Kapitola 4

Kto je bohatý? Ten, kto sa raduje zo svojho údelu, ako je povedané:

„Budeš jesť z práce svojich rúk, bude ti dobre a budeš mať úspech“ (Žalmy 128:2). „Budeš šťastný“ – v tomto svete, „a budeš mať úspech“ – v budúcom svete.

Toto tvrdenie možno denne pozorovať v novinách a časopisoch. Bohatí a slávni sa len zriedkavo nazývajú „bohatí a šťastní“ – a to z dobrého dôvodu. Bohatstvo sa nemeria množstvom peňazí na bankovom účte, ale tým, nakoľko je človek spokojný s tým, čo má. To neznamená, že by sa ľudia nemali usilovne snažiť zarobiť viac alebo že by sa mali vzdať materiálneho bohatstva a žiť v chudobe. Takýto postoj nie je typickým židovským ideálom. Popri pracovitosti musí byť však človek, ktorý chce byť šťastný, zároveň spokojný s tým, čo už má. Uprostred tejto časti sa nachádza krátky vložený midraš k uvedenému veršu zo Žalmov. Verš sa môže zdať nadbytočný – stačilo by predsa povedať len „budeš šťastný“ alebo len „a budeš mať úspech“. Toto opakovanie nás podľa Mišny učí, že verš hovorí o šťastí a úspechu v tomto aj v budúcom svete.

Koho si ctíme? Toho, kto si ctí svojich blížnych, ako je povedané:

„Tých, čo si ma ctia, si budem ctiť, a tí, čo mnou pohŕdajú, budú znevážení“ (1. Samuelova 2:30).

Ten, kto si ctí druhých, v skutočnosti tým prináša úctu aj sebe. Všimnime si, že tento citát z Prvej knihy Samuelovej nehovorí človek, ale samotný B-h. A predsa možno tvrdiť, že o to viac to platí medzi ľuďmi. Ak si B-h ctí tých, ktorí si ctia Jeho – hoci sme boli stvorení práve na to, aby sme si Jeho ctili – o to viac si budú ľudia ctiť tých, ktorí si ctia ich.

Úvod: Celé meno Ben Azzaiho bolo Šimon ben Azzai a rovnako ako Ben Zoma z predchádzajúcej mišny, ani jeho nikdy nevolali rabín. Preslávil sa svojou absolútnou oddanosťou Tóre – oddanosťou takou veľkou, že sa nikdy neoženil (k nevôli ostatných rabínov). Podobne ako Ben Zoma aj on vstúpil do „pardesu“ – sadu metafyzického premýšľania – a zomrel v dôsledku tejto duchovnej skúsenosti.

Ben Azzai povedal: Pri plnení menšieho príkazu buď rovnako rýchly, ako keby išlo o veľký príkaz, a utekaj pred prehreškom.

Človek by mal byť pri plnení prikázaní, ktoré sa mu zdajú malé, rovnako dôkladný ako je pri plnení tých, ktoré sa mu zdajú veľké. Rovnako by sa mal vyhýbať prehrešku – aj takému, ktorý sa nezdá taký závažný.

Lebo jedno prikázanie vedie k druhému a jeden hriech vedie k ďalšiemu hriechu.

Toto je prvý dôvod, prečo by mal byť človek dôsledný aj v plnení menších prikázaní. Plnenie jedného prikázania prebúdza v človeku túžbu plniť ďalšie.

Môžeme to prirovnať k cvičeniu a zdravému životnému štýlu: Človek, ktorý začne fyzicky cvičiť, prirodzene zatúži viac sa hýbať, zdravo sa stravovať a prestať s nezdravými návykmi, ako je fajčenie. Jedna dobrá vec, ktorú urobí pre svoje telo, povedie k ďalšej. A platí aj, že: Ak človek necvičí, je pravdepodobné, že sa bude aj zle stravovať. Čím horšie sa stravuje, tým menej sa mu chce hýbať – a upadá do cyklu zanedbávania.

Rovnako je to aj s prikázaniami, ktoré sú duchovným ekvivalentom cvičenia. Čím viac ich človek plní, tým je jeho duša duchovne prebudenejšia a tým viac túži plniť ďalšie prikázania.

Avšak čím viac človek hreší, tým viac duchovne otupieva a upadá do zostupnej špirály hriechu.

