Duch spoločenstva
Čo robiť, keď si tvoj ľud práve vyrobil Zlaté teľa, prepukol v chaos a stratil svoj etický a duchovný smer? Ako obnovíš morálny poriadok – nielen v Mojžišových časoch, ale aj dnes? Odpoveď sa skrýva v prvom slove dnešnej paraše: Vajakhel. Ale aby sme to pochopili, musíme sa vrátiť k dvom cestám, ktoré patrili k najosudovejším v modernom svete.
Príbeh sa začína v roku 1831, keď sa dvaja mladí muži, obaja vo svojich dvadsiatych rokoch – jeden z Anglicka, druhý z Francúzska – vydali na objavné cesty, ktoré zmenili nielen ich, ale nakoniec aj naše kolektívne chápanie sveta. Angličanom bol Charles Darwin. Francúzom Alexis de Tocqueville. Darwinova cesta na palube lode Beagle ho nakoniec priviedla na Galapágy, kde začal premýšľať o pôvode a evolúcii druhov. Tocqueville sa vydal skúmať fenomén, ktorý sa stal názvom jeho knihy: Demokracia v Amerike.
Hoci títo dvaja muži skúmali úplne odlišné oblasti – jeden zoológiu a biológiu, druhý politiku a sociológiu – ako uvidíme, dospeli k pozoruhodne podobným záverom. A práve tento záver učil B-h Mojžiša po epizóde so Zlatým teľaťom.
Darwin, ako vieme, urobil sériu objavov, ktoré ho priviedli k teórii známej ako prirodzený výber. Druhy súťažia o obmedzené zdroje a prežijú len tie najlepšie prispôsobené. To isté, ako veril, platí aj pre ľudí. Ale tu sa ocitol pred vážnym problémom: Ak je evolúcia bojom o prežitie, ak silní víťazia a slabí zanikajú, prečo potom vo všetkých spoločnostiach vidíme hodnotu altruizmu? Prečo si ľudia vážia tých, ktorí sa obetujú pre druhých? V Darwinových evolučných termínoch to totiž vôbec nedáva zmysel – a on si to uvedomoval.
Najodvážnejší a najobetavejší ľudia, napísal v Pôvode človeka, „by v priemere zahynuli vo väčšom počte než ostatní ľudia.“ Šľachetný človek „by často nezanechal potomstvo, ktoré by zdedilo jeho šľachetnú povahu.“ Zdalo sa mu takmer nemožné, napísal, že cnosť „by mohla byť posilnená prostredníctvom prirodzeného výberu, teda prežitím najzdatnejších.“
Darwinovou veľkosťou bolo to, že videl odpoveď, aj keď protirečila jeho všeobecnej téze. Prirodzený výber pôsobí na úrovni jednotlivca. Ako jednotlivci odovzdávame svoje gény ďalšej generácii. Ale civilizácia funguje na úrovni skupiny.
Ako prejsť od jednotlivca ku skupine, povedal, je „v súčasnosti príliš ťažké na vyriešenie.“
Záver bol jasný, hoci biológovia dodnes vedú spory o mechanizmoch, ktoré sú v hre. Prežívame ako skupiny. Jeden človek proti jednému levovi – lev vyhrá. Desať ľudí proti jednému levovi – lev môže prehrať. Homo sapiens je, čo sa týka sily a rýchlosti, slabým hráčom v porovnaní s extrémnymi predstaviteľmi živočíšnej ríše. Ale ľudia majú jedinečné schopnosti, pokiaľ ide o vytváranie a udržiavanie skupín. Máme jazyk – môžeme komunikovať. Máme kultúru – môžeme odovzdávať svoje objavy budúcim generáciám.
Ľudia vytvárajú väčšie a flexibilnejšie skupiny než akýkoľvek iný druh, pričom zároveň ponechávajú priestor pre individualitu. Nie sme mravce v kolónii ani včely v úli. Ľudia sú tvory vytvárajúce spoločenstvá.
