Dvojitý charakter židovského času

opri svätosti miesta a osoby stojí v judaizme aj svätosť času – niečo, čo parša Emor opisuje vo svojom na prvý pohľad jednoduchom zozname sviatkov a posvätných dní (Vajikra/Levitikus 23:1–44).

Čas zohráva v judaizme obrovskú úlohu. Prvá vec, ktorú B-h vyhlásil za svätú, bol deň: Šabat, na konci stvorenia sveta. Prvým prikázaním, ktoré dostal židovský národ ako celok – ešte pred odchodom z Egypta – bolo posväcovať čas, teda určovať a používať židovský kalendár (Ex 12:1–2). Proroci boli prví v dejinách, ktorí videli B-ha v dejinách – vnímali čas ako miesto stretnutia medzi Bohom a človekom. Takmer každé iné náboženstvo a civilizácia, pred judaizmom aj po ňom, spájali B-ha, realitu a pravdu s nadčasovosťou.

Isaiah Berlin rád citoval Alexandra Herzena, ktorý o Slovanoch povedal, že nemajú dejiny, iba geografiu. Židia, tvrdil, mali opačnú situáciu: obrovské množstvo dejín, ale veľmi málo geografického priestoru. Veľa času, no málo miesta.

Čas je teda v judaizme základným médiom duchovného života. No existuje jeden aspekt židovského vnímania času, ktorý sa často prehliada – dvojitý charakter, ktorý sa tiahne celou jeho štruktúrou.

Pozrime sa napríklad na kalendár ako celok. Kresťanstvo používa solárny kalendár, islam lunárny. Judaizmus používa oba – počítame čas podľa mesačného cyklu (mesiace) aj slnečného cyklu (ročné obdobia).

Podobne aj deň. Bežne má deň jeden začiatok – buď po západe slnka, pri svitaní, alebo – ako na Západe – niekde medzi. Podľa kalendára sa židovský deň začína večerom („A bol večer a bolo ráno, jeden deň“). No keď sa pozrieme na modlitbovú štruktúru dňa – rannú modlitbu ustanovil Abrahám, popoludňajšiu Izák a večernú Jákob – cítiť, že duchovný rytmus dňa sa začína ráno, nie predchádzajúcim večerom.

Aj roky zvyčajne začínajú jedným pevným dňom – novým rokom. V judaizme však podľa Mišny (Roš Hašana 1:1) existujú až štyri „nové roky“:

1. elulu – nový rok pre desiatok zo zvierat,

15. švatu (alebo 1. švatu

podľa

Podľa Tóry je prvým mesiacom roka mesiac Nisan – deň, keď sa po potope vysušila zem (Gn 8:13), deň, keď Izraeliti dostali svoje prvé prikázanie ako národ (Ex 12:2) a o rok neskôr bol v tento deň postavený príbytok a zasvätená kňazská služba (Ex 40:2). Ale sviatok, ktorý nazývame Nový rok – Roš Hašana – pripadá až o šesť mesiacov neskôr.

Svätosť času sa podľa parše Emor prejavuje v dvoch formách: Šabat a sviatky – a oba sa v Tóre oznamujú oddelene. Šabat posvätil B-h na začiatku času, pre všetky generácie. Sviatky posväcuje izraelský ľud, ktorému bola zverená zodpovednosť určovať kalendár.

Preto sa líšia aj požehnania, ktoré hovoríme:

•Na Šabat: „…ktorý posväcuje Šabat“ (mekadeš haŠabat),

•Na sviatky: „…ktorý posväcuje Izrael a posvätné časy“ (mekadeš Jisrael veha-zmanim) – teda B-h posväcuje Izrael a Izrael posväcuje časy sviatkov, keď určuje, na ktoré dni pripadnú.

Aj v rámci sviatkov existuje dvojitý cyklus.

Prvý tvoria tri pútnické sviatky: Pesach, Šavuot a Sukot. Tieto dni predstavujú kľúčové historické momenty na úsvite židovských dejín – Exodus z Egypta, darovanie Tóry a štyridsaťročné putovanie po púšti. Sú to sviatky dejín.