Lebo odmenou za vykonanie prikázania je ďalšie prikázanie a odmenou za hriech je ďalší hriech.

Toto je mimoriadne dôležité tvrdenie.

V celých Pirkej Avot sa učíme, že odmena za plnenie prikázania a tresty za hriechy sú vymerané v budúcom svete. V zásade to znamená že nemáme teda očakávať božiu spravodlivosť

Tretia Mišna obsahuje ďalšie učenie Ben Azaja.

Zvykol hovoriť: „Nepohŕdaj žiadnym človekom a nič nepodceňuj, lebo niet človeka, ktorý by nemal svoj hviezdny moment, a niet veci, ktorá by nemala svoje miesto.“

Ústrednou myšlienkou prvej časti Ben Azajovho výroku je, že každý človek má svoju hodnotu už len tým, že bol stvorený na obraz B-ží. Kým Rabi Akiva hovorí, že základom všetkej etiky je „miluj svojho blížneho ako seba samého“, podľa Ben Azaja je tým základom práve to, že človek bol stvorený na B-ží obraz. Keďže všetci ľudia sú stvorení na obraz B-ží, človek nemal by pohŕdať nikým – pretože tým by pohŕdal samotným B-hom. Navyše, aj ten, kto sa zdá byť bezcenný či škodlivý pre spoločnosť, má svoj správny čas a miesto. Nikdy nevieme, kedy tá hodina príde alebo kde to miesto bude. Druhá časť výroku učí, že nemáme znevýhodňovať len preto, že niektoré veci považujeme za zbytočné. Táto veta môže byť vnímaná aj ako ekologické posolstvo. Človek by sa nemal pozerať na kúsok prírody – napríklad na muchu alebo komára – a priať si, aby nikdy neboli stvorení. Každá časť B-žej tvorby má svoje miesto a to, čo sa nám môže zdať zbytočné, plní v prírode svoju funkciu.

Iné vysvetlenie tejto časti – „nič nepodceňuj... a niet veci, ktorá by nemala svoje miesto“ – je, že človek by aj k svojmu majetku nemal pristupovať bez vážnosti. To, čo sa mu môže zdať ako nepotrebné, môže byť užitočné pre niekoho iného – alebo možno jedného dňa opäť preňho samého. Aj toto sa dá čítať ekologicky: povzbudzuje nás to k tomu, aby sme neodhadzovali veci pre nás už nepotrebné, ale aby sme premýšľali o tom, ako by sa dali ešte využiť v budúcnosti.

Otázka na zamyslenie: Aký je rozdiel medzi dôrazom Rabbiho Akivu na „miluj svojho blížneho ako seba samého“ a dôrazom Ben Azaja na „človek bol stvorený na B-ží obraz“?

Úvod

V skutočnosti sa v štvrtej mišne nachádzajú dva samostatné výroky. Prvý je od rabína Levitasa z Javne, ktorý sa v Mišne inak nevyskytuje. Rabín Jochanan ben Beroka bol žiakom rabína Jehošuu.

Rabín Levitas, muž z Javne, povedal: Prekonávaj hranice pokorného ducha, lebo koncom človeka sú červy.

Zvyčajne sa človek má uberať strednou cestou a nemá, „prekonávať“ čokoľvek. Pri pokore však možno byť až nadmerne pokorný. Veď napokon každý človek skončí v zemi ako potrava pre červy.

Rabín Jochanan ben Beroka povedal: Kto zneuctí B-žie meno potajomky, bude potrestaný verejne. Či tak urobil neúmyselne alebo úmyselne, pri zneuctení B- -žieho mena je to jedno.

Týka sa to človeka, ktorý spácha prehrešok v súkromí, keby ho však spáchal verejne, znesvätil by tým B-žie meno. Napríklad, ak by išlo o učenca alebo iného spoločenského vodcu a ak by ho ľudia videli hrešiť, brali by si z neho príklad. Takýto človek bude potrestaný verejne, aby všetci videli jeho pokrytectvo.

Keďže znesvätenie B-žieho mena je závažný zločin, až tak závažný, že môže viesť iných ľudí k páchaniu ešte viac hriechov, trest postihne aj toho, kto B-žie meno znesvätí nevedome. Maimonides však upozorňuje, že to neznamená, že by neúmyselný hriešnik mal dostať rovnaký trest ako človek konajúci úmyselne. To by bolo nespravodlivé. Mišna učí, že v oboch prípadoch bude potrestanie verejné ale rozdielne podľa závažnosti.

