Sila otázky prečo
V populárnej prednáške TED Talk položil Simon Sinek nasledujúcu otázku: Ako veľkí lídri inšpirujú k činom? Čo spôsobilo, že osobnosti ako Martin Luther King alebo Steve Jobs vyčnievali nad svojimi súčasníkmi, ktorí mohli byť rovnako talentovaní a kvalifikovaní? Jeho odpoveďou bolo: Väčšina ľudí hovorí, čo robiť. Niektorí hovoria ako to robiť. Ale veľkí vodcovia začínajú od prečo. A práve to ich robí schopnými vyvolať veľké zmeny.
Sinek hovoril o vodcovstve v biznise a v politike. No tie najžiarivejšie príklady sa nachádzajú v náboženstve. Sám som vo svojej knihe Veľké partnerstvo tvrdil, že odlišnosť abrahámovského monoteizmu spočíva práve v tom, že verí v existenciu odpovede na otázku „prečo“. Ani vesmír, ani ľudský život nie sú nezmyselné, náhodné, len tak sa prihodivšie. Ako povedali Freud, Einstein aj Wittgenstein — náboženská viera je vierou v zmysluplnosť života.
Len zriedka je to vyjadrené v tak jasnom svetle ako v paraši Va’etchanan. K otázke čo je toho v judaizme veľa: čo je dovolené a čo zakázané, čo je sväté a čo všedné. Veľa je tiež o tom, ako: ako sa učiť, ako sa modliť, ako rásť vo vzťahu k B-hu a ľuďom. Oveľa menej sa však hovorí o prečo.
V paraši Va’etchanan vyslovil Mojžiš jedny z najpôsobivejších slov, aké kedy zazneli o zmysle židovskej existencie. To z neho urobilo veľkého inšpiratívneho vodcu, akým bol a to má dôsledky aj pre nás, tu a teraz.
Aby sme pochopili, aké zvláštne boli Mojžišove slová, musíme si pripomenúť niekoľko faktov. Izraeliti boli stále na púšti. Ešte nevstúpili do Zasľúbenej zeme. Nemali vojenské výhody oproti národom, s ktorými mali bojovať. Desať z dvanástich vyzvedačov pred takmer štyridsiatimi rokmi tvrdilo, že tá misia je nemožná. Vo svete impérií, opevnených miest a veľkých národov sa Izraeliti museli neskúsenému oku javiť len ako ďalšia bezbranná hŕstka kočovných kmeňov, jedna z mnohých, ktoré v staroveku prechádzali naprieč Áziou a Afrikou. Okrem náboženských praktík by na nich súčasníci sotva videli niečo výnimočné — nič, čo by ich odlišovalo od Jebuzejcov, Perizejcov, Midjáncov, Moabčanov a iných drobných “mocností”, ktoré obývali tento kút Blízkeho východu.
A predsa Mojžiš s nezlomnou istotou vyhlasuje, že to, čo sa stalo im, zmení svet a inšpiruje ľudstvo. Počúvajte jeho slová:
Spýtaj sa teraz na dávne dni, dlho pred tebou, odo dňa, keď B-h stvoril človeka na zemi, pýtaj sa od jedného konca nebies po druhý: Stalo sa niekedy niečo také veľké? Bolo o niečom takom slýchať?
Počul niekto hlas B-ha hovoriaceho z ohňa tak ako ty — a zostal nažive?
Pokúsil sa niekedy nejaký boh vziať si jeden národ z iného národa skrz znamenia, zázraky, vojnu, silnú ruku a vystreté rameno, cez veľké a hrozné skutky, tak ako všetko, čo Hospodin, tvoj B-h, urobil pre teba v Egypte pred tvojimi očami? (Devarim 4:32–34)
Mojžiš bol presvedčený, že židovské dejiny sú a zostanú jedinečné. V dobe impérií bola malá a bezbranná skupina oslobodená z najväčšej ríše sveta silou, ktorá nebola ich vlastná, ale bola silou samotného B-ha. To bol prvý bod, na ktorý Mojžiš poukázal: na jedinečnosť židovských dejín ako príbeh vykúpenia.
Druhým bodom bola jedinečnosť zjavenia:
Veď ktorý národ má takých bohov, ktorí sú mu tak blízki, ako je nám blízky Hospodin, náš B-h, kedykoľvek k nemu voláme? A ktorý národ má také spravodlivé ustanovenia a zákony ako celý tento Zákon, ktorý vám dnes predkladám? (Devarim 4:7–8)
Aj iné národy mali svojich bohov, ku ktorým sa modlili a prinášali obety. Aj oni pripisovali svoje vojenské úspechy týmto božstvám. Ale žiaden národ nevnímal B-ha ako zákonodarcu, ako panovníka spoločnosti. Inde boli zákony výnosom kráľa, v neskorších obdobiach vôľou ľudu. Len v Izraeli nebola zákonodarná moc v rukách kráľa. Bol tol B-h, kto bol považovaný nielen za mocnosť, ale aj za architekta spoločnosti, skladateľa jej tónov spravodlivosti a milosrdenstva, slobody a dôstojnosti.
Otázka znie: prečo? Na konci kapitoly dáva Mojžiš jednu odpoveď:
„Pretože [B-h] miloval tvojich otcov a vyvolil si ich potomstvo.“ (Devarim 4:37)
B-h miloval Abraháma — v neposlednom rade preto, že Abrahám miloval B-ha. A miloval aj jeho deti, lebo boli jeho potomkami a On prisľúbil patriarchovi, že ich požehná a ochráni.
Na skoršom mieste textu však Mojžiš uvádza inú odpoveď — nie v rozpore s neskoršou, ale s iným dôrazom:
„Hľa, učil som vás ustanoveniam a zákonom, ako mi prikázal Hospodin, môj B-h… Dôsledne ich zachovávajte, lebo to bude vaša múdrosť a rozumnosť v očiach národov, ktoré keď o nich počujú, povedia: ‘Iste je tento veľký národ múdry a rozumný ľud.’“ (Devarim 4:5–6)
Prečo by malo Mojžišovi alebo B-hu záležať na tom, čo si iné národy myslia o židovských zákonoch? Judaizmus je predsa milostným príbehom medzi B-hom a konkrétnym národom — príbehom mnohokrát búrlivým, niekedy pokojným, často radostným, ale vždy blízkym a intímnym. Tak čo s tým majú iné národy?
Nuž, niečo majú. Totiž, judaizmus nikdy nebol určený len pre Židov. Už v prvých slovách k Abrahámovi B-h povedal:
„Požehnám tých, ktorí teba žehnajú, a tých, ktorí ťa preklínajú, prekľajem. A v tebe budú požehnané všetky rodiny zeme.“ (Berešit 12:3)
Židia mali byť zdrojom požehnania pre svet. B-h je B-hom celého ľudstva. V Genesis hovorí k Adamovi, Eve, Kainovi, Noachovi — a uzatvára zmluvu s celým ľudstvom ešte predtým, ako uzatvorí zmluvu s Abrahámom. V Egypte, či už v Potifarovom dome, vo väzení alebo vo faraónovom paláci, Jozef stále hovorí o B-hu. Chce, aby Egypťania vedeli, že nič neurobil sám — je len nástrojom B-ha Izraela. Nie je tu ani náznak B-žej ľahostajnosti voči národom sveta.
Aj neskôr, za čias Mojžiša, B-h hovorí, že koná znamenia a zázraky, aby:
„Egypťania poznali, že ja som Hospodin.“ (Šemot 7:5)
Jeremiáša povoláva za „proroka pre národy“. Jonáša posiela k Asýrčanom v Ninive. Amos najprv prorokuje o iných národoch, až potom o Izraeli. A v azda najohromujúcejšom proroctve Tanachu B-h oznamuje Izaiášovi, že príde čas, keď požehná nepriateľov Izraela:
„Hospodin Zástupov ich požehná slovami: Požehnaný Egypt, môj ľud, Asýria, dielo mojich rúk, a Izrael, moje dedičstvo.“ (Izaiáš 19:26)
B-hu záleží na celom ľudstve. Preto to, čo robíme ako Židia, má význam nielen pre nás, ale pre celý svet. Sme svedkami toho, čo znamená milovať a byť milovaný B-hom. Z pohľadu na židovský národ by iné národy mohli vycítiť, že v jeho dejinách pôsobí nejaká väčšia sila. Ako to vystihol Milton Himmelfarb:
„Každý Žid vie, aký je obyčajný. A predsa — spolu akoby sme boli vtiahnutí do niečoho veľkého a nevysvetliteľného…
Počet Židov vo svete je menší než štatistická odchýlka v čínskom sčítaní ľudu. A predsa sme väčší než naše počty. Veľké veci sa akosi dejú nám — a okolo nás.“
Neboli sme povolaní, aby sme svet konvertovali. Boli sme povolaní, aby sme svet inšpirovali. Ako povedal prorok Zachariáš:
„Desať mužov zo všetkých jazykov národov chytí jedného Žida za okraj rúcha a povie: ‘Pôjdeme s tebou, lebo sme počuli, že B-h je s tebou.’“ (Zachariáš 8:23)
Naším povolaním je byť B-žími vyslancami vo svete a svojím spôsobom života svedčiť o tom, že je možné, aby malý národ prežil a prosperoval aj v tých najnepriaznivejších podmienkach, aby vybudoval spoločnosť založenú na zákonom regulovanej slobode, za ktorú všetci nesieme kolektívnu zodpovednosť, a aby „konal spravodlivo, miloval milosrdenstvo a pokorne kráčal“ s naším B-hom. Va’etchanan je vyhlásenie o poslaní židovského národa.
A ďalší boli a stále sú týmto poslaním inšpirovaní. Z môjho celoživotného pohybu vo verejnom priestore som si vyvodil nasledovný záver: Nežidia rešpektujú Židov, ktorí rešpektujú judaizmus. Nerozumejú, prečo Židia v krajinách, kde majú náboženskú slobodu, opúšťajú svoju vieru alebo sa definujú len etnicky.
Osobne verím, že svet v súčasnom stave turbulencií potrebuje židovské posolstvo, a to, že B-h nás vyzýva, aby sme boli verní svojej viere a požehnaním pre ostatných ľudí bez ohľadu na ich vieru. Predstavte si svet, v ktorom by tomu každý veril. Bol by to úplne iný svet.
Nie sme len ďalšia etnická menšina. Sme národ, ktorý postavil slobodu na učení našich detí milovať, nie nenávidieť. Naša viera posvätila manželstvo a rodinu, a hovorila o zodpovednosti dávno predtým, než začala hovoriť o právach. Naša vízia považuje odstraňovanie chudoby za duchovnú povinnosť, pretože - ako povedal Maimonides - človek nemôže myslieť na vznešené duchovné myšlienky, ak je hladný, chorý, bez domova či osamelý. Nerobíme tieto veci preto, že sme konzervatívci alebo liberáli, republikáni alebo demokrati — ale preto, že veríme, že to od nás chce B-h.
Dnes sa píše veľa o tom, čo a ako robiť v judaizme, ale príliš málo o tom, prečo. Mojžiš v poslednom mesiaci svojho života učil prečo. Takto najväčší z vodcov inšpiroval k činom - od svojich čias až po dnešok.
Ak chceš zmeniť svet, začni otázkou prečo.
