Voda aj pre ťavy

Nádeje a Obavy

Parša Chajej Sára sa zameriava na dve udalosti, obe rozsiahlo vyrozprávané do veľkých detailov. Abrahám kupuje pole s jaskyňou ako miesto na pochovanie Sáry a dáva svojmu sluhovi pokyn, aby našiel manželku pre syna Izáka. Prečo práve tieto dve udalosti? Jednoduchá odpoveď znie: pretože sa stali. To však nemôže byť všetko. Tóru nepochopíme správne, ak si ju budeme predstavovať ako knihu, ktorá nám len rozpráva, čo sa stalo. To je nevyhnutné, ale nie postačujúce vysvetlenie biblického rozprávania. Tóra tým, že sa sama označuje za Tóru, definuje svoj vlastný žáner. Nie je to kniha dejín. Je to Tóra, čo znamená „učenie“. Rozpráva nám o tom, čo sa stalo, len vtedy, keď udalosti, ktoré sa odohrali, majú vzťah k tomu, čo potrebujeme vedieť dnes. Aké je teda „učenie“ v týchto dvoch udalostiach? Je prekvapivé.

Abrahám, prvý nositeľ zmluvy, dostáva dva prísľuby – každý vyslovený päťkrát. Prvým je prísľub zeme. Znova a znova mu B-h hovorí, že krajina, do ktorej sa vydal – Kanaán – mu raz bude patriť:

(1) „Abrámovi sa zjavil Hospodin a povedal mu: „Túto krajinu dám tvojmu potomstvu.“ Potom tam postavil oltár Hospodinovi, ktorý sa mu zjavil.“
Gen. 12,7

(2) „Keď sa Lót od neho oddelil, Hospodin povedal Abrámovi: „Rozhliadni sa z miesta, na ktorom si teraz, pozri na sever i na juh, na východ i na západ. Celú krajinu, ktorú vidíš, dám tebe a tvojmu potomstvu naveky. Vstaň a prejdi krajinu po dĺžke a šírke, lebo ti ju dávam!““
Gen. 13,14-17

(3) „Potom mu povedal: „Ja som Hospodin, ktorý som ťa vyviedol z chaldejského Úru, aby som ti dal do vlastníctva túto krajinu.““
Gen. 15,7

(4) „V ten deň uzavrel Hospodin zmluvu s Abrámom a povedal: „Tvojmu potomstvu dám túto krajinu od Egyptskej rieky až po veľkú rieku Eufrat, územie Kénitov, Kenizzejcov, Kadmončanov, Chetitov, Perizzejcov a Refaimcov, Amorejcov, Kanaánčanov, Gergezejcov a Jebuzejcovejov.““
Gen. 15,18-21

(5) „Zmluvu medzi mnou a tebou a tvojím potomstvom vo všetkých pokoleniach robím večnou zmluvou, že budem tvojím B-hom i B-hom tvojho potomstva. Tebe a tvojmu potomstvu dám krajinu, v ktorej si ako cudzinec; celú krajinu Kanaán im dám do večného vlastníctva a budem im B-hom.“
Gen. 17,7-8

Druhým je prísľub detí, tiež vyslovený päťkrát:

(1) „Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa, zvelebím tvoje meno. Buď požehnaním!“
Gen. 12,2

(2) „Rozmnožím tvoje potomstvo a bude ho ako prachu zeme. Ak niekto bude môcť spočítať prach zeme, potom spočíta aj tvoje potomstvo.“
Gen. 13,16

(3) „Vyviedol ho von a povedal mu: „Len sa pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak ich môžeš spočítať,“ a dodal: „Toľko bude tvojho potomstva.““
Gen. 15,5

(4) „Toto je moja zmluva s tebou: Staneš sa otcom mnohých národov. Už sa nebudeš volať Abrám, tvoje meno bude Abrahám, lebo som ťa určil za otca mnohých národov.“
Gen. 17,4-5

(5) „určite ťa požehnám a rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu; tvoje potomstvo sa zmocní brány svojich nepriateľov.“
Gen. 22,17

Sú to pozoruhodné prísľuby. Celá krajina, po celej svojej dĺžke a šírke, bude patriť Abrahámovi a jeho deťom ako „večné vlastníctvo“. Abrahám bude mať toľko detí, koľko je prachu zeme, hviezd na nebi a piesku na morskom brehu. Bude otcom nie jedného národa, ale mnohých. Aká je však skutočnosť v čase, keď Sára zomiera? Abrahám nevlastní žiadnu pôdu a má iba jedného syna (mal síce aj druhého, Izmaela, no bolo mu povedané, že ten nebude nositeľom zmluvy).