Medzitým v Amerike čelil Alexis de Tocqueville, podobne ako Darwin, veľkému intelektuálnemu problému, ktorý sa cítil byť povolaný vyriešiť. Jeho problémom, ako Francúza, bolo pokúsiť sa pochopiť úlohu náboženstva v demokratickej Amerike. Vedel, že Spojené štáty hlasovali za oddelenie náboženstva od moci prostredníctvom Prvého dodatku, teda oddelením cirkvi od štátu. To znamenalo, že náboženstvo v Amerike ne-
Ako to vyjadril: „Kmeň, ktorého mnohí členovia by vo vysokej miere oplývali duchom vlastenectva, vernosti, poslušnosti, odvahy a súcitu – a boli by vždy pripravení pomáhať si navzájom a obetovať sa pre spoločné dobro – by bol víťazný nad väčšinou iných kmeňov; a to by bol prirodzený výber.“
A pokiaľ ide o druhých, hrozí, že starostlivosť o ich blaho prenechajú vláde, čo nakoniec vedie k strate slobody, keďže štát preberá čoraz väčšiu zodpovednosť za spoločnosť ako celok.
Čo podľa neho Američanov chráni pred týmito dvoma nebezpečenstvami, je fakt, že ich náboženské presvedčenie ich povzbudzuje k vytváraniu združení, charitatívnych organizácií a dobrovoľníckych skupín, čo v judaizme nazývame chevrot.
Všetko toto bolo presným opakom toho, čo poznal z Francúzska, kde mala Katolícka cirkev veľkú moc, ale malý vplyv. Vo Francúzsku, povedal:
„Takmer vždy som videl, že duch náboženstva a duch slobody kráčajú opačnými smermi. Ale v Amerike som zistil, že sú úzko prepojené a že spoločne vládnu tej istej krajine.“
Náboženstvo tak chránilo „návyky srdca“, ktoré boli nevyhnutné na udržanie demokratickej slobody. Posväcovalo manželstvo a domov. Strážilo verejnú morálku. Viedlo ľudí k tomu, aby spolupracovali na miestnej úrovni a riešili problémy sami, namiesto toho, aby ich nechávali na vládu. Ak Darwin objavil, že človek je tvorom vytvárajúcim spoločenstvá, Tocqueville objavil, že náboženstvo v Amerike je inštitúciou budujúcou spoločenstvá.
A stále to tak je. Harvardský sociológ Robert Putnam sa v 90. rokoch preslávil svojim objavom, že stále viac Američanov hrá bowling, ale menej ich vstupuje do bowlingových klubov a líg. Vnímal to ako metaforu spoločnosti, ktorá sa stala individualistickou namiesto komunitne orientovanej. Svoju knihu nazval Bowling Alone („Bowling osamote“). Tento pojem vystihoval stratu „sociálneho kapitálu“, teda rozsahu spoločenských sietí, cez ktoré si ľudia navzájom pomáhajú.
O niekoľko rokov neskôr, po rozsiahlych výskumoch, Putnam svoju tézu prehodnotil. Mocný zdroj sociálneho kapitálu stále existuje – a nachádza sa v miestach uctievania. Prieskumy ukázali, že ľudia, ktorí pravidelne chodia do kostola alebo synagógy, majú väčšiu tendenciu prispievať na charitu, bez ohľadu na to, či je náboženská alebo sekulárna. Taktiež je u nich väčšia pravdepodobnosť, že sa budú venovať dobrovoľníckej práci, dajú peniaze bezdomovcovi, strávia čas s niekým, kto sa cíti deprimovaný, ponúknu miesto cudziemu človeku alebo pomôžu niekomu nájsť si prácu. Podľa takmer všetkých kritérií sú preukázateľne altruistickejší ako tí, ktorí sa náboženských obradov nezúčastňujú.
Ich altruizmus však presahuje aj toto. Ľudia, ktorí často navštevujú B-hoslužby, sú tiež výrazne aktívnejší občania. S väčšou pravdepodobnosťou patria k komunitným organizáciám, susedským a občianskym združeniam či profesijným spolkom.
Testy ukázali, že náboženská prax, meraná návštevou kostola alebo synagógy, je najlepším prediktorom altruizmu a empatie – lepším než vzdelanie, vek, príjem, pohlavie alebo rasa. Možno najzaujímavejším Putnamovým zistením bolo, že tieto vlastnosti nesúviseli s náboženskými presvedčeniami ľudí, ale s frekvenciou ich návštev miesta uctievania.
Náboženstvo vytvára spoločenstvo, spoločenstvo vytvára altruizmus a altruizmus nás odvádza od sebectva k spoločnému dobru.