Druhý cyklus sa zakladá na čísle sedem a na koncepte svätosti: siedmy deň – Šabat; siedmy mesiac – Tišri so sviatkami Roš Hašana, Jom Kipur a Sukot; siedmy rok – Šmita; a jubilejný rok – Jovel, po siedmich sedemročných cykloch.

Tieto časy (s výnimkou Sukotu, ktorý patrí do oboch cyklov) sú menej o histórii a viac o tom, čo môžeme (v neprítomnosti lepšieho slova) nazvať metafyzikou a právom – o najhlbších pravdách o vesmíre, ľudskej existencii a prírodných i morálnych zákonoch, podľa ktorých žijeme.

Každý z týchto dní sa týka stvorenia (Šabat ako jeho pripomienka, Roš Hašana ako jeho výročie), Božej vlády, spravodlivosti a súdu, ako aj ľudského osudu – života, smrti, pominuteľnosti. Na Jom Kipur čelíme spravodlivosti a súdu. Na Sukot a Šmini Aceret sa modlíme za dážď, oslavujeme prírodu (lulav, etrog, hadasim a aravot – arba minim – sú jediným micvot, ktoré plníme pomocou neupravených prírodných objektov) a čítame knihu Kohelet – najhlbšiu biblickú meditáciu o pominuteľnosti.

Bejt Šamaj) nový rok pre stromy. Tieto dátumy sú špecifické a podružné, no ďalšie dva sú podstatnejšie:

V siedmom a jubilejnom roku uznávame, že konečným vlastníkom zeme Izrael aj národa Izrael je B-h. Preto prepúšťame otrokov, odpúšťame dlhy, nechávame pôdu odpočívať a vraciame vlastníctvo pôdy pôvodným majiteľom. Tieto zákony sa netýkajú Božích zásahov do dejín, ale Jeho úlohy ako Stvoriteľa a Vlastníka vesmíru.

Rozdiel medzi prvým a druhým cyklom je zreteľný aj v modlitbách počas týchto sviatkov. Amida (hlavná modlitba) počas Pesachu, Šavuot a Sukotu začína slovami:

„Ty si si nás vyvolil spomedzi všetkých národov.“ Dôraz je na židovskej výnimočnosti.

Amida počas Roš Hašana a Jom Kipuru však hovorí:

„O všetkých, čo si stvoril…“ Tu je dôraz na univerzálnosť – súd, ktorý sa týka celého stvorenia, všetkého živého.

Dokonca aj Sukot má silný univerzálny odkaz – so 70 obetnými býkmi, ktoré reprezentujú 70 národov sveta. Podľa Zachariáša 14 to bude sviatok, ktorý raz budú sláviť všetky národy.

Prečo táto dvojitosť? Pretože B-h je zároveň B-hom prírody aj kultúry. Je B-hom celého ľudstva všeobecne, ale aj B-hom zmluvného ľudu konkrétne. Je Autorom vedeckých zákonov (príčiny) aj nábožensko-etických zákonov (príkazy).

S B-hom sa stretávame v cyklickom čase (pohyb nebeských telies) aj v lineárno-historickom čase (udalosti a vývoj národa, ktorého sme súčasťou).

Z tejto duality vyrastajú aj dve duchovné role: prorok a kňaz, každý s iným vnímaním času.

Od čias starých Grékov ľudia hľadali jeden princíp, ktorý by vysvetlil všetko – Archimédov bod, ktorým by sa dalo pohnúť svetom, alebo “pohľad znikadiaľ”, ktorý by ukázal pravdu v jej úplnej objektivite.

Judaizmus však tvrdí, že taký bod neexistuje.

Realita je zložitejšia. Neexistuje ani jediný pojem času. Potrebujeme minimálne dve perspektívy, aby sme videli realitu v troch rozmeroch – a to platí pre čas rovnako ako pre priestor. Židovský čas má dva rytmy súčasne.

Judaizmus je pre ducha to, čo je B-hrova teória komplementarity pre kvantovú fyziku. Vo fyzike je svetlo súčasne vlna aj častica. V judaizme je čas súčasne historický aj prírodný. Nečakané, protiintuitívne, určite – ale nádherné vo svojom odmietaní zjednodušiť bohatú komplexnosť času: tikanie hodín, rast rastliny, starnutie tela a prehlbovanie mysle.