Význam oboch udalostí je teraz jasný. Najprv Abrahám prechádza zdĺhavým vyjednávaním s Chetitmi, aby kúpil pole s jaskyňou na pochovanie Sáry. Je to napäté, až ponižujúce stretnutie. Chetiti hovoria jedno a myslia druhé. Ako skupina hovoria: „Pane, počúvaj nás. Si medzi nami ako B-žie knieža. Pochovaj svoju mŕtvu v najlepšom z našich hrobov.“ Efrón, vlastník poľa, ktoré chce Abrahám kúpiť, hovorí: „...vypočuj ty mňa! Ja ti dávam pole aj s jaskyňou, ktorá je na ňom; dávam ti ju v prítomnosti môjho ľudu. Pochovaj tam svoju mŕtvu.“

Ako rozprávanie jasne ukazuje, táto okázalá veľkorysosť je len fasádou skrývajúcou mimoriadne tvrdé vyjednávanie. Abrahám vie, že je „medzi vami cudzinec a prišelec“, čo okrem iného znamená, že nemá právo vlastniť pôdu. To je skutočný zmysel ich odpovede, ktorá po odstránení zdvorilostnej vrstvy znamená: „Použi jedno z našich pohrebísk. Vlastné nadobudnúť nemôžeš.“ Abrahám sa nedá odradiť. Trvá na tom, že chce kúpiť vlastné. Efrónova odpoveď – „Je tvoje. Dávam ti ho“ – je v skutočnosti len predohrou k požiadavke na prehnanú cenu: štyristo strieborných šekelov. Napokon však Abrahám pôdu získava. Záverečný prevod vlastníctva je zaznamenaný presnou právnou rečou (Gen. 23,17-20), aby sa zdôraznilo, že Abrahám konečne vlastní časť zeme. Je to malá časť: jedno pole a jaskyňa. Pohrebisko, kúpené za vysokú cenu. To je celý rozsah B-žieho prísľubu zeme, ktorý Abrahám počas svojho života uvidí naplnený.

Ďalšia kapitola, jedna z najdlhších v Mojžišových knihách, rozpráva o Abrahámovej starosti o to, aby Izák mal manželku. Izák má – musíme predpokladať – aspoň 37 rokov (toľko mal, keď Sára zomrela) a stále je slobodný.

Tak ako pri kúpe jaskyne, aj tu si získanie nevesty vyžiada veľa peňazí a tvrdé vyjednávanie. Sluha, hneď po príchode do blízkosti Abrahámovej rodiny, okamžite nájde dievča, Rebeku, ešte skôr, než stihne dokončiť modlitbu za B-žiu pomoc pri jej hľadaní. Získať jej prepustenie od rodiny je už iná vec. Vyloží zlato, striebro a odevy pre dievča. Jej bratovi a matke dá vzácne dary. Rodina usporiada oslavnú hostinu. No keď chce sluha odísť, brat a matka povedia: „Nech dievča zostane s nami ešte rok alebo aspoň desať [mesiacov].“ Lában, Rebekin brat, zohráva úlohu nepodobnú tej Efrónovej: za predvádzanou veľkorysosťou sa skrýva tvrdé, až vykorisťovateľské odhodlanie uzavrieť výhodný obchod. Nakoniec sa trpezlivosť vypláca. Rebeka odchádza. Izák si ju berie za manželku. Zmluva bude pokračovať.

Nie sú to teda nijaké vedľajšie udalosti. Rozprávajú ťažký príbeh. Áno, Abrahám bude mať zem. Bude mať nespočetné množstvo detí. No tieto veci sa nestanú čoskoro, ani náhle, ani ľahko. Nestanú sa ani bez ľudského úsilia. Naopak, privodí ich len tá najsústredenejšia vôľa. B-žíprísľub nie je tým, čím sa na prvý pohľad zdal byť: vyhlásením, že B-h bude konať. Je to v skutočnosti výzva, pozvanie od B-ha Abrahámovi a jeho deťom, aby konali oni. B-h im pomôže. Výsledok bude taký, aký B-h povedal. No nie bez úplného odhodlania Abrahámovej rodiny čeliť prekážkam, ktoré sa niekedy budú zdať neprekonateľné.

Zem: Izrael. A deti: židovská kontinuita. Ohromujúcim faktom je, že dnes, o štyritisíc rokov neskôr, zostávajú tieto dve veci hlavnými starosťami Židov na celom svete – bezpečnosť a istota Izraela ako židovského domova a budúcnosť židovského národa. Abrahámove nádeje a obavy sú aj naše. (Pýtam sa, či existuje iný národ, ktorého starosti sú dnes rovnaké ako pred štyrmi tisícročiami? Táto identita pretrvávajúca v čase vzbudzuje úctu.)

Dnes rovnako ako vtedy B-ží prísľub neznamená, že budúcnosť môžeme ponechať na B-ha. Takáto myšlienka nemá miesto v myšlienkovom svete prvej knihy Tóry. Naopak: zmluva je B-hovou výzvou nám, nie našou výzvou B-hu. Zmysel udalostí z Chajej Sára spočíva v tom, že Abrahám si uvedomil, že B-h sa spolieha na neho. Viera neznamená pasivitu. Znamená odvahu konať a nikdy sa nedať odradiť. Budúcnosť sa naplní, no sme to my – inšpirovaní, posilnení, naplnení silou vďaka tomuto prísľubu – kto ju musí uskutočniť.