Prečo prinášame obety?

Zákony o obetiach, ktoré dominujú úvodným kapitolám knihy Levitikus, patria medzi tie najťažšie v Tóre, pokiaľ ide o ich vzťah k súčasnosti. Od zničenia Chrámu a ukončenia systému obetí uplynulo takmer dvetisíc rokov. Napriek tomu sa židovskí myslitelia, najmä tí s mystickejším pohľadom, snažili pochopiť vnútorný význam obetí a to, čo vypovedajú o vzťahu medzi človekom a B-hom. Vďaka tomu dokázali zachrániť ich duchovný zmysel, aj keď fyzické vykonávanie už nebolo možné.

Medzi najjednoduchšie, no zároveň najhlbšie vysvetlenia patrí komentár rabína Šneura Zalmana z Liadi, prvého Rebbeho z Ľubaviča. Poukázal na gramatickú zvláštnosť v druhom verši tejto parše:

„Prehovor k synom Izraela a povedz im: Keď niekto z vás prinesie obetu Hospodinovi, obeta má byť z hovädzieho dobytka, oviec alebo kôz.“ (Vajikra / Lev. 1:2)

Tak by znela veta, keby bola postavená podľa bežných gramatických pravidiel. V hebrejčine je však slovosled zvláštny a neočakávaný. Očakávali by sme: adam mikem ki jakriv – „keď niekto z vás prinesie obetu“. No Tóra hovorí: adam ki jakriv mikem – „keď niekto prinesie obetu z vás“.

Podstata obety, povedal rabín Šneur Zalman, spočíva v tom, že obetujeme sami seba. Prinášame B-hu svoje schopnosti, svoju energiu, svoje myšlienky a pocity. Fyzická forma obety – zviera obetované na oltári – je len vonkajším prejavom vnútorného činu. Skutočná obeta je mikem – „z vás“. Dávame B-hu niečo zo seba samých.

Čo presne dávame B-hu, keď prinášame obetu? Židovskí mystici, medzi nimi aj rabín Šneur Zalman, hovorili o dvoch dušiach, ktoré máme v sebe – zvieracej duši (nefesh habeheimit) a božskej duši. Na jednej strane sme fyzické bytosti. Sme súčasťou prírody. Máme fyzické potreby: jedlo, pitie, prístrešie. Narodíme sa, žijeme, zomrieme. Ako hovorí Kazateľ:

„Veď osud ľudí je rovnaký ako osud zvierat: ako hynie jeden, tak hynie aj druhý. Všetci majú ten istý dych, a človek nemá nič navyše oproti zvieraťu. Všetko je len márnosť.“ (Kaz 3:19)

No nie sme len zvieratá. V sebe máme túžbu po večnosti. Vieme myslieť, hovoriť a komunikovať. Prostredníctvom reči a načúvania sa vieme spojiť s inými. Sme jediná forma života, ktorú poznáme, schopná klásť si otázku „prečo?“. Vieme formulovať myšlienky a byť vedení vysokými ideálmi. Nie sme ovládaní len biologickými pudmi. Žalm 8 je hymnom úžasu nad týmto:

„Keď hľadím na tvoje nebesia, dielo tvojich prstov, na mesiac a hviezdy, ktoré si tam umiestnil, čo je človek, že naň pamätáš, syn človeka, že sa oň staráš? Stvoril si ho len o málo nižšieho než anjelov, ovenčil si ho slávou a cťou. Dal si mu vládu nad dielom svojich rúk, všetko si mu položil pod nohy.“ (Ž 8:4–7)

Fyzicky sme takmer ničím, duchovne sa nás však dotýkajú krídla večnosti. Máme božskú dušu. Z psychologického hľadiska je preto povaha obety jasná – neobetujeme len zviera, ale aj zvieraciu dušu v nás – nefesh habeheimit.

Ako to funguje konkrétne? Náznak nám dávajú tri druhy zvierat, ktoré sú uvedené vo verši v druhej vete parši Vajikra (Lev 1:2): behejma (zviera), bakar (dobytok) a con (stádo). Každé predstavuje iný „zvierací“ prvok ľudskej osobnosti.

-Behejma predstavuje samotný zvierací pud. Slovo sa vzťahuje na domestikované zvieratá – nejde o divoké, dravé inštinkty. Skôr ide o niečo krotké. Zvieratá trávia život hľadaním potravy. Ich existencia sa sústreďuje na prežitie. Obetovať zviera v nás znamená nežiť len pre prežitie – hýbať nás má niečo viac.