Rabi Cadok povedal: „Nerob si z nej korunu na vlastné povýšenie, ani motyku, ktorou sa kope.“ Podobne aj Hillel hovorieval: „Kto používa korunu (Tóry) na vlastné účely, zahynie.“ Z toho sa učíme, že každý, kto získava zo slov Tóry svetský úžitok, odstraňuje svoj život z tohto sveta.

Úvod – druhá časť

Rabi Cadok žil pred zničením Chrámu. Podľa legendy sa postil štyridsať rokov pred jeho zničením, modliac sa, aby Chrám nebol zničený. Keď Rabban Jochanan ben Zakaj utiekol z Jeruzalema a rímsky generál (neskôr cisár) Vespasián mu udelil tri prosby, jednou z nich bolo, aby bol Rabi Cadokovi poskytnutý lekár.

Učenie Rabiho Cadoka tematicky nadväzuje na učenie Rabiho Jišmaela z predchádzajúcej mišny. Prvé varovanie Rabiho Cadoka je jasné: človek by nemal štúdium Tóry používať ako prostriedok na vlastné zviditeľnenie. Tóru treba študovať kvôli B-hu – a česť príde sama. Použiť Tóru ako „motyku“ znamená používať ju ako nástroj na obživu.

Talmud učí, že tak ako B-h učil deti Izraela zadarmo, aj ty by si mal učiť zadarmo. Treba však poznamenať, že hoci tento ideál – vyučovať Tóru bezplatne – bol uznávaný, len zriedka bol v židovských dejinách naozaj dodržiavaný. Hľadali sa rôzne výnimky z tohto pravidla a v praxi, najmä kvôli historickým okolnostiam, boli rabíni často za svoju prácu platení. Navyše, štúdium a vyučovanie Tóry je natoľko náročné, že si často vyžaduje plné pracovné nasadenie.

Napriek tomu Rambam (Maimonides) ostro kritizuje tých, ktorí sa živia vyučovaním Tóry. Píše: „V Tóre nie je pre to žiaden základ .“ Podľa Maimonida si rabíni z obdobia Talmudu nebrali od susedov žiadnu almužnu a boli ochotní žiť v chudobe, lebo ich oddanosť Tóre bola taká veľká. „Nikdy si nedovolili žobrať peniaze. Vedeli, že prijímať finančné prostriedky by mohlo v očiach verejnosti znevážiť B-žie meno, pretože by sa štúdium Tóry považovalo za obyčajné zamestnanie kvôli zárobku.“

Úvod

Rabbi Josi bol jedným zo žiakov rabbiho Akivu. Patril medzi učiteľov rabbiho Jehudu Hanasiho a je jedným z najčastejšie citovaných mudrcov v Mišne.

Rabbi Josi povedal: „Kto si ctí Tóru, toho si budú ctiť aj iní; a kto Tóru zneuctí, toho budú zneucťovať aj iní.“

Existuje viacero vysvetlení, čo znamená „ctiť si Tóru“. Jedno hovorí, že ctiť si Tóru znamená nedávať zvitok Tóry na posteľ alebo lavicu, ani neklásť knihu Tóry (Piata kniha Mojžišova) na zvitok Tóry, ani zväzok „Prorokov“ alebo „Spisov“ na zväzok Tóry, ani zväzok Talmudu na vrch akejkoľvek knihy Biblie. To všetko sú fyzické prejavy úcty k Tóre.

Iní vysvetľujú, že ctiť si Tóru znamená ctiť si jej prikázania a plniť ich s nadšením. Ďalší hovoria, že ctiť si Tóru znamená konať morálne pri plnení prikázaní.

Rabbi Jišmael bol najstarším z piatich synov rabbiho Joseho. Väčšina jeho výrokov v Talmude je uvádzaná v mene jeho otca. Žil v meste Cipores v Galilei. V tejto a nasledujúcej mišne sa rabbi Jišmael zaoberá otázkou rozsudku. Treba si uvedomiť, že v čase Mišny nebolo sudcovstvo povolaním. Židovské súdy neboli pevne ustanovenými inštitúciami, ako to je v nezávislom štáte. Hoci existovali rabíni, na ktorých sa ľudia mohli obrátiť, nešlo o formálny súdny systém. Okrem toho v niektorých prípadoch mohol konať ako sudca ktokoľvek, dokonca aj bez osobitnej kvalifikácie. Stačilo, aby človek zhromaždil troch ľudí a požiadal ich, aby rozhodli spor (pozri traktát Sanhedrin, kapitola tretia). V takomto systéme (či skôr pri jeho neprítomnosti) bolo obzvlášť dôležité dať ľuďom pokyny, kedy majú súdiť a kedy sa majú súdu zdržať. Tomu sa venujú nasledujúce dve mišny.

