Čo rozosmeje B-ha?

ovorí sa, že čo B-ha rozosmeje, sú naše plány do budúcnosti.[1] Ale ak sa riadime Tanachom, B-h sa smeje skôr z ľudských klamov o vlastnej veľkoleposti.

Z pohľadu nebies je najväčším nezmyslom predstava človeka, že je ako B-h.

V Tóre nájdeme viacero výstižných príkladov. Jeden, ktorého význam sa objasnil až v modernej dobe, sa týka príbehu Babylonskej veže. Ľudia sa zhromaždili na rovine Šineár a rozhodli sa postaviť mesto a vežu „až do neba“. Archeológovia medzičasom potvrdili, že viaceré mezopotámske zikkuraty, vrátane chrámu Marduka v Babylone, nesú nápisy, že „siahajú do nebies“.[2]

Myšlienka bola, že vysoké stavby – umelé hory – umožňujú ľuďom vystúpiť až k obydliu bohov a komunikovať s nimi. Mezopotámske mestské štáty boli medzi prvými centrami civilizácie, čo predstavovalo zásadný obrat v dejinách ľudstva. Pred vynálezom poľnohospodárstva žili ľudia v strachu z prírody: predátorov, nepriateľských kmeňov, horúčav, sucha či povodní. Ich osud závisel od síl mimo ich kontroly.

Až keď sa rozšíril chov domácich zvierat a poľnohospodárstvo, ľudia sa začali usádzať – najprv v dedinách, potom mestách a napokon vznikli ríše. Rovnováha medzi prírodou a kultúrou sa zmenila. Po prvýkrát ľudia neboli len prispôsobení prostrediu – mohli si ho prispôsobiť sami. A v tom bode – najmä vládcovia – začali o sebe uvažovať ako o bohoch alebo polobohoch.

Najvýraznejším symbolom toho boli monumentálne stavby: zikkuraty v Babylone a iných mestách Mezopotámie či pyramídy v Egypte. Postavené na rovinách Tigrisu a Eufratu a v delte Nílu sa týčili vysoko nad krajinou. Veľká pyramída v Gíze, postavená ešte pred narodením Abraháma, bola najvyššou ľudskou stavbou na svete štyritisíc rokov.

Tým, že išlo o umelé hory postavené rukami človeka, si stavitelia nahovárali, že získali božské schopnosti. Vytvorili schody do neba. Preto Tóra hovorí, že „Hospodin zostúpil, aby si pozrel mesto a vežu, ktorú stavali ľudia“. B-h sa smeje. Ľudia si mysleli, že dosiahli nebo, no z Božej perspektívy bola ich stavba taká nepatrná, že musel „zostúpiť“, aby ju vôbec videl. Až s vynále- zom lietania vieme, ako malé sa aj tie najvyššie budovy zdajú z výšky 10 000 metrov.

B-h ukončil ich pýchu jednoducho – „pomýlil ich jazyk“. Prestali si rozumieť. Celý projekt sa zmenil na frašku. Môžeme si to predstaviť – majster si vypýta tehlu a dostane kladivo. Povie robotníkovi, aby šiel doprava, no ten sa otočí doľava. Projekt sa rozpadol v zmätku a nepochopení. Ľudia si mysleli, že vystúpia do neba, no napokon sa nedokázali dohovoriť ani s tým, kto stál vedľa nich. Nedokončená veža sa stala symbolom neúspechu pýchy. Dosiahli, čo chceli – „urobiť si meno“ – no namiesto slávy sa ich meno stalo synonymom zmätku: Babel sa zmenilo na „bablanie (bľabotanie)“. Pýcha sa zmenila na pád.

Druhý príklad nachádzame v Egypte počas prvých rán. Mojžiš a Áron premenili vodu Nílu na krv a naplnili Egypt žabami. Egyptskí mágovia urobili to isté, aby ukázali, že majú rovnakú moc. No vôbec si neuvedomili, že tým situáciu len zhoršovali. Skutočné majstrovstvo by bolo zmeniť krv späť na vodu a žaby nevyvolať, ale odstrániť.

Boží humor vyvrcholí počas tretej rany: vší. Prvý raz mágovia zlyhajú. Priznajú: „To je prst Boží.“ Je to vtipné, pretože Egypt staval na monumentálnej architektúre: pyramídy, chrámy, sochy. B-h im ukázal svoju moc pomocou najmenšieho tvora – takmer neviditeľného, no bolestivého. Opäť – pýcha sa mení na pád. Tým, čo si myslia, že sú veľkí, B-h ukáže, akí sú malí. A naopak – tí, čo sa považujú za malých – ako Mojžiš, najpokornejší z ľudí – sú v skutočnosti veľkí.

