Návšteva bez slov

Kráčajme spolu

Existuje obraz nabitý emóciami, ktorý nás prenasleduje naprieč tisícročiami. Je to obraz muža a jeho syna, ktorí kráčajú bok po boku opustenou krajinou tônistých údolí a holých kopcov. Syn nemá tušenia, kam ide a prečo. Muž je v ostrom protiklade s ním víriacou zmesou emócií. Presne vie, kam ide a prečo, no vôbec to nedokáže pochopiť.

Muž sa volá Abrahám. Je oddaný svojmu B-hu, ktorý mu dal syna a ktorý mu teraz hovorí, aby toho syna obetoval. Na jednej strane je muž plný strachu: naozaj mám prísť o jediné, čo dáva môjmu životu zmysel, o syna, za ktorého som sa toľké roky modlil? Na druhej strane časť jeho mysle hovorí: tak ako bolo nemožné, aby sa toto dieťa narodilo – bol som starý, moja žena bola ešte staršia – a predsa tu je. Takže, i keď sa to zdá nemožné, viem, že B-h mi ho nevezme. To nie je ten B-h, ktorého poznám a milujem. Nikdy by mi nebol povedal, aby som toto dieťa nazval Izák, čo znamená „bude sa smiať“, keby mal v úmysle spôsobiť, že on aj ja budeme plakať.

Otec sa nachádza v stave absolútneho vnútorného rozporu a hoci tomu sám nerozumie, predsa dôveruje B-hu a pred synom nedá najavo ani náznak citov. Vajelchu šnejhem jachdav. Obaja kráčali spolu.

Len raz sa chvíločku rozprávajú:

Izák sa ozval a povedal svojmu otcovi Abrahámovi: „Otec? Ten odpovedal: „Čo chceš, syn môj?“ Izák sa spýtal: „Pozri, oheň a drevo je tu, no kde je baránok na spaľovanú obeť? Nato povedal Abrahám odvetil: „Syn môj, baránka na spaľovanú obetu si obstará B-h.“ (Gn 22, 7-8)

Čo za svety nevyslovených myšlienok a nevyjadrených citov sa skrývajú za týmito jednoduchými slovami. A predsa, akoby na zdôraznenie dôvery medzi otcom a synom a medzi oboma a B-hom, text sa opakuje: Vajelchu šnejhem jachdav. Tak kráčali obaja spolu ďalej.

Keď čítam tieto slová, cítim, ako sa v mysli vraciam v čase, a pred vnútorným zrakom vidím seba a svojho otca, ako kráčame na šabat zo synagógy domov. Mal som vtedy štyri alebo päť rokov a myslím, že som už vtedy chápal, aj keď som to nedokázal vyjadriť slovami, že v tej chvíli je čosi posvätné. Cez týždeň som na otcovej tvári, keď sa v ťažkých časoch snažil uživiť rodinu, vídaval starosti. No na šabat boli všetky tieto starosti kdesi inde. Vajelchu šnejhem jachdav. Kráčali sme spolu v pokoji a kráse svätého dňa. Môj otec už nebol zápasiacim obchodníkom. V tie dni bol Židom, ktorý dýchal B-hov vzduch, tešil sa z B-hových požehnaní, a kráčal vzpriamene.

Pred každým šabatom pripravovala moja matka jedlo, ktoré dávalo domu jeho zvláštnu šabatovú vôňu: polievku, kugel, lokše. Keď zapaľovala sviečky, mohla byť tou nevestou, tou kráľovnou, o ktorej sme spievali v Lecha Dodi a Ešet Chajil. Už vtedy som mal pocit, že ide o posvätnú chvíľu, v ktorej sme v prítomnosti čohosi väčšieho, než sme my sami, čohosi, čo zahŕňalo aj ostatných Židov v iných krajinách a v iných časoch – čosi, čo som sa neskôr naučil nazývať Šechina, B-žia prítomnosť.

Kráčali sme spolu, moji rodičia, moji bratia a ja. Tieto dve generácie boli tak veľmi odlišné. Môj otec pochádzal z Poľska. Ja a moji bratia sme boli „praví Angličania“. Vedeli sme, že budeme cestovať, naučíme sa veci a budeme sa venovať kariéram, ktoré boli pre nich nedosiahnuteľné. Ale kráčali sme spolu, dve generácie, a nemuseli sme si hovoriť, že sa máme radi. Naša rodina city veľmi neprejavovala, no vedeli sme o obetiach, ktoré pre nás naši rodičia priniesli, a o hrdosti, ktorú sme im dúfali priniesť. Patrili sme k rozdielnym dobám, rozdielnym svetom, mali sme rozdielne túžby, no kráčali sme spolu.

