Judaizmus ľavej a pravej hemisféry

nštitúcia haftary – čítania úryvku z prorockej literatúry spolu s časťou z Tóry – je veľmi stará, siaha minimálne 2000 rokov do minulosti. Vedci si nie sú istí, kedy, kde a prečo bola zavedená. Niektorí hovoria, že vznikla v čase, keď Antiochos IV. v druhom storočí pred n. l. podnikol pokus odstrániť dodržiavanie židovských tradícií, čo vyvolalo vzburu, ktorú si pripomíname na Chanuku. Podľa tradície bolo vtedy verejné čítanie z Tóry zakázané, a tak mudrci nariadili, aby sa čítal prorocký úryvok s námetom, ktorý by ľuďom pripomenula tému týždennej časti z Tóry.

Iný názor hovorí, že haftara bola zavedená ako protest proti názorom Samaritánov a neskôr aj Sadukajcov, ktorí popierali autoritu prorockých kníh s výnimkou knihy Jozue.

Existencia haftár v raných storočiach nášho letopočtu je však dobre doložená. Rané kresťanské texty, keď sa zmieňujú o židovskej praxi, hovoria o „Zákone a Prorokoch“, čo naznačuje, že Tóra (Zákon) a haftara (Proroci) patrili k sebe a čítali sa spoločne. Mnohé rané midraše spájajú verše z Tóry s tými z haftary. Toto spojenie je teda starobylé.

Často je spojenie medzi paršou a haftarou priame a jasné. Niekedy však výber prorockého úryvku poskytuje poučenie o tom, ako mudrci chápali hlavné posolstvo parše.

Vezmime si napríklad prípad parše Bešalach. V jej jadre sa nachádza príbeh o rozdelení Červeného mora a prechode Izraelitov po suchej zemi. Je to najväčší zázrak v Tóre. Existuje aj jasný historický paralelný príbeh. Nachádza sa v knihe Jozue. Rieka Jordán sa rozdelila, aby Izraeliti mohli prejsť po suchej zemi:

„Voda, ktorá pritekala zhora, sa zastavila a nakopila sa do veľkej kopy ďaleko odtiaľ… Kňazi, ktorí niesli archu zmluvy Hospodina, stáli na suchu uprostred Jordánu, kým celý Izrael neprešiel cez rieku, až kým celý národ nedokončil prechod po suchej zemi.“ (Joz 3. kapitola)

Toto by sa na prvý pohľad malo zdať ako zjavná voľba na haftaru. No napriek tomu nebola vybraná. Namiesto toho si mudrci zvolili Pieseň Debory z Knihy sudcov. To nám hovorí niečo mimoriadne dôležité: tradícia považovala za najvýznamnejšiu udalosť v parše Bešalach nie rozdelenie mora, ale pieseň, ktorú Izraeliti v tej chvíli zaspievali – ich spoločnú pieseň viery a radosti.

Z toho zreteľne vyplýva , že Tóra nie je knihou o B-hu z pohľadu ľudí, ale knihou o ľuďoch z pohľadu B-ha. Keby bola Tóra našou knihou o B-hu, stredobodom by bol samotný božský zázrak. Namiesto toho je dôraz na ľudskú odpoveď na zázrak.

Výber haftary nám teda veľa prezrádza o tom, čo mudrci považovali za hlavné posolstvo parše. No existujú aj také haftary, ktoré sú natoľko zvláštne, že ich možno nazvať paradoxnými, pretože ich posolstvo akoby spochybňovalo, a nie podporovalo tému parše. Klasickým príkladom je haftara čítaná ráno na Jom Kipur, z 58. kapitoly Izaiáša – jedného z najohromujúcejších úryvkov prorockej literatúry: „Je toto pôst, ktorý som si vyvolil – deň, keď sa človek ponižuje? … Je toto to, čo nazývate pôstom, dňom priazne Hospodina‘? Nie, toto je pôst, ktorý som si vyvolil. Rozviaž okovy zla a pretrhaj putá otroctva. Tých, čo sú zdrvení, prepusti na slobodu, rozlám každé jarmo otroctva. Podeľ sa so svojím chlebom s hladným a bezdomovcov priveď do svojho domu. Keď uvidíš nahého, zaodej ho, neodvracaj sa od svojich blížnych.“ (Izaiáš 58:5–7)

Posolstvo je jasné. Hovorili sme o ňom už minulý týždeň v Covenant and Conversation: prikázania medzi nami a B-hom a medzi nami a našimi blížnymi sú neoddeliteľné. Pôst nemá zmysel, ak zároveň nekonáme spravodlivo a súcitne voči ostatným. Nemôžeme očakávať, že nás B-h bude milovať, ak my nekonáme v láske voči druhým. To je zrejmé.

Ale čítať tento úryvok verejne na Jom

Kipur – bezprostredne po čítaní časti Tóry opisujúcej službu veľkňaza v tento deň spolu s prikázaním „ponížiť sa“ – je natoľko rušivé, že pôsobí až nesúladne. Tóra nás učí, aby sme sa postili, robili pokánie a očistili sa, zatiaľ čo prorok nám hovorí, že to nebude stačiť, ak zároveň nekonáme spravodlivo. Tóra a haftara znejú ako dva hlasy, ktoré nie sú v harmónii.

Druhý extrémny príklad je haftara k dnešnej parše. Parša Cav sa zaoberá rôznymi druhmi obetí. No haftara obsahuje takmer nepochopiteľné slová Jeremiáša:

„Keď som vyviedol vašich otcov z Egypta a hovoril som s nimi, nedal som im príkazy o zápalných a obetných daroch. Ale prikázal som im toto: Poslúchajte môj hlas a budem vaším B-hom a vy budete mojím ľudom. Choďte po všetkých cestách, ktoré vám prikazujem, aby sa vám dobre vodilo.“ (Jeremiáš 7:22–23)

Toto akoby naznačovalo, že obete neboli pôvodným Božím zámerom pre Izraelitov. Zdá sa, že popiera samotnú podstatu parše.

Čo to znamená? Najjednoduchšie vysvetlenie je, že Jeremiáš hovorí: „Nedal som im len príkazy o obetiach.“ Prikázal som im, ale obety neboli jadrom Zákona ani jeho hlavnou myšlienkou.

Druhé vysvetlenie je známy kontroverzný názor Maimonida: obete neboli tým, čo by B-h v ideálnom svete chcel. B-h si prial bohoslužbu (avodah) – chcel, aby Izraeliti uctievali B-ha. No keďže boli zvyknutí na spôsob uctievania v Egypte (a takmer všade inde vtedy), kde bohoslužba znamenala obete, ešte si nedokázali predstaviť „službu srdcom“ (avodah shebalev), teda modlitbu. V tomto zmysle Jeremiáš hovorí, že obety boli iba dočasným ústupkom, nie pôvodným zámerom.

Tretie vysvetlenie je, že celý sled udalostí od Exodus 25 po Levitikus 25 bol odpoveďou na epizódu so zlatým teľaťom. Ako som rozvinul inde, ľud potreboval B-ha cítiť blízko, nie vzdialene – B-ha v tábore, nie na vrchole hory, prístupného všetkým, nielen Mojžišovi, a denne, nie iba pri zázračných udalostiach. Preto bol postavený svätostánok (miškan), jeho služba a obety: bolo to miesto prítomnosti Šechiny (Božej prítomnosti), odvodené od koreňa š-ch-n – „sused“. Každá obeť – v hebrejčine korban („to, čo sa približuje“) – bola aktom priblíženia sa. V svätostánku B-h prišiel bližšie k ľuďom a prostredníctvom obetí sa ľudia približovali k B-hu.

Toto však nebol Boží pôvodný plán. Ako naznačuje Jeremiáš aj zmluvný obrad v Exode 19–24, zámerom bolo, aby bol B-h kráľom a zákonodarcom ľudu, nie jeho susedom. Mal zostať vzdialený (pozri Exodus 33:3). Ľudia mali poslúchať Jeho zákony, nie Mu pravidelne prinášať obete. B-h obete nepotrebuje. No B-h reagoval na želanie ľudu – podobne ako vtedy, keď povedali, že už nevydržia počúvať Jeho ohromujúci hlas na Sinaji: „Počul som, čo ti tento ľud hovoril; všetko, čo povedali, je dobré.“ (Deuteronómium 5:25). To, čo približuje ľudí k B-hu, závisí od ľudí, nie od B-ha. Preto obety neboli Božím pôvodným zámerom, ale vyjadrením duchovno-psychologickej potreby Izraelitov cítiť Božiu blízkosť.

Čo spája tieto dve haftary, je ich dôraz na morálny rozmer judaizmu. Ako to vyjadruje Jeremiáš v záverečnom verši haftary: „Ja som Hospodin, ktorý činí milosť, právo a spravodlivosť na zemi; lebo v tom mám záľubu.“ (Jeremiáš 9:23)

To je jasné. No skutočne prekvapivé je, že mudrci spojili časti Tóry s pasážami z prorockej literatúry, ktoré sú si natoľko odlišné, že akoby pochádzali z iných vesmírov s odlišnými zákonmi gravitácie.

A práve v tom spočíva veľkosť judaizmu. Je to zborová symfónia napísaná pre mnoho hlasov. Je to neustála diskusia medzi rôznymi pohľadmi. Bez podrobných zákonov by neboli obety. Bez obetí by v biblickej dobe neexistovalo približovanie sa k B-hu. No ak by existovali iba obety bez prorockého hlasu, ľudia by mohli slúžiť B-hu, a pritom utláčať svojich blížnych. Mysleli by si, že sú spravodliví, no v skutočnosti by boli iba samo-spravodliví.

Kňazský hlas, ktorý počujeme v čítaniach na Jom Kipur a v parše Cav, nám hovorí, čo a ako robiť. Prorocký hlas nám hovorí prečo. Sú ako ľavá a pravá hemisféra mozgu; ako počúvanie v stereo alebo videnie v 3D. To je zložitosť a bohatstvo judaizmu, ktoré pokračovalo aj v obdobiach po Biblii v rôznych hlasoch halachy (zákona) a agady (príbehu).

Keď spojíme kňazské a prorocké hlasy, vidíme, že rituál je školou etiky. Opakovaná prax svätých činov pretvára mozog, obnovuje osobnosť, pretvára naše vnímanie. Prikázania boli, ako hovoria mudrci, dané preto, aby zušľachťovali človeka.

Vonkajší čin ovplyvňuje vnútorné cítenie. „Srdce nasleduje skutok,“ hovorí Sefer ha-Chinuch.

Verím, že táto fuga medzi Tórou a haftarou, medzi kňazským a prorockým hlasom, je jedným z veľkých skvostov judaizmu. Počujeme v nich nielen ako konať, ale aj prečo konať. Bez „ako“ je čin chromý, bez „prečo“ je správanie slepé. Spojením kňazskej precíznosti a prorockej vízie dosahujeme duchovnú veľkosť.