To vysvetľuje aj zdanlivo zvláštny príbeh hovoriacej oslice Biláma. Nie je to len rozprávka alebo zázrak. Je to odpoveď na to, ako Moábčania a Midiančania vnímali Biláma – a možno, ako vnímal sám seba. Balak, moábsky kráľ, spolu s midianskymi vodcami, poslal posolstvo Bilámovi, aby preklial Izraelitov: „Poď teraz, preklínaj mi tento ľud, lebo je silnejší ako ja… viem, že koho požehnáš, je požehnaný, a koho preklaješ, je prekliaty.“

To je pohanský pohľad na svätca: šamana, mága, čarodejníka, ktorý ovláda nadprirodzené sily. Tóra hovorí opak: požehnáva a preklína iba B-h. „Požehnám tých, čo požehnajú teba, a preklajem tých, čo ťa preklínajú,“ povedal B-h Abrahámovi. „Dajú moje meno na synov Izraela – a ja ich požehnám,“ hovorí o kňazoch. Myšlienka, že si možno zaplatiť svätca, aby niekoho preklial, predpokladá, že si možno B-ha kúpiť.

Text je zámerne nejasný. B-h najprv

Bilámovi zakáže ísť. Potom Balak pošle iných poslov s lepšou ponukou. Tentoraz B-h dovolí, ale prikáže Bilámovi hovoriť len to, čo On sám povie. No ráno, keď Bilám ide, čítame, že B-h sa nahneval. Vtedy sa odohrá príbeh s oslicou.

Oslica vidí anjela, ktorý im zatarasí cestu. Odbočí do poľa, no Bilám ju bije. Potom sa oslica tlačí ku stene a zraní Bilámovu nohu. Bilám ju opäť bije, až si napokon ľahne a odmietne sa pohnúť. Vtedy začne hovoriť. Bilám potom zodvihne oči a uvidí anjela, ktorého predtým nevidel.

Prečo mu B-h najprv zakázal ísť, potom dovolil, a nakoniec sa nahneval? Lebo poznal jeho úmysel – Bilám v skutočnosti chcel Izraelitov prekliať. Vieme to, pretože neskôr, keď kliatby nevyšli, poradil Midiančanom, aby ich ženy zviedli izraelských mužov a tým vyvolali Boží hnev (Num 31:16). Bilám nebol priateľ Izraela.

Príbeh hovoriacej oslice je prejav Božieho smiechu. Človek, považovaný za majstra nadprirodzena, je zahanbený – jeho osol vidí anjela skôr ako on. B-h hovorí dve posolstvá: jedno Moábčanom a Midiančanom, druhé samotnému Bilámovi.

Moábčanom a Midiančanom ukazuje, že Izrael nie je prekliaty, ale požehnaný. Čím viac sa ho pokúsite prekliať, tým viac bude požehnaný – a vy budete prekliati. To platí dodnes. Mnohé hnutia sa pokúšajú prekliať štát Izrael – no čím viac nenávisti, tým silnejší Izrael je a tým väčšia skaza padá na jeho nepriateľov.

Bilámovi B-h hovorí niečo iné – a priamo: Ak si myslíš, že môžeš ovládať B-ha, ukážem ti, že ja môžem premeniť osla na proroka a proroka na osla. Tvoje zviera uvidí anjelov, ktorých ty nevidíš. Bilám musí napokon uznať:

„Ako by som mohol prekliať tých, ktorých B-h nepreklial? Ako by som mohol odsúdiť tých, ktorých B-h neodsúdil?“

Pýcha sa vždy zmení na pád. V dobe, keď si vládcovia stavali pamätníky vlastnej slávy, iba Izrael vytvoril literatúru, kde za úspechy ďakoval B-hu a za zlyhania vinil seba. A to z neho neurobilo slabého – práve naopak, veľmi silného.

To platí aj pre jednotlivcov. Mal som priateľa – už nežije – o ktorom sa hovorilo, že „Bral B-ha tak vážne, že seba nemusel brať vážne vôbec.“ Pohanskí proroci ako Bilám sa ešte nenaučili túto lekciu: nie je dôležité, aby B-h plnil naše želania – ale aby sme my plnili Jeho vôľu. B-h sa smeje tým, čo si myslia, že sú ako On. Opak je pravdou – čím menšími sa vidíme, tým väčšími sa stávame.