Správny čas
Bol raz jeden milionár so zbierkou živých aligátorov, ktoré choval v bazéne v zadnej časti svojej vily.
Raz sa rozhodol usporiadať veľkú párty, počas ktorej oznámil: „Milí hostia, mám pre vás všetkých jeden návrh. Dám milión dolárov tomu, kto dokáže preplávať tento bazén plný aligátorov a vyjde z neho bez poranenia!“
Len čo dopovedal posledné slovo, všetci začuli veľké šplechnutie. V bazéne bol muž a plával tak rýchlo, ako len vedel! Počas toho, ako plával neskutočným tempom, ho všetci povzbudzovali. Na počudovanie sa dostal na druhú stranu bez zranenia.
„To bolo neuveriteľné!“, vykríkol milionár. „Fantastické! Nemyslel som si, že sa to dá! Musím však dodržať svoj prísľub. Ako chceš byť vyplatený?“. „Počúvaj,“ odpovedal plavec, „nechcem tvoje peniaze. Chcem len dostať toho blbca, ktorý ma sotil do vody!“
Niekedy stačí, aby nás niekto alebo niečo postrčilo, a až potom zistíme, že to skutočne dokážeme.
Parša Pekudej uzatvára knihu Exodus podrobným opisom udalosti okolo inaugurácie svätostánku. Všetky časti, o ktorých sme posledné týždne čítali, sú konečne na svojom mieste a samotný Mojžiš dohliada na dokončenie projektu.
Keď stavba stojí, Mojžiš obracia svoju pozornosť na nádvorie, najrušnejšiu časť svätostánku, kde stál obetný oltár. Mojžiš najprv postaví oltár, obetuje na ňom obete a až potom okolo neho roztiahne závesy na vyznačenie priestoru nádvoria. Pozrime sa na to:
Oltár na zápalné obete umiestnil pred vchodom do Miškánu - Stanu stretávania, obetoval zápalnú obeť a len potom postavil nádvorie okolo Miškanu a oltára. Pri vchode do nádvoria umiestnil zástenu a týmto Mojžiš dielo dokončil.
Mojžiš v podstate robil veci naopak. Najprv postavil vnútrajšok a až potom vztýčil vonkajšie ohradenie.
Dali by ste si posteľ na stavenisko, spali by ste na nej a až potom by ste okolo nej postavili steny? Veď to je samozrejme absurdné. Prečo to teda Mojžiš takto robil?
V skutočnosti sa Becalel, hlavný zhotoviteľ celého svätostánku, postavil proti Mojžišovi práve v tejto veci. Keď sa o tom dopočul, vzoprel sa: „Bežná prax je najprv postaviť dom a potom doň umiestniť nábytok!“
Ale „bežná prax“ nie je vždy bežná V tom je odpoveď: Becalel mal pravdu, že „bežná prax“ diktuje „na prvom mieste stavbu a až potom obsah“. Ide o to, že, metaforicky povedané, „bežná prax“ je presne to, čo sa Mojžiš snažil obísť.
Vidíme že, „bežná prax“ je mentalita, ktorá si vyžaduje správny poriadok a prirodzený postup. Ak sa chceme priblížiť k niečomu takému veľkému a duchovnému, ako je stavba domu pre B-ha, mali by sme najprv pracovať na veľkých, konštrukčných veciach a stavať od základov. Akonáhle dokončíte toto, môžete postúpiť k euforickejším a intenzívnejším konkrétnym zvykom, ako je napríklad prinášanie obety B-hu.
Ale začínať od konca? Skočiť rovno na tie intenzívne veci ešte pred tým, ako sa postavia základy? To je šialené. Takto veci jednoducho nefungujú.
Ale Mojžiš vedel, že „bežná prax“ nie je vždy správna cesta. Normatívne metódy sú normálne, ale niekedy normálne nefunguje.
Blízke a vrúcne spojenie s B-hom dosiahnuté prostredníctvom obetného obradu nemôže výlučne patriť tým, ktorí budujú prepracované stavby svätosti, t. j. tým, ktorí spĺňajú všetky duchovne požiadavky
Takže Mojžiš narušil proces a priniesol obete ešte predtým, ako sa vytiahli múry, čím vyslal správu, že nemusíte byť vždy duchovným profesionálom, aby ste boli blízko k B-hu.
Rav Aharon Loschak, chabad.org