Hierarchia a politika: Nekonečný príbeh
ol to klasický boj o moc. Líšil sa od bežných drám kráľovských dvorov, parlamentných schôdzí či mocenských pochodov len tým, že sa odohrával v zoologickej záhrade Burgers’ Zoo v Arnheme v Holandsku a hlavnými aktérmi boli samci šimpanzov.
Štúdia Chimpanzee Politics[1] od Fransa de Waala sa právom stala klasikou. Autor v nej opisuje, ako alfa samec Yeroen, ktorý mal už dlhšie dominantné postavenie, čelil čoraz väčšej výzve zo strany mladého uchádzača Luita. Luit nemohol zosadiť Yeroena sám, preto vytvoril spojenectvo s ďalším mladým rivalom Nikkim. Napokon sa Luitovi podarilo uspieť a Yeroena zosadil.
Luit bol vo svojej úlohe dobrý. Vedel udržiavať mier v skupine, zastával sa slabších a vďaka tomu sa tešil širokej úcte. Samice uznávali jeho vodcovské kvality, rady ho čistili (grooming) a nechávali ho hrať sa so svojimi mláďatami. Yeroen už nemal čo získať odporovaním mu – bol priveľmi starý na to, aby sa opäť stal alfa samcom. Napriek tomu sa rozhodol spojiť s mladým Nikkim. Jednej noci Luita prepadli a zavraždili. Zosadený alfa samec sa pomstil.
Keď som to čítal, spomenul som si na príbeh o Hilelovi v Pirkei Avot (2:6): „Uvidel lebku plávať na vode a povedal: Pretože si topil iných, bol si utopený; a tí, čo utopili teba, budú sami utopení.“
Mocenské boje šimpanzov sú natoľko podobné ľudským, že v roku 1995 zaradil Newt Gingrich, republikánsky predseda Snemovne reprezentantov USA, de Waalovo dielo medzi dvadsaťpäť kníh, ktoré odporučil mladým republikánom v Kongrese.[2]
Kórach absolvoval tú istú machiavelistickú školu politiky. Pochopil tri základné pravidlá. Po prvé, musíš byť populista. Využi nespokojnosť ľudí a daj im pocítiť, že si na ich strane proti súčasnému vodcovi. „Príliš ďaleko ste zašli!“ povedal Mojžišovi a Áronovi. „Celé zhromaždenie je sväté, každý jeden z nich, a Hospodin je uprostred nich. Prečo sa teda vyvyšujete nad zbor Hospodinov?“ (Nm 16,3).
Po druhé, získať spojencov. Sám Kórach bol príslušník kmeňa Lévi. Jeho problémom bolo to, že Mojžiš ustanovil svojho brata Árona za veľkňaza. Kórach,
a k o
Kórach nemohol očakávať veľkú podporu vo vlastnom kmeni. Ostatní príslušníci kmeňa Lévi by nezískali nič zosadením Árona. Namiesto toho si našiel spojencov v dvoch ďalších nespokojných skupinách: medzi Rúbenovcami, Dátnom a Avirámom, a „250 Izraelitmi, mužmi významného postavenia v obci, zástupcami zhromaždenia a slávnymi“ (v. 2). Rúbenovci sa cítili ukrivdení, že ako potomkovia Jákobovho prvorodeného nemali zvláštne vodcovské úlohy. Podľa Ibn Ezru „mužov významu“ hnevalo, že po hriechu zlatého teľaťa prešlo prvenstvo z prvorodených každého kmeňa na jediný kmeň Lévi.
Vzburou bolo predurčené zlyhať, keďže ich sťažnosti boli rozdielne a nedali sa všetky uspokojiť. To však nikdy nezabránilo nečistým spojenectvám. Ľudia s krivdou chcú skôr zosadiť súčasného vodcu, než predložiť vlastný konštruktívny plán. „Nenávisť poráža rozum,“ povedali mudrci. Zranená hrdosť, pocit, že česť mala patriť mne, a nie jemu, vedie k deštruktívnemu a sebadeštruktívnemu konaniu od počiatku ľudstva.
Po tretie, vybrať si chvíľu, keď je váš protivník zraniteľný. Ramban si všíma, že Kórachova vzbura sa odohrala bezprostredne po epizóde s vyzvedačmi a nasledovnom verdikte, že ľud nevkročí do krajiny, kým nepríde ďalšia generácia. Pokiaľ Izraeliti, napriek svojim sťažnostiam, cítili, že smerujú k cieľu, nebola reálna šanca podnietiť vzburu. Len keď si uvedomili, že sa Jordánskou riekou neprebrodia, stala sa rebélia možnou. Zdalo sa, že už nemajú čo stratiť.
Porovnanie ľudskej a šimpanzej politiky nie je myslené zľahka. Judaizmus už dávno pochopil, že Homo sapiens je zmesou toho, čo Zohar nazýva nefesh habehamit a nefesh haElokit – zvieracej a božskej duše. Nie sme nehmotné mysle. Máme telesné túžby zakódované v našich génoch. Vedci dnes hovoria o troch systémoch: o „reptílnom“ mozgu s primárnymi reakciami útok alebo útek; „opičom“ mozgu, ktorý je sociálny, emocionálny a citlivý na hierarchiu; a ľudskom mozgu, prefrontálnej kôre, ktorá je pomalá, premýšľavá a schopná zvažovať dôsledky alternatívnych konaní. Potvrdzuje to, čo Židia i iní – medzi inými Platón a Aristoteles– dávno vedeli: dráma ľudskej slobody sa odohráva v napätí a interakcii týchto systémov.
