Prejavenie vďaky

Prvé slová, ktoré sa učíme vyslovovať každé ráno hneď po prebudení, sú Mode ani – „Vzdávam vďaku“. Ďakujeme skôr, než začneme rozmýšľať. Všimnime si, že bežné slovosledné poradie je prevrátené: Mode ani, a nie Ani mode, takže v hebrejčine prichádza „ďakujem“ pred „ja“. Judaizmus je „vďačnosť s postojom“. A ako ukazujú nedávne vedecké výskumy, ide skutočne o myšlienku, ktorá obohacujúca život.

Prameň príkazu vzdávať vďaku nachádzame v parši tohto týždňa. Medzi obetami, ktoré sa vymenúvajú, je aj korban toda – obeta vďaky: „Ak prináša (obeť) ako obetu vďaky, potom spolu s ňou prinesie aj nekvasené chleby miesené s olejom, nekvasené oblátky potreté olejom a chlieb z jemnej múky dôkladne miesenej s olejom“ (Vajikra/ Levitikus 7:12).

Aj keď už takmer dve tisícročia nemáme obetovanie v chráme, stopa obety vďaky pretrváva dodnes vo forme požehnania Hagomel:

„Ten, ktorý udeľuje dobro nehodným“, ktoré sa vyslovuje v synagóge pri čítaní Tóry osobou, ktorá prežila nebezpečnú situáciu. Mudrci (na základe Žalmu 107) definujú tieto situácie ako: ten, kto prežil plavbu cez more, cestu cez púšť, uzdravenie z vážnej choroby, alebo bol prepustený zo zajatia.

Pre mňa je takmer univerzálny inštinkt ďakovať jedným zo „signálov transcendencie“ v ľudskom bytí. Neďakujeme len pilotovi, keď bezpečne pristane lietadlo po rizikovom lete; neďakujeme len chirurgovi po úspešnej operácii; ani len sudcovi či politikovi po prepustení z väzenia alebo zajatia. Je to, ako keby pôsobila väčšia sila, ako keby ruka, ktorá pohybuje figúrkami na ľudskej šachovnici, myslela práve na nás; ako keby sa samotné Nebo sklonilo a prišlo nám na pomoc.

Poisťovne niekedy označujú prírodné katastrofy ako „zásah Boží“ (angl. acts of God). Ľudské emócie však zvyknú urobiť pravý opak. B-ha vnímame v dobrej správe, v zázračnom vyslobodení, v úniku pred katastrofou. Tento inštinkt – vzdávať vďaku Sile či Prítomnosti presahujúcej prírodné okolnosti a ľudský zásah – je sám osebe znakom transcendencie. Nie je to dôkaz existencie B-ha, no je to n a značenie niečoho hlboko duchovného v ľudskom srdci. Hovorí nám to, že nie sme len náhodné zoskupenia sebeckých génov, ktoré sa slepo rozmnožujú. Naše telá môžu byť produktom prírody („prach si a do prachu sa vrátiš“), ale niečo v nás sa naťahuje k Niekomu, kto nás presahuje – k duši vesmíru, k Božiemu „Ty“, ktorému vzdávame vďaku. A to je to, čo sa kedysi vyjadrovalo obetou vďaky – a dodnes sa vyjadruje požehnaním Hagomel.

Až začiatkom 90. rokov 20. storočia priniesol významný lekársky výskum dôkazy o dramatických fyzických účinkoch vďačnosti. Tento výskum sa stal známym ako Štúdia rehoľníčok (The Nun Study). Približne 700 amerických rehoľníčok z kongregácie School Sisters of Notre Dame v USA súhlasilo, aby výskumný tím skúmajúci proces starnutia a Alzheimerovu chorobu získal prístup k ich zdravotným záznamom. Na začiatku štúdie mali účastníčky vek medzi 75 a 102 rokov.

To, čo dalo tejto štúdii výnimočný dlhodobý rozmer, bol fakt, že už v roku 1930, keď mali rehoľníčky okolo dvadsať rokov, ich matka predstavená požiadala, aby napísali krátku autobiografiu – opis svojho života a dôvody, pre ktoré vstúpili do rehole. Tieto texty neskôr výskumníci analyzovali pomocou špeciálneho kódovacieho systému, ktorý zaznamenával (okrem iného) pozitívne a negatívne emócie. Vďaka každoročnému hodnoteniu zdravotného stavu rehoľníčok mohli vedci zistiť, či ich emocionálny stav v roku 1930 mal vplyv na ich zdravie o 60 rokov neskôr. Keďže žili počas týchto

V prvú noc Pesachu išli do synagógy a naozaj, oboch pozvali do rôznych domovov na slávnostný obrad.

O niekoľko hodín neskôr sa stretli na vopred určenom mieste v miestnom parku. Ale na prekvapenie židovského žobráka bol jeho priateľ priam šialený.

„Čo si mi to urobil?“ vykríkol. „Tomu hovoríš jedlo? Bolo to mučenie! Bolo to peklo! Za toto sa ti odplatím — uvidíš...“

„O čom to hovoríš? Čo sa stalo?“ spýtal sa Žid.