Putnam dokonca špekuloval, že ateista, ktorý by pravidelne chodil do synagógy (možno kvôli manželskému partnerovi), by mal väčšiu tendenciu vykonávať dobrovoľnícku činnosť alebo prispievať na charitu než nábožensky veriaci človek, ktorý sa modlí sám. Dynamika vzťahov v rámci spoločenstva je najlepšou školou občianstva a dobrého susedstva.
Čo musel Mojžiš urobiť po Zlatom teľaťi? Vajakhel – premeniť Izraelitov na kehilah, spoločenstvo. Urobil to v očividnom zmysle obnovením poriadku. Keď Mojžiš zišiel z hory a uvidel Zlaté teľa, Tóra hovorí, že ľudia boli pru’ah, čo znamená „divokí“, „neusporiadaní“, „chaotickí“, „neposlušní“, „búrliví“.
„Keď Mojžiš videl, že ľud sa vymkol spod kontroly, pretože Áron ich nechal upadnúť do chaosu, a tak sa stali terčom posmechu pre svojich nepriateľov…“ (Ex 32:25). Neboli spoločenstvom, ale davom.
Mojžiš ich však spojil aj hlbším spôsobom, ako vidíme v zvyšku tejto paraše. Najskôr im pripomenul zákony Šabatu. Potom ich inštruoval, aby postavili Mishkan, svätyňu, ktorá mala byť symbolickým domovom B-ha.
Prečo práve tieto dve prikázania a nie iné? Pretože Šabat a Miskhan (Príbytok)
sú dva najmocnejšie spôsoby budovania spoločenstva. Najlepší spôsob, ako premeniť rôznorodú, nesúrodú skupinu na tím, je dať im spoločný cieľ – spoločne niečo vybudovať. Preto Miskhan.
Najlepší spôsob, ako posilniť vzťahy, je vyhradiť si čas, keď sa nesústredíme na vlastné záujmy, ale na to, čo máme spoločné – modlíme sa spolu, študujeme spolu Tóru, slávime spolu – inými slovami, Šabat.
Šabat a Miskhan boli dve veľké komunitné skúsenosti Izraelitov na púšti.
Viac než to: V judaizme je spoločenstvo nevyhnutné pre duchovný život. Naše najsvätejšie modlitby si vyžadujú minjan. Keď slávime alebo smútime, robíme to ako spoločenstvo. Dokonca aj keď sa vyznávame, robíme to spoločne.
Maimonides píše: “Ten, kto sa oddelí od spoločenstva, hoci sa nedopúšťa žiadneho hriechu, ale jednoducho sa drží bokom od zhromaždenia Izraela, neplní prikázania spolu so svojím ľudom, prejavuje ľahostajnosť voči ich trápeniu, nezachováva ich pôstne dni, ale ide si svojou vlastnou cestou ako jeden z národov, ktorý nepatrí k židovskému ľudu – takýto človek nemá podiel na svete, ktorý príde.”
Takto však náboženstvo nebolo vždy vnímané. Plotinos nazval náboženské hľadanie „únikom osamelého k Osamelému“. Dean Inge povedal, že náboženstvo je to, čo človek robí so svojou samotou. Jean-Paul Sartre neslávne prehlásil: „Peklo – to sú tí druhí.“
V judaizme prichádzame pred B-ha ako spoločenstvo. Pre nás kľúčový vzťah nie je „Ja–Ty“, ale „My–Ty“.
Vajakhel teda nie je obyčajná epizóda v dejinách Izraela. Predstavuje zásadné ponaučenie z krízy Zlatého teľaťa. Nachádzame B-ha v spoločenstve. Cnosť, silu charakteru a zodpovednosť voči spoločnému dobru rozvíjame v rámci spoločenstva.
Spoločenstvo je miestne. Je to spoločnosť s ľudskou tvárou. Nie je to vláda. Nie sú to ľudia, ktorých platíme, aby sa starali o blaho druhých. Je to práca, ktorú robíme sami – spoločne.
Spoločenstvo je protiliek proti individualizmu na jednej strane a prílišnej závislosti na štáte na strane druhej. Darwin pochopil jeho význam pre ľudský rozkvet. Tocqueville videl jeho úlohu pri ochrane demokratickej slobody. Robert Putnam zdokumentoval jeho hodnotu pri udržiavaní sociálneho kapitálu a spoločného dobra.
A všetko to začalo v našej parši, keď Mojžiš premenil nesúrodý dav na kehilu – spoločenstvo.