Skutočný svet

ríbeh o vyzvedačoch právom zmiatol komentátorov naprieč storočiami. Ako sa mohli tak zásadne pomýliť? Zem, ktorú opísali, bola naozaj taká, ako ju Mojžiš prisľúbil: krajina „oplývajúca mliekom a medom“. A predsa vyhlásili, že jej dobytie je nemožné. „Ľud v krajine je mocný, mestá sú opevnené a veľmi veľké. Videli sme tam aj potomkov obrov… Nemôžeme tých ľudí napadnúť, sú silnejší než my… Všetci, ktorých sme tam videli, sú veľmi vysokí. Videli sme tam obrov… Pripadali sme si ako kobylky – a takí sme boli aj v ich očiach“ (Nm 13,28–33).

Báli sa obyvateľov krajiny – a pritom si vôbec neuvedomili, že obyvatelia krajiny sa báli ich. Rahab, neviestka z Jericha, neskôr povie vyzvedačom, ktorých vyslal Jozue: „Vieme, že vám Hospodin dal túto krajinu. Padol na nás veľký strach z vás a všetci obyvatelia krajiny stratili odvahu pre vás… naše srdcia sa roztopili a nikto v krajine už nemá odvahu kvôli vám, lebo Hospodin, váš Boh, je Boh hore na nebi aj dolu na zemi“ (Joz 2,10–11).

Pravda bola presne opačná než to, čo hlásili vyzvedači. Obyvatelia sa báli Izraelitov viac, než sa Izraeliti báli ich. Počujeme to aj na začiatku príbehu o Bileámovi:

„Keď Balák, syn Cipporov, videl všetko, čo Izrael urobil Amorejcom, Moáb sa veľmi zľakol Izraelitov, lebo ich bolo veľa. Moáb dostal panický strach pred synmi Izraela“ (Nm 22,2–3).

A už skôr Izraeliti sami spievali pri Červenom mori: „Kanaánci sa budú triasť od strachu, hrôza a úzkosť padne na nich“ (Ex 15,15–16).

Ako je teda možné, že sa vyzvedači tak závažne zmýlili? Zle si vyložili, čo videli? Chýbala im viera v Boha? Alebo – čo je pravdepodobnejšie – chýbala im viera v seba samých? Alebo to bolo jednoducho tak, ako tvrdí Maimonides v Sprievodcovi blúdiacich, že ich strach bol nevyhnutný vzhľadom na ich minulosť? Väčšinu svojho života strávili ako otroci. Len nedávno nadobudli slobodu. Neboli ešte pripravení viesť sériu vyčerpávajúcich vojen a vybudovať si slobodný národ vo vlastnej zemi. To by si vyžadovalo novú generáciu, narodenú už v slobode. Ľudia sa síce menia – ale nie tak rýchlo. (Pozri Sprievodca blúdiacich,

III:32.) Väčšina komentátorov sa zhoduje, že zlyhanie vyzvedačov bolo dôsledkom strachu, nedostatku viery – alebo oboch. Je ťažké čítať text inak. No v chasidskej literatúre – od Baal Šem Tova cez rabína Jehudu Lejba Altera z Geru (Sefat Emet) až po lubavičského rebeho, rabiho Menachema Mendela Schneersona – sa vyvinula celkom iná línia výkladu. Text čítajú proti prúdu, s dramatickým efektom, ktorý mu dodáva aktuálnosť aj dnes.

Podľa tohto výkladu boli vyzvedači vedení dobrým úmyslom. Napokon, boli to „vodcovia, kniežatá, náčelníci“ (Nm 13,2–3). Nepochybovali, že Izrael zvíťazí nad obyvateľmi krajiny. Nebáli sa neúspechu – báli sa úspechu. Ich obavy neboli fyzické, ale duchovné. Nechceli opustiť púšť. Nechceli sa stať len ďalším národom medzi národmi sveta. Nechceli prísť o jedinečný vzťah s Bohom, o tiché splynutie v pustom priestore púšte, ďaleko od civilizácie a jej nepokojov.

Tu boli Bohu nablízku – bližšie než ktorákoľvek generácia pred nimi či po nich. Božia prítomnosť bola hmatateľná v svätyni uprostred tábora aj v oblakoch slávy, ktoré ich obklopovali. Tu jedli mannu z neba, pili vodu zo skaly a denne zažívali zázraky. Pokiaľ zostávali v púšti pod Božím ochranným baldachýnom, nemuseli orať pôdu, siať ani žať, brániť krajinu, riadiť ekonomiku, spravovať sociálny systém ani znášať iné svetské bremená, ktoré odvádzajú myseľ od Božieho.