„Čo sa stalo? Akoby si to nevedel! Vy Židia ste blázni – to sa stalo! Najprv sme vypili pohár vína. Mám rád víno, ale nalačno... Trochu sa mi začala krútiť hlava, ale napadlo ma, že každú chvíľu začneme s jedlom. Vôňa jedla z kuchyne bola skvelá. Potom sme zjedli trochu petržlenu. Potom začali hovoriť a hovoriť a hovoriť po hebrejsky. Celý čas sa usmievam a kývam hlavou, akoby som rozumel, čo hovoria – ako si mi to prikázal – ale hlava mi naozaj točí a bolí z vína a umieram od hladu.

„Vôňa jedla z kuchyne ma privádza do šialenstva, ale nezačnú ho vynášať. Dve hodiny nič nevynesú! Len rozprávanie a ďalšie rozprávanie. Potom naozaj to, čo som potreboval.... ďalšia šálka vína! Potom vstaneme, umyjeme si ruky, sadneme si a naklonení doľava zjeme tú veľkú oblátku nazývanú maces, ktorá chutí ako noviny. Začal som sa dusiť, skoro som sa povracal. A potom mi konečne dali tento šalát, dal som si veľké sústo a fuj! Moje ústa boli v plameňoch. Moje hrdlo! Vnútri bol chren! Nič na jedenie, len chren! Vy ste blázni....

„No a vtedy som vstal a odišiel. Dosť je dosť!“

„Ach, mal som ti to povedať.“ odpovedal Žid. „Aká hanba! Po horkých bylinkách príde skvelé jedlo. Trpel si tak dlho; mal si vydržať ešte pár minút...!“

Židovská história je seder. Chuť do jedla nám dráždili malé chvíle triumfu. Ale väčšinou sme mali „chlieb viery“, ktorý naše jazýčky nevedia oceniť. A štedré porcie horkých bylín.

Poučenie? Na um mi prichádzajú dve myšlienky. Na to, aby ste boli Židom, potrebujete trpezlivosť. A keďže sme moror už prehltli, mohli by sme ešte vydržať o minútu dlhšie a dostať hostinu...

Tuvia Bolton

Vďačnosť je tiež kľúčovým prvkom odolnosti. Jedna štúdia o veteránoch z vojny vo Vietname zistila, že tí, ktorí mali vyššiu úroveň vďačnosti, menej trpeli posttraumatickým stresovým syndrómom. Pripomínanie si vecí, za ktoré môžeme byť vďační, nám pomáha prežiť ťažké situácie – od straty zamestnania až po smútok zo straty blízkeho.

Židovská modlitba je neustálym seminárom vďačnosti. Birkot ha-Šachar, teda „ranné požehnania“, ktoré sa recitujú na začiatku ranných modlitieb každý deň, sú litániou vďaky za samotný život: za ľudské telo, za fyzický svet, za zem, na ktorej stojíme, a za oči, ktorými vidíme.

Vďačnosť stojí aj za fascinujúcou črtou Amidy. Keď vodca modlitby opakuje Amidu nahlas, ostatní mlčia – okrem odpovedí pri Keduši a „amen“ po každom požehnaní – s jedinou výnimkou. Keď vodca modlitby vysloví slová „Modim anachnu lach“ – „Vzdávame Ti vďaku“, zhromaždenie recituje paralelný text, známy ako Modim de-Rabbanan. Pri všetkých ostatných požehnaniach stačí odpovedať „amen“, ale pri „Modim“ – „Ďakujeme“ – nie. Rabín Eliyahu Spira (1660 – 1712) vo svojom diele Eliyahu Rabbah vysvetľuje, že vďaku nemožno delegovať na niekoho iného. Musí vychádzať priamo z nás.

A práve tu je skrytá premieňajúca myšlienka: vzdávanie vďaky je dobré pre telo aj pre dušu. Prispieva k šťastiu aj zdraviu. A navyše ide o sebanapĺňajúci postoj – čím viac oslavujeme dobro, tým viac dobra si v živote všimneme a oceníme.

Nie je to však ani ľahké, ani prirodzené. Geneticky sme nastavení tak, aby sme si viac všímali zlé než dobré. Z biologických dôvodov sme prehnane citliví na možné hrozby a nebezpečenstvá. Vyžaduje si to vedomé úsilie, aby sme si uvedomili, koľko dôvodov na vďačnosť vlastne máme. Práve to je hlboký zmysel modlitby, požehnaní, šabatu a mnohých ďalších prvkov židovského života.

Tento princíp je zabudovaný aj do nášho kolektívneho mena. Slovo „Modeh“ – „Ďakujem“ pochádza z rovnakého koreňa ako „Jehudi“ – „Žid“. Tento názov sme získali od Jákobovho štvrtého syna, ktorého jeho matka Lea pomenovala a povedala: „Teraz budem ďakovať B-hu“ (Gen 29:35).

Židovstvo je vďačnosť. Nie je to možno najzjavnejšia definícia židovskej identity – ale rozhodne najviac obohacujúca pre život.