Otcova láska

Tento týždeň vidíme Izáka ako rodiča dvoch veľmi odlišných synov. „Keď chlapci dorástli, Ezau sa stal šikovným lovcom, stále sa zdržiaval vonku. Jakob však bol mierny muž a pobýval doma medzi stanmi. Izák mal radšej Ezaua, lebo rád jedával divinu. Rebeka mala radšej Jakoba.“ (Gen. 25:27-28)

Nemáme žiaden problém pochopiť, prečo Rebeka milovala Jakoba. B-h jej zvestoval túto veštbu:

„V tvojom lone sú dva národy. Dva národy z tvojho vnútra sa rozdelia. Jeden národ bude mocnejší ako druhý a starší bude slúžiť mladšiemu.” (Gen. 25:23)

Jakob bol mladší. Zdá sa, že Rebeka usúdila správne, ako sa ukázalo, že to bude on, kto bude pokračovať v zmluve, kto zostane verný Abrahámovmu dedičstvu a kto ho bude učiť svoje deti, a takto bude príbeh v budúcnosti ďalej pokračovať.

Skutočnou otázkou je, prečo Izák miloval Ezaua? Nevidel, že je človekom prírody, lovcom, a nie hĺbavým alebo B-žím muž? Je možné, že by miloval Ezaua len preto, že mal rád chuť diviny? Ovládala chuť jeho myseľ a srdce? Či Izák nevedel, ako Ezau predal svoje prvorodenstvo za misku šošovice a ako následne „pohŕdal“ samotným prvorodenstvom (Gen. 25:29-34). Bol to niekto, komu zveriť duchovné dedičstvo Abraháma?

Izák istotne vedel, že jeho starší syn bol mužom výbušného temperamentu, ktorý žil emóciami daného okamihu. I keby mu to neprekážalo, ďalšia udalosť týkajúca sa Ezaua mu jednoznačne prekážala:

„Keď mal Ezau štyridsať rokov, vzal si za ženu Juditu, dcéru Chetitu Beéra, a Básemat, dcéru Chetitu Elóna. Tie strpčovali život Izákovi a Rebeke.” (Gen 26:34-35)

Ezau sa udomácnil medzi Chetitmi. Oženil sa s dvoma ich ženami. Nebol to muž, ktorý by ďalej niesol Abrahámovu zmluvu, ktorá vyžadovala určitý odstup od Chetitov a Kanaáncov a všetkého, čo predstavovali z hľadiska náboženstva, kultúry a morálky.

Izák však Ezaua zjavne miloval. Potvrdzuje to nielen uvedený verš. Je tomu tak i ďalej. Genezis 27 so svojím morálne náročným príbehom o tom, ako sa Jakob prezliekol za Ezaua a prijal požehnanie, ktoré mu bolo určené, je pozoruhodná obrazom vykresľujúcim skutočnú, hlbokú náklonnosť medzi Izákom a Ezauom. Cítime to na začiatku, keď Izák požiada Ezaua: „Dones mi zverinu a priprav mi obľúbený pokrm. Najem sa a potom ťa požehnám pred Hospodinom, prv ako zomriem.“ (Gen. 27:7) Toto nehovorí Izákov fyzický hlad. Jeho želaním je byť naplnený vôňou a chuťou, ktorú spája so svojím starším synom, aby ho mohol požehnať v rozpoložení sústredenej lásky.

Je to koniec príbehu, ktorý ale skutočne vyjadruje hĺbku citu medzi nimi. Ezau vchádza s jedlom, ktoré pripravil. Izák a potom Ezau si pomaly uvedomujú podstatu spáchaného podvodu. Izák sa „silne triasol“. „Keď počul Ezau otcove slová, začal roztrpčene a nahlas kričať“. (Gen. 27:33-34)

Silu týchto opisov je ťažké sprostredkovať: veľa sa stráca v preklade. Tóra vo všeobecnosti hovorí málo o emóciách ľudí. Počas celej skúšky Izákovým spútaním sme nedostali ani najmenšie náznaky Abrahámových alebo Izákových pocitov v jednom z najnapínavejších rozprávaní v Genezis. Text je, ako povedal Erich Auerbach, „plný pozadia“, čo znamená, že viac zostalo nevypovedané ako povedané. Hĺbka pocitov opísaných v Tóre v tej chvíli, keď hovorí o Izákovi a Ezauovi, je zriedkavá a takmer ohromujúca. Otec a syn zdieľajú svoj pocit zrady, Ezau vášnivo usiluje o nejaké požehnanie od otca a Izák sa k tomu burcuje. Puto lásky medzi nimi je intenzívne. Otázka sa teda vracia s nezmenšenou silou: prečo Izák napriek všetkému miloval Ezaua; napriek jeho divokosti, jeho premenlivosti a jeho manželstvám?

Mudrci poskytli vysvetlenie. Výraz „šikovný lovec“ si vyložili tak, že Ezau Izáka prekabátil a oklamal. Predstieral, že je pobožnejší než bol.

Existuje však aj celkom iné vysvetlenie bližšie k jednoduchému zmyslu textu a veľmi dojemné. Izák miloval Ezaua, pretože Ezau bol jeho syn, a to rodičia robia. Svoje deti milujú bez podmienok. To neznamená, že Izák nevidel chyby v Ezauovom charaktere. Neznamená to, že si myslel, že Ezau je tá správna osoba na pokračovanie zmluvy. Neznamená to ani, že ho nebolelo, keď sa Ezau oženil s Chetitkami. Text výslovne hovorí, že bolelo. Ale znamená to, že Izák vedel, že otec musí milovať svojho syna, pretože je jeho synom. To nie je nezlučiteľné s kritikou toho, čo robí. Rodič sa však svojho dieťaťa nezrieka, aj keď dieťa sklame jeho očakávania. Izák nám dal základnú lekciu z rodičovstva.

Prečo Izák? Pretože vedel, že Abrahám poslal svojho syna Išmaela preč. Možno vedel, ako veľmi to Abraháma bolelo a zranilo Išmaela. Existuje pozoruhodná séria midrašim, ktorá naznačuje, že Abrahám navštívil Išmaela aj potom, čo ho poslal preč, a ďalšie, ktoré hovoria, že to bol Izák, kto uskutočnil zmierenie. Bol rozhodnutý nevystaviť Ezaua rovnakému osudu.

Podobne vedel v najhlbšej hĺbke svojej duše, ako bola pre jeho otca i pre neho psychologicky náročná skúška spútania. Na začiatku kapitoly o Jakobovi, Ezauovi a požehnaní Tóra hovorí, že Izák bol slepý.

Existuje midraš, ktorý naznačuje, že keď anjeli sledovali, ako Abrahám zviazal svojho syna a zdvihol nôž, preliali slzy, ktoré padli Izákovi do očí a v starobe mu privodili slepotu, Skúška bola určite potrebná, inak by ju B-h neprikázal. Ale zanechala rany, psychologické jazvy a odhodlanie Izáka neobetovať Ezaua, svoje vlastné dieťa. Istým spôsobom teda bola Izákova bezpodmienečná láska k Ezauovi tikkun pre rozkol vo vzťahu otca a syna spôsobený skúškou spútania.

A tak, hoci Ezauova cesta nebola cestou zmluvy, Izákov dar otcovskej lásky pomohol pripraviť cestu pre ďalšiu generáciu, v ktorej zostali všetky Jakobove deti pokope.

Medzi dvoma mudrcmi z časov mišny existuje fascinujúca spor, ktorý s týmto súvisí. V Deuteronómiu (14:1) je verš, ktorý hovorí o židovskom národe: „Vy ste deti Hospodina, svojho B-ha“. Rabín Júda zastával názor, že to platí len vtedy, keď sa Židia správajú spôsobom hodným B-žích detí. Rabín Meir povedal, že je to bez podmienok: či sa Židia správajú ako B-žie deti alebo nie, stále sa nazývajú B-žími deťmi. (Kiddushin 36a)

Rabín Meir, ktorý veril v bezpodmienečnú lásku, konal v súlade s jeho názorom. Jeho vlastný učiteľ Eliša ben Abuja nakoniec stratil vieru a stal sa heretikom, no rabín Meir s ním naďalej študoval a rešpektoval ho, pričom tvrdil, že v poslednej chvíli svojho života urobil pokánie a vrátil sa k B-hu.

Brať vážne ústrednú myšlienku judaizmu z Avinu Malkeinu, že náš kráľ je v prvom rade naším rodičom, znamená investovať do nášho vzťahu s B-hom tie najhlbšie city. B-h s nami zápasí rovnako ako rodič s dieťaťom. Zápasíme s ním ako dieťa so svojimi rodičmi. Vzťah je niekedy napätý, konfliktný, ba až bolestivý, no hĺbku mu dáva poznanie, že je nezlomný. Čokoľvek sa stane, rodič je stále rodičom a dieťa je stále dieťaťom. Väzba môže byť hlboko poškodená, ale nikdy sa nerozbije tak, že sa nedá opraviť.

Možno práve toto Izák signalizoval všetkým generáciám svojou pokračujúcou láskou k Ezauovi, ktorý sa od neho tak líšil, mal rozdielnu povahu a osud, no nikdy ho neodvrhol – rovnako ako Midraš hovorí, že Abrahám nikdy neodvrhol Išmaela a našiel spôsoby, ako vyjadriť svoju lásku. Bezpodmienečná láska nie je nekritická, ale je nezlomná. Tak by sme mali milovať naše deti – lebo tak nás miluje B-h.