Tu, v krajine nikoho, v prahu medzi minulosťou a budúcnosťou, mohli žiť jednoducho, s priamym a nekomplikovaným vzťahom k Bohu – niečím, čo by v bežnom svete len ťažko znova nadobudli. Paradoxne, hoci púšť je opakom raja, stala sa pre Izraelitov akýmsi Édenom. Tu boli Bohu tak blízko ako prví ľudia pred tým, než stratili svoju nevinnosť.

Ak sa táto paralela zdá príliš odvážna, pripomeňme si, že aj proroci Hozeáš a Jeremiáš prirovnávali púšť k líbánkam. Hozeáš hovorí v mene Boha: „Zlákam ju, zavediem ju na púšť a prehovorím k jej srdcu“ (Oz 2,16) – naznačuje, že Boh v budúcnosti znovu privedie Izrael do púšte, aby tam prežili druhé líbánky. A Jeremiáš zas hovorí: „Spomínam si na tvoju vernosť v mladosti, ako si ma milovala ako nevesta a nasledovala si ma na púšti, v krajine neosiatej“ (Jer 2,2). Pre oboch prorokov boli roky v púšti obdobím prvej lásky medzi Bohom a Izraelom. A práve to nechceli vyzvedači opustiť.

Zjavne nejde o doslovný výklad biblického textu – no nemali by sme ho preto zavrhnúť. Je to akoby psychoanalytické čítanie: pohľad do nevedomej mysle vyzvedačov. Nechceli sa vzdať intimity a nevinnosti detstva, aby vstúpili do sveta dospelých. Niekedy sa rodičia nechcú pustiť svojich detí – inokedy je to naopak. Ale oddelenie je nevyhnutné, ak sa má dieťa stať zodpovedným dospelým. Vyzvedači sa báli slobody a zodpovednosti, ktorá s ňou prichádza.

A práve o tom je Tóra. Judaizmus nie je náboženstvom úniku zo sveta. Naopak – je to náboženstvo angažovanosti vo svete. Tóra je šablónou pre vybudovanie spoločnosti vo všetkej jej konkrétnosti: zákony vojny a sociálneho zabezpečenia, úrody a dobytka, pôžičiek a pracovnoprávnych vzťahov – je to kódex národa žijúceho vo svojej krajine. Je súčasťou reálneho sveta politiky a ekonomiky, a predsa ukazuje na vyšší svet, kde spravodlivosť a súcit, láska k blížnemu i k cudzincovi nie sú len vzdialené ideály, ale sú súčasťou každodenného života. Boh si vyvolil Izrael, aby urobil Jeho prítomnosť viditeľnou v tomto svete – a to znamená, že Izrael musí v tomto svete aj žiť.

Samozrejme, aj v židovskom národe boli pustovníci a askéti. Kumránska sekta, známa zo zvitkov od Mŕtveho mora, bola jednou z nich. Talmud podobne hovorí o rabim Šimonovi bar Jochajovi. Po trinástich rokoch v jaskyni nedokázal zniesť pohľad na ľudí orajúcich pole. Maimonides píše o ľuďoch, ktorí utekajú na púšť, aby sa vyhli skazenej spoločnosti (Hilchot De’ot 6:1; Osem kapitol, kap. 4). Ale títo boli výnimkou, nie pravidlom. Toto nie je osud Izraela – žiť mimo času a priestoru ako pustovníci či mnísi. A práve strach zo slobody a jej zodpovednosti je podľa Gererského a Lubavičského rebeho hriech vyzvedačov.

V židovskej tradícii existuje aj hlas, najznámejšie zosobnený práve rabim Šimonom bar Jochajom, podľa ktorého je duchovná výška nezlučiteľná so zapojením sa do bežného sveta. No hlavný prúd tradície tvrdil opak: „Štúdium Tóry bez práce vedie napokon k neúspechu a hriechu“ (Pirkei Avot 2:2). A Maimonides píše: „Ten, kto sa rozhodne študovať Tóru a nepracovať, ale žiť z charity, znesväcuje Božie meno, znevažuje Tóru, zhasína svetlo náboženstva, škodí sebe samému a pripravuje sa o život večný“ (Hilchot Talmud Tora 3:10).

Vyzvedači nechceli „poškvrniť“ judaizmus kontaktom so skutočným svetom. Túžili po večnom detstve v Božej ochrane, po nekonečných líbankách Jeho lásky. V tom je čosi vznešené – ale aj čosi hlboko nezodpovedné, čo podlomilo morálku ľudu a vzbudilo Boží hnev. Lebo židovský projekt – Tóra ako ústava židovského národa pod Božou vládou – je o budovaní spoločnosti v krajine Izrael, ktorá bude tak ctiť ľudskú dôstojnosť a slobodu, že o nej raz svet povie: „Iba tento veľký národ je múdry a rozumný ľud“ (Dt 4,6).

Úloha Židov nie je báť sa skutočného sveta – ale vstúpiť doň a pretvoriť ho.

A práve to vyzvedači nepochopili. Rozumieme tomu dnes – my, Židia viery?