor existuje, majú deti priestor na to, aby vyrástli ako nezávislé osobnosti.

Tóra sa v konečnom dôsledku snaží zrušiť všetky vzťahy nadradenosti a podriadenosti. Preto má odpor k otroctvu a v Izraeli umožňuje takéto postavenie len dočasne a nie ako trvalý osud.

Abrahám, ako sme hovorili v študijnom texte z minulého týždňa, bol vyvolený ako vzor toho, čo znamená byť rodičom. Teraz vidíme, že Spútanie Izáka je zavŕšením tohto príbehu. Rodič je ten, kto vie, že nevlastní svoje dieťa.