Rabbi Jišmael, syn rabbiho Joseho, povedal: „Kto sa zdrží súdenia, zbaví sa nepriateľstva, lúpeže a falošnej prísahy. No kto si namýšľa v srdci, že je schopný súdiť, je hlúpy, bezbožný a pyšný.“

Na prvý pohľad rabbi Jišmael vyzýva, aby sa ľudia vyhýbali úlohe sudcu, pretože tým sa vyhnú mnohým nebezpečenstvám. Neurobia si nepriateľov z tých, ktorých uznajú vinnými, nedopustia sa omylu, ktorým by v podstate okradli nespravodlivo odsúdených, a nebudú nútiť ľudí prisahať, keď to nie je nutné.

Druhá časť výroku rabbiho Jišmaela však naznačuje, že prvá časť sa netýka riadnych, kvalifikovaných sudcov. Dobrý sudca nie je „namyslený“, inými slovami svoje rozhodnutia starostlivo zvažuje, skôr ako vynesie rozsudok, si zabezpečí všetky fakty a preverí všetky zákony. Ten, kto tak nerobí, je hlúpy, lebo si o sebe myslí, že je múdrejší, než je v skutočnosti, je bezbožný, lebo rozhoduje nezodpovedne, a je povýšenecký, lebo sa domnieva, že sa nemôže pomýliť.

Podľa rabbiho Jišmaela je teda problémom práve neskúsený a namyslený sudca. Jeho výrok treba chápať ako varovanie, aby nesúdil nik, kto na to nie je spôsobilý. Nejde však o varovanie, že súdenia by sa mali zdržať aj kvalifikovaní sudcovia. Protiváhou tejto tradície je predpoklad, že tí, ktorí sú odborne pripravení, majú povinnosť súdiť druhých, lebo inak by spoločnosť nedokázala presadzovať svoje zákony.

Zvykol hovoriť: Nesúď sám, lebo nik nesmie súdiť sám, iba Jeden. A nehovor: „Prijmite môj názor“, lebo oni sú slobodní, nie ty.

Podľa rabínov Tóra síce dovoľuje, aby znalý sudca súdil aj sám, napriek tomu však rabi Jišmael sudcov pred takýmto konaním varuje, pretože skutočne súdiť sám môže len B-h. Ľudia, aj keď sú znalcami práva, majú ustanovovať súdy s tromi sudcami, ako sa píše v traktáte Sanhedrin, v tretej kapitole. Keď takýto znalý sudca zasadá spolu s ďalšími dvoma a tí nesúhlasia s jeho rozhodnutím, nesmie im povedať: „Prijmite môj názor.“ Nesmie použiť nátlak, ani len slovný, aby ich prinútil prijať jeho stanovisko. Slová „lebo oni sú slobodní, nie ty“ znamenajú, že keďže tvoria väčšinu, môžu ťa prinútiť prijať ich väčšinové rozhodnutie. Ty, hoci si znalec, ich nemôžeš nútiť prijať tvoje menšinové stanovisko.

Úvod: Rabi Jonatán bol žiakom rabína Jišmaela. Toto je jeho jediný výrok zaznamenaný v Mišne. Tieto dve skutočnosti spolu úzko súvisia. Rabi Jišmael bol zakladateľom bet midrašu (študijného domu), ktorý sa odlišoval od bet midrašu založeného rabínom Akivom. Mišna je produktom bet midrašu rabína Akivu, a preto sa výroky mudrcov zo školy rabína Jišmaela v Mišne objavujú len zriedkavo.

Rabi Jonatán povedal: Kto dodržiava Tóru v chudobe, na svojom konci ju bude dodržiavať v bohatstve; a kto opúšťa Tóru v bohatstve, na svojom konci ju opustí v chudobe.

