Život viery

Abrahám mal 137 rokov. Prežil dve traumatické udalosti, ktoré sa týkali ľudí jemu na svete najvzácnejších. Prvá sa týkala syna Izáka, na ktorého čakal celý život. Nakoniec sa ho dočkal. Potom prišiel ten strašný okamih, keď B-h povedal Abrahámovi: „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka... tam ho obetuj ako zápalnú obetu. (Gen 22:2) Abrahám neprotestoval ani neotáľal. Otec a syn cestovali spolu a až v poslednej chvíli prišiel z neba príkaz: „Zadrž!“ Ako takú traumu prežije otec, nieto ešte syn?

Potom prišiel smútok. Sára, Abrahámova milovaná manželka, zomrela. Bola jeho stálou spoločníčkou, zdieľala s ním cestu, keď za sebou zanechali všetko, čo poznali; svoju zem, rodisko a rodiny. Dvakrát zachránila Abrahámovi život predstieraním, že je jeho sestra.

Čo spraví 137-ročný muž – Tóra ho nazýva „starcom v pokročilom veku“ (Gen. 24:1) – po takejto traume? Neprekvapilo by nás, keby sme zistili, že zvyšok dní strávil v smútku a spomienkach. Urobil to, čo od neho B-h žiadal. Sotva však mohol povedať, že B-žie sľuby sa splnili. Sedemkrát mu bola prisľúbená krajina Kanaán, avšak keď Sára zomrela, nevlastnil z nej ani jeden štvorcový meter, dokonca ani miesto, kde by pochoval svoju manželku. B-h mu sľúbil veľa detí, početný národ, toľko ako zrniek piesku na morskom pobreží. Napriek tomu mal z tejto zmluvy iba jedného syna, Izáka, o ktorého takmer prišiel a ktorý bol vo veku tridsaťsedem rokov stále slobodný. Abrahám mal všetky dôvody na to, aby sedel a smútil.

Napriek tomu tak nespravil. V jednej z najneobvyklejšej postupností slov v Tóre je jeho smútok opísaný iba piatimi hebrejskými slovami: v slovenčine „Abrahám šiel žialiť za Sárou a oplakávať ju“. (Gen. 23:2) Potom hneď čítame: „ Potom vstal od svojej mŕtvej...“ Odvtedy sa venoval množstvu aktivít, pričom sledoval dva ciele: po prvé kúpu pozemku, na ktorom by pochoval Sáru, a po druhé nájdenie manželky pre svojho syna. Všimnite si, že to presne zodpovedá dvom B-žím požehnaniam: zemi a potomkom. Abrahám nečakal, kým B-h zasiahne. Pochopil jednu z najhlbších právd judaizmu: že B-h vyčkáva, kým začneme konať my.

Ako Abrahám prekonal traumu a smútok? Ako prežijete takmer stratu dieťaťa a vlastne aj stratu životného partnera a stále mať energiu pokračovať? Čo dalo Abrahámovi jeho odolnosť, schopnosť prežiť, mať nedotknutého ducha?

Odpoveď som sa dozvedel od ľudí, ktorí sa stali mojimi mentormi v morálnej odvahe, konkrétne od preživších holokaust, ktorých som mal tú česť poznať. Premýšľal som nad tým, ako mohli pokračovať vediac, čo vedeli a videli? Vieme, že britskí a americkí vojaci, ktorí oslobodili tábory, nikdy nezabudli na to, čoho boli svedkami. Niall Fergusson v novej životopisnej knihe o Henry Kissingerovi uvádza, že keď Kissinger ako americký vojak vstúpil do táborov, obraz, ktorý mal pred očami, zmenil jeho život. Ak to platilo o tých, ktorí len videli Bergen-Belsen a ostatné tábory, o čo viac to muselo poznačiť tých, ktorí tam žili a videli tam toľkých zomierať. Napriek tomu tí, čo prežili, sa držali života najhúževnatejšie. Chcel som pochopiť, ako dokázali žiť ďalej.

Napokon som to zistil. Väčšina z nich nehovorila o minulosti, dokonca ani so svojimi manželmi či manželkami, ba ani so svojimi deťmi. Namiesto toho sa pustili do vytvárania nového života v novej krajine. Naučili sa jej jazyk a zvyky. Našli si prácu. Vybudovali si kariéru. Oženili či vydali sa a mali deti. Po strate vlastných rodín sa preživší sebe navzájom stali rozšírenou rodinou. Hľadeli dopredu, nie dozadu. Najprv vybudovali budúcnosť. Až potom – niekedy po štyridsiatich či päťdesiatich rokoch – hovorili o minulosti. Vtedy vyrozprávali svoj príbeh najprv svojim rodinám, potom svetu. Najprv si musíte vybudovať budúcnosť. Až potom môžete smútiť za minulosťou.

Dvaja ľudia v Tóre sa obzreli späť, jeden explicitne, druhý implicitne. Noe, najspravodlivejší muž svojej generácie, ukončil svoj život výrobou vína a opilstvom. Tóra nehovorí prečo, ale môžeme hádať. Stratil celý svet. Kým on a jeho rodina boli v bezpečí na palube archy, všetci ostatní – všetci jeho súčasníci – sa utopili. Nie je ťažké si predstaviť tohto spravodlivého muža zaplaveného smútkom, keď si v mysli prehrával všetko, čo sa stalo, a premýšľal, či mohol urobiť niečo, aby zachránil viac životov alebo odvrátil katastrofu.

Lótova žena sa napriek pokynom anjelov skutočne obzrela späť, keď mestá na rovine mizli pod ohňom a sírou a pod B-žím hnevom. Okamžite sa premenila v soľný stĺp, čo je v Tóre názorný opis ženy tak ochromenej šokom a žiaľom, že nebola schopná ísť ďalej.

Práve pozadie týchto dvoch príbehov nám pomáha pochopiť Abraháma po smrti Sáry. Vytvoril precedens: najprv vybudujte budúcnosť a až potom môžete smútiť za minulosťou. Ak zmeníte poradie, zostanete v zajatí minulosti. Nedokážete ísť ďalej. Stanete sa Lótovou ženou.

Niečo z tejto hlbokej pravdy poháňalo prácu jedného z najpozoruhodnejších preživších holokaust, psychoterapeuta Viktora Frankla. Frankl prežil Osvienčim, kde zo všetkých síl dával ostatným väzňom vôľu žiť.

Tento príbeh vyrozprával vo viacerých knihách, z ktorých najznámejšia je Hľadanie zmyslu života. Robil to tak, že pre každého z nich našiel úlohu, ktorá ich oslovila, niečo, čo ešte nerobili, ale čo mohli urobiť len oni. Vlastne im dal budúcnosť. To im umožnilo prežiť prítomnosť a odvrátiť myseľ od minulosti.

Frankl žil podľa svojho učenia. Po oslobodení Osvienčimu vytvoril školu psychoterapie nazvanú logoterapia postavenú na ľudskom hľadaní zmyslu. Bolo to takmer prevrátenie Freudovho diela naruby. Freudovská psychoanalýza povzbudila ľudí k premýšľaniu o ich ranej minulosti. Frankl učil ľudí budovať budúcnosť, presnejšie povedané, počuť volanie budúcnosť. Rovnako ako Abrahám aj Frankl žil dlhý a dobrý život, získal celosvetové uznanie. Zomrel ako deväťdesiatdvaročný.

Abrahám počul volanie budúcnosti. Sára zomrela. Izák nemal ženu. Abrahám nemal pôdu ani vnúčatá. Nevzýval B-ha v hneve alebo úzkosti. Namiesto toho počul tichý, slabý hlas, ktorý hovorí: Ďalší krok závisí od teba. Musíš vytvoriť budúcnosť, ktorú naplním svojím duchom. Takto Abrahám prežil šok a smútok. Božechráň, aby sme niečo z toho zažili, ale ak predsa, takto prežijeme.

B-h vstupuje do nášho života ako volanie z budúcnosti. Je to, ako keby sme ho počuli, ako nám kýva z ďalekého horizontu času a vyzýva nás, aby sme sa vydali na cestu a podujali sa na úlohu, pre ktorú sme boli stvorení spôsobmi, ktoré nedokážeme celkom pochopiť. To je význam slova poslanie, doslova „volanie“, misia, úloha, ku ktorej sme povolaní.

Nie sme tu náhodou. Sme tu, pretože B-h chcel, aby sme boli, a pretože existuje úloha, ktorú máme splniť. Zistiť, čo to je, nie je ľahké a často to trvá mnoho rokov s mnohými chybnými začiatkami. Ale pre každého z nás existuje niečo, čo nás B-h vyzýva spraviť, budúcnosť, ktorá ešte nebola stvorená a ktorá čaká na to, že ju vytvoríme. Práve toto zameranie na budúcnosť definuje judaizmus ako vieru.

Toľko hnevu, nenávisti a zatrpknutosti tohto sveta spôsobujú ľudia posadnutí minulosťou, ktorí sa podobne ako Lótova žena nedokážu pohnúť vpred. Tento druh príbehu nemá dobrý koniec, má len viac sĺz a viac tragédie. Prístup Abraháma v Chajej Sára je iný. Najprv vybudujte budúcnosť. Až potom môžete smútiť za minulosťou.