Potom moja predstavivosť preskočí dopredu, do augusta tohto roku (2011), k nezabudnuteľným výjavom z Británie – z Tottenhamu, Manchestru, Bristolu – kde mladí ľudia besneli v uliciach, plienili obchody, rozbíjali výklady, podpaľovali autá, okrádali, kradli, napádali ľudí. Všetci sa pýtali prečo. Neboli žiadne politické motívy. Nešlo o rasový konflikt. Neboli tam ani náboženské podtóny.

Odpoveď bola samozrejme jasná ako slnko, no nikto ju nechcel vysloviť. V priebehu nie viac než dvoch generácií veľká časť Británie potichu opustila rodinu a rozhodla sa, že manželstvo je len kus papiera. Británia sa stala krajinou s najvyšším podielom mladistvých matiek, najvyšším podielom jednorodičovských rodín a najvyšším podielom – 46 % v roku 2009 – detí narodených mimo manželstva na svete.

Manželstvo a spolužitie nie sú to isté, i keď takto to povedať nie je politicky korektné. Priemerná dĺžka spolužitia je menej ako dva roky. Výsledkom je, že mnohé deti vyrastajú bez svojich biologických otcov, v mnohých prípadoch dokonca ani nevedia, kto je ich otcom. V lepšom prípade žijú s radom nevlastných otcov. Je to málo známym no desivým faktom, že miera násilia medzi nevlastnými otcami a nevlastnými deťmi je 80-krát vyššia než medzi vlastnými otcami a ich deťmi.

Výsledkom je, že v roku 2007 správa organizácie UNICEF ukázala, že britské deti sú najnešťastnejšie z celého vyspelého sveta – na poslednom mieste rebríčka 26 krajín. Ďalšia správa UNICEF dňa 13. septembra 2011 uvádzala nepriaznivý výsledok porovnávania britských rodičov s ich náprotivkami vo Švédsku a Španielsku. Ukázala, že britskí rodičia sa snažia kupovať si lásku svojich detí drahým oblečením a elektronickými hračkami – „kompulzívny konzumerizmus“. Nedokážu svojim deťom dať to, po čom najviac túžia a čo pritom nestojí vôbec nič: svoj čas.

Nikde nevidno priepasť medzi židovskými a sekulárnymi hodnotami dnešných čias jasnejšie než práve tu. Žijeme v sekulárnom svete, ktorý nahromadil viac vedomostí než všetky predchádzajúce generácie spolu od nesmierneho vesmíru až po štruktúru DNA, od teórie superstrún až po neurónové dráhy mozgu, a predsa zabudol na jednoduchú pravdu, že civilizácia je natoľko silná, nakoľko je silná láska a úcta medzi rodičom a dieťaťom – Vajelchu šnejhem jachdav, schopnosť generácií kráčať spolu.

Židia sú impozantne intelektuálny národ. Máme svojich nositeľov Nobelovej ceny medzi fyzikmi, chemikmi, lekárskymi vedcami a teoretikmi hier. Pokiaľ však existuje živé spojenie medzi Židmi a naším dedičstvom, nikdy nezabudneme, že nič nie je dôležitejšie než domov, posvätné puto manželstva a rovnako posvätné puto medzi rodičom a dieťaťom. Vajelchu šnejhem jachdav.

A ak sa pýtame sami seba, prečo sa Židom tak často darí, a prečo pritom tak často venujú svoje peniaze a čas druhým, a prečo ich vplyv tak často presahuje ich počet: nie je v tom žiadna mágia, žiadne tajomstvo, žiadny zázrak. Je to jednoducho tým, že venujeme svoju najvzácnejšiu energiu výchove svojich detí. Najviac na šabat, keď nemôžeme svojim deťom kúpiť drahé oblečenie ani elektronické hračky, keď im môžeme dať len to, po čom najviac túžia a čo najviac potrebujú – náš čas.

Židia vedeli, vedia a budú vždy vedieť to, čo dnešná kaviarenská elita odmieta uznať – totiž že civilizácia je natoľko silná, nakoľko je silné puto medzi generáciami. Toto je trvalý obraz Parše na tento týždeň: prvý židovský rodič, Abrahám, a prvé židovské dieťa, Izák, kráčajú spolu v ústrety neznámej budúcnosti a ich strach tíši ich viera. Ak stratíme rodinu, nakoniec stratíme všetko ostatné. Ak rodinu posvätíme, budeme mať niečo vzácnejšie než bohatstvo, moc či úspech: lásku medzi generáciami, ktorá je najväčším darom, aký nám B-h dáva, keď si ju navzájom dávame.