Ten, kto študuje Tóru napriek svojej chudobe a napriek tomu, že by si mohol zarobiť viac peňazí, keby viac pracoval, bude nakoniec odmenený bohatstvom. Naopak, ten, kto zanedbáva štúdium Tóry preto, že je príliš zaneprázdnený snahou zarobiť viac peňazí, nakoniec o svoje bohatstvo príde. Niektorí komentátori Mišny však upozorňujú na určitú nejednoznačnosť tohto výroku.

Skúsenosti ukazujú, že táto Mišna nie je doslovne pravdivá. Často vidíme ľudí, ktorí študujú Tóru, a predsa nezbohatnú, a zároveň vidíme ľudí, ktorí Tóru neštudujú, a napriek tomu neschudobnejú. Títo komentátori preto vykladajú výrok tak, že ktokoľvek študuje Tóru v chudobe, bude ju dodržiavať aj vtedy, keď zbohatne; a ten, kto ju neštuduje v bohatstve, ju nebude študovať ani vtedy, keď schudobnie. Inými slovami, nemali by sme predpokladať, že štúdium Tóry – alebo jeho absencia – je dôsledkom ekonomického postavenia človeka.

Ďalší výklad hovorí, že bohatstvo tu netreba chápať doslovne. Ide skôr o druh bohatstva spomenutý v prvej Mišne tejto kapitoly, teda o spokojnosti s tým, čo v živote máme. Ten, kto je chudobný, no študuje Tóru, bude spokojný so svojím životom, a práve preto sa bude cítiť bohatý.

Úvod

Rabi Meir bol jedným z veľkých žiakov rabína Akivu a podľa Talmudu anonymné výroky v Mišne v skutočnosti vyslovil práve rabi Meir. Inými slovami, keď rabi Jehuda ha-Nasi zostavoval Mišnu, použil Mišnu rabiho Meira ako základ.

Rabi Meir povedal: Obchodu sa venuj len trochu a zamestnávaj sa Tórou.

O rabim Meirovi sa rozpráva príbeh, že zarábal tri sela týždenne. Jednu míňal na jedlo, jednu na odev a jednu dával na podporu iných učencov. Keď sa ho pýtali, prečo nenecháva svojim deťom žiadne dedičstvo, odpovedal, že ak budú spravodlivé, zaslúžia si vlastné živobytie, a ak budú bezbožné, prečo by mal svoje vlastníctvo zanechať Božím nepriateľom. Tento príbeh dobre ilustruje vieru rabiho Meira, že B-h pomôže postarať sa o tých, ktorí sa venujú štúdiu Tóry. Všimnime si však, že rabi Meir pracoval, aby sa uživil; neprijímal almužnu a nespoliehal sa výlučne na Božiu prozreteľnosť. Zároveň si uvedomoval, že hoci on dokáže pracovať a zároveň študovať, iní takí úspešní nie sú. Božia pomoc neprichádza ku všetkým rovnako, a preto prispieval na dobročinnosť. Aj keď veril, že B-h napokon zabezpečí obživu, jeho viera mu nebránila konať.

Úvod

Keďže táto Mišna obsahuje dva výroky dvoch rôznych mudrcov, budeme sa každému z nich venovať osobitne. Existovali dvaja tanaitskí mudrci, ktorí sa volali rovnako rabi Eliezer ben Jaakov: prvý žil v období Druhého chrámu a druhý bol žiakom rabiho Akivu. Táto Mišna pochádza od druhého z nich.

Rabi Eliezer ben Jaakov povedal: Kto splní jednu micvu, získa jedného obhajcu, a kto sa dopustí jedného previnenia, získa jedného žalobcu. Pokánie a dobré skutky sú štítom pred trestom.

Rabi Eliezer ben Jaakov používa metaforu, aby ukázal, aký dôležitý je každý dobrý skutok človeka a aké ničivé môže byť jeho každé previnenie. Zakaždým, keď človek splní micvu, je to, akoby si stvoril obhajcu, ktorý bude svedčiť v jeho prospech a tvrdiť, že si zaslúži odmenu v budúcom svete. Každý skutok, nech je akokoľvek malý, by sme mali považovať za dôležitý.

Pokánie a dobré skutky sú štítom pred trestom: oboje človeka chráni pred nešťastím a utrpením. Všimnime si, že pokánie sa spomína pred dobrými skutkami. Podľa rabínov stojí človek, ktorý učinil pokánie, dokonca vyššie než ten, