Hlboká sila radosti

14 októbra 1663 navštívil slávny londýnsky kronikár Samuel Pepys španielsko-portugalskú synagógu na Creechurch Lane v Londýne. Židia boli z Anglicka vyhnaní v roku 1290, ale v roku 1656, na príhovor rabína Menasseho ben Israela z Amsterdamu, dospel Oliver Cromwell k záveru, že neexistuje žiadna právna prekážka, aby tam Židia žili. A tak po prvýkrát od trinásteho storočia mohli Židia verejne vykonávať svoje bohoslužby.

Prvá synagóga, tá, ktorú navštívil Pepys, bola vlastne súkromným domom úspešného obchodníka Antonia Fernandeza Carvajala, rozšíreným pre potreby komunity. Pepys tam už raz bol – na spomienkovej pobožnosti za Carvajala, ktorý zomrel v roku 1659. Obrad bol dôstojný a vážny. No pri jeho druhej návšteve zažil niečo, čo ho úplne šokovalo. Do svojho denníka napísal o speve, hebrejských modlitbách, prenášaní zvitkov Tóry po miestnosti, ale aj o všeobecnom zmätku a smiechu, ktoré mu pripadali ako bezbožnosť. „Nikdy som nevidel tak absurdne praktizované náboženstvo“ zapísal si.

Chudák Pepys. Nik mu nepovedal, že práve v ten deň sa slávil sviatok Simchat Tóra. V žiadnom dome modlitby nikdy nevidel pulzujúcu radosť dňa, kedy tancujeme so zvitkom Tóry, akoby svet bol svadbou a kniha nevestou, s rovnakým oduševnením ako kedysi kráľ Dávid tancoval pred Archou zmluvy.

Radosť nie je prvé slovo, ktoré nám príde na myseľ, keď premýšľame o prísnosti judaizmu ako morálneho kódexu alebo o slzami zafarbených stránkach židovskej histórie. Ako Židia máme “tituly” z biedy a pocitov viny, zlaté medaily v nárekoch. Niekto kedysi vtipne zhrnul židovské sviatky do troch viet: „Chceli nás zabiť. Prežili sme. Poďme jesť.“

Avšak to, čo žiari z mnohých žalmov, je čistá, priezračná radosť. Práve ona je kľúčovým slovom knihy Dvarim. Koreň slova radosť (simcha), „s-m-ch“, sa v každej z prvých štyroch kníh Tóry vyskytuje vždy jedenkrát, no v Dvarim až dvanásťkrát, z toho sedem v tejto paraši.

Tam, povedal Mojžiš, budeš oslavovať lásku medzi malým a inak bezvýznamným ľudom a B-hom, ktorý ho vzal za svoj a pozdvihol k veľkosti.

Práve tam sa celý spletitý príbeh židovských dejín stane jasným - tam, kde celý ľud bude spolu spievať a spoločne oslavovať sviatky s vedomím, že dejiny nie sú o impériách a spoločnosť nie je o hierarchii a moci, ale že obyčajný človek a kráľ, Izraelita a kňaz sú si všetci rovní v očiach B-ha, všetci hlasmi v Jeho svätom zbore, tanečníkmi v kruhu, ktorého stredom je B-žie svetlo. To je zmyslom zmluvy: premena ľudskej existencie hlbokou silou radosti.

Šťastie (v gréčtine eudaemonia) je podľa Aristotela konečným zmyslom ľudskej existencie. Túžime po mnohých veciach, ale zvyčajne ako prostriedku k niečomu inému. Len jedna vec je cieľom sama osebe, a tou je šťastie.

Biblické slovo pre šťastie, ašrei, je prvým slovom knihy Žalmov a kľúčo

Mojžiš opakuje znova a znova, že v Zemi Izrael by sme mali cítiť radosť – lebo je to zem, ktorú nám daroval B-h a do ktorej smerovali všetky kroky židovských dejín od čias Abraháma a Sáry. Rozsiahly vesmír s jeho nespočetnými galaxiami a hviezdami je celý B-žím umeleckým dielom, ale v ňom je planéta Zem a v nej Zem Izrael a posvätné mesto Jeruzalem, kde je On najbližšie, kde Jeho prítomnosť napĺňa vzduch, kde je obloha modrá modrosťou nebies a kamene sú zlatým trónom.

vým slovom našich každodenných modlitieb. No Tanach (židovský kánon) hovorí oveľa častejšie o radosti (simcha).

A to je niečo iné. Šťastie možno cítiť osamote, ale radosť je niečo, o čo sa delíme s ostatnými.

V jednej z najneobyčajnejších viet Tóry Mojžiš tvrdí, že kliatby prídu na národ nie preto, že slúžil modlám, ale preto, že neslúžil Pánovi s radosťou a potešením za všetku hojnosť, ktorej sa mu dostalo“ (Dt 28:47). Nedostatok radosti je prvým znakom úpadku.

Šťastie sa týka celého života, radosť žije v okamihu. Šťastie je pokojné, radosť nabáda ku spevu a tancu. Je ťažké byť šťastným v neistote, ale radosť možno cítiť i vtedy. Dávidove žalmy hovoria o nebezpečenstve, strachu, dokonca zúfalstve, no i tak väčšinou končia v durovej tónine: „Obrátil si môj nárek na tanec, obliekol si ma do radosti, aby Ti moje srdce spievalo chvály...“

V judaizme je radosť vrcholnou emóciou viery. Sme tu, vo svete plnom krásy. Každý náš nádych je dychom B-ha v nás. Okolo nás je láska, ktorá hýbe slnkom a všetkými hviezdami. Sme tu, pretože niekto chcel, aby sme boli. Duša, ktorá oslavuje, spieva.

Áno, život prináša bolesť a sklamania, no pod tým všetkým je zázrak, že sme tu, obklopení krásou univerza a ľuďmi, z ktorých každý nesie stopu B-žej tváre. Robert Louis Stevenson správne povedal: „Zistite, kde sídli radosť, a dajte jej hlas ďaleko za hranice spevu. Pretože zmeškať radosť znamená zmeškať všetko.“[3]

Judaizmus je postojom úžasu, ktorý sa rodí z vďačnosti. Berie život do oboch rúk a žehná ho.

Akoby B-h hovoril: Toto všetko som stvoril pre vás. Je to môj dar. Užívajte si ho a pomáhajte aj ostatným, aby si ho mohli užívať. Kedykoľvek môžete, zmierňujte bolesť, ktorú si navzájom spôsobujú ľudia alebo ktorú telo prirodzene dedí. Smútok, závisť či hnev zahmlievajú pohľad a oddeľujú vás od druhých i odo Mňa.

Kierkegaard raz napísal: „Smútiť si vyžaduje morálnu odvahu. Radovať sa si vyžaduje odvahu náboženskú.“ Verím tomu celým srdcom. Dojíma ma, ako Židia, ktorí vedia, čo znamená kráčať údolím tieňov smrti, stále vnímajú radosť ako najvyšší náboženský pocit. Každý deň začíname svoje ranné modlitby vďakou za to, že sme tu, vo svete, v ktorom môžeme žiť, s rodinou a priateľmi, ktorých milujeme a ktorí milujú nás, že sme pripravení začať deň plný možností, v ktorom skutkami láskavosti dovolíme B-žej prítomnosti prúdiť cez nás do životov iných. Radosť pomáha liečiť niektoré rany nášho zraneného a problémového sveta.