Mojžišov bratranec bol synom Jicchara, Mojžišovho brata a Áronovho otca Amrama – cítil, že toto postavenie malo patriť jemu. Podľa neho bolo nespravodlivé, že obe vodcovské úlohy pripadli jednej rodine v rámci klanu.
Vo svojej najnovšej knihe poznamenáva Frans de Waal, že „u šimpanzov preniká hierarchia všetko“. U samíc je samozrejmosťou a nevedie ku konfliktu, no u samcov „je moc stále predmetom súboja“ a „treba ju vybojovať a žiarlivo chrániť pred vyzývateľmi“. Samci šimpanzov sú „klebetiaci a intrigujúci machiavellisti“. Otázka znie: A my?
Nie je to maličkosť. Možno ide o najdôležitejšiu otázku, ak má ľudstvo mať budúcnosť. Antropológovia sa zhodujú, že najstarší ľudia – lovci a zberači – boli vo všeobecnosti egalitárski. Každý mal v skupine svoju úlohu: prežiť, nájsť potravu, vyhnúť sa predátorom. Neexistovalo nahromadené bohatstvo. Hierarchia začala dominovať až s rozvojom poľnohospodárstva, miest a obchodu. Zvyčajne bol absolútny vládca, vládnuca (gramotná) trieda a masy, ktoré slúžili ako pracovná sila na monumentálnych stavbách a ako vojaci v ríši. Judaizmus vstupuje do sveta ako protest proti takémuto usporiadaniu.
Vidíme to v úvodnej kapitole Tóry, kde B-h tvorí človeka na svojobraz a podobu , čo znamená, že všetci sme rovnako odrazom božstva. Prečo, pýtali sa mudrci, bol človek stvorený jednotlivo? „Aby nemohol nik povedať: Moji predkovia boli vznešenejší než tvoji“ (Mišna Sanhedrin 4:5). Niečo z tohto egalitarizmu počuť v Mojžišovej poznámke Jozuovi: „Kiežby všetok ľud Hospodinov bol prorokmi, keby na nich Hospodin zoslal svojho ducha!“ (Nm 11,29).
Rovnako ako mnohé ideály Tóry – medzi nimi vegetariánstvo, zrušenie otroctva či ustanovenie monogamie – ani egalitarizmus sa nedali uskutočniť zo dňa na deň. Trvalo by to stáročia, tisícročia, a v mnohých ohľadoch sa ešte ani dnes úplne nenaplnili.
V biblickom Izraeli existovali dve hierarchické štruktúry: králi a kňazi, medzi nimi veľkňaz. Obe vznikli po kríze: monarchia po zlyhaní vlády „sudcov“, léviovská a áronovská kňazská línia po hriechu zlatého teľaťa. Obe viedli nevyhnutne k napätiu a rozkolu.
Biblický Izrael prežil ako jednotné kráľovstvo len tri generácie kráľov a potom sa rozdelil na dve časti. Kňazstvo sa stalo zdrojom rozkolu v neskorom období Druhého chrámu, čo viedlo k sektorovým rozdielom medzi saducejmi, boétusiánmi a ďalšími. Príbeh Kóracha vysvetľuje, prečo: kde je hierarchia, tam je súťaž o post alfa samca.
Je hierarchia nevyhnutnou črtou všetkých vyspelých civilizácií? Maimonides akoby hovoril áno. Preňho bola monarchia pozitívnou inštitúciou, nie len kompromisom. Abarbanel, zdá sa hovoriť nie. Niektoré pasáže jeho diel naznačujú, že bol utopickým anarchistom, ktorý veril, že v ideálnom svete by nik nevládol nad nikým a všetci by uznávali iba zvrchovanosť B-ha.
Ak spojíme príbeh Kóracha a šimpanzej verzie seriálu House of Cards podľa Fransa de Waala, vyplýva z toho záver, že kde je hierarchia, tam budú zápasy o post alfa samca. Výsledkom je, čo Thomas Hobbes nazval „neustála a nepokojná túžba po moci za mocou, ktorá končí až smrťou“.
Preto sa rabíni sústredili nie na hierarchické koruny kráľovstva či kňazstva, ale na nehierarchickú korunu Tóry, otvorenú všetkým, ktorí ju hľadajú. Tu súťaž nevedie ku konfliktu, ale k nárastu múdrosti, a kde samotné Nebo, vidiac spory mudrcov, hovorí: „Tieto aj tamtie sú slová živého B-ha.“
Príbeh Kóracha sa opakuje v každej generácii. Protiliek je každodenné ponorenie sa do alternatívneho sveta štúdia Tóry, ktorá hľadá pravdu, nie moc, a cení si všetkých rovnako ako hlasy v posvätnej konverzácii.