Wittgenstein raz povedal, že úlohou filozofie je „ukázať muche cestu von z fľaše“.

Mucha sa stále udiera o steny, hľadá cestu von, no nenapadne jej pozrieť sa nahor. Božská duša v nás je práve tá sila, ktorá nás núti pozrieť sa nahor – za hranice fyzického sveta, za hranice prežitia, k zmyslu, cieľu, poslaniu.

-Bakar (dobytok) pripomína slovo boker (ráno), čo doslova znamená „preraziť“, ako keď ranné svetlo prerazí tmu noci. Dobytok, keď sa splaší, preráža prekážky. Ak nie je ohradený, nerešpektuje hranice. Obetovať bakar v nás znamená naučiť sa rešpektovať hranice – medzi svätým a bežným, čistým a nečistým, dovoleným a zakázaným. Mentálne bariéry môžu byť silnejšie než skutočné múry.

-Con (stádo) predstavuje stádový inštinkt – silný pud nasledovať dav, robiť to, čo robia ostatní.

Veľké postavy judaizmu – Abrahám, Mojžiš, proroci – vynikali práve tým, že sa dokázali odlíšiť od stáda, byť iní, spochybniť modly svojej doby, odmietnuť sa prispôsobiť intelektuálnym módnym vlnám. To je v judaizme svätosť – „kadoš“ – niečo oddelené, iné, výnimočné.

Židia boli v histórii jedinou menšinou, ktorá konzistentne odmietala asimiláciu do dominantnej kultúry alebo konverziu k dominantnému náboženstvu.

text pokračuj na tretej strane...

Podstatné meno „korban“ (obeta) a sloveso „lehakriv“ (obetovať niečo) v skutočnosti znamenajú „to, čo je priblížené“ a „akt priblíženia sa“.

Kľúčovým prvkom nie je až tak to, že sa niečoho vzdávame (ako sa bežne chápe „obetovanie“), ale to, že sa niečo približuje k B-hu.

Lehakriv znamená priniesť zvieraciu časť nás samých a nechať ju premeniť Božím ohňom, ktorý kedysi horel na oltári a dodnes horí v srdci modlitby, ak naozaj túžime po blízkosti k B-hu.

Jednou z irónií dejín je, že tento staroveký koncept sa zrazu stal veľmi súčasným. Darwinizmus, rozlúštenie ľudského genómu a vedecký materializmus (názor, že hmota je všetko, čo existuje), viedli k rozšírenému presvedčeniu, že sme len zvieratá – nič viac, nič menej. Zdieľame 98 % svojich génov s primátmi. Sme, ako to nazýval Desmond Morris, „nahá opica“.

Z tohto pohľadu človek vznikol náhodou, ako výsledok série náhodných genetických mutácií – a len sa „náhodou“ ukázalo, že sme boli schopnejší prežiť než iné druhy. Nefesh habeheimit, zvieracia duša, je podľa toho všetkým, čo existuje.

Vyvrátenie tohto názoru – ktorý je nepochybne jedným z najviac zjednodušujúcich názorov, aké kedy inteligentné mysle prijali – spočíva práve v samotnom akte obety, ako ju chápali mystici.

Vieme presmerovať svoje zvieracie pudy. Vieme sa povzniesť nad číre prežitie. Sme schopní rešpektovať hranice. Vieme vystúpiť zo svojho prostredia.

Ako povedal harvardský neurovedec Steven Pinker: „Príroda neurčuje, čo máme akceptovať alebo ako máme žiť,“ a dodal: „a ak sa to mojim génom nepáči, môžu pokojne skočiť do jazera.“

Alebo ako to majestátne vyjadrila Katharine Hepburn k Humphreyovi Bogartovi vo filme The African Queen: „Príroda, pán Allnut, je to, čo sme sem boli poslaní prekonať.“

Vieme prekročiť behému, bakar aj con. Žiadne zviera nie je schopné premeniť samo seba, ale my áno.

Poézia, hudba, láska, úžas – veci, ktoré nemajú prežívaciu hodnotu, ale dotýkajú sa našej najhlbšej podstaty – to všetko svedčí o tom, že nie sme len zvieratá, zhluky sebeckých génov.

Tým, že to, čo je v nás zvieracie, priblížime k B-hu, dovolíme, aby bolo hmotné preniknuté duchovným – a stávame sa niečím iným: už nie otrokmi prírody, ale služobníkmi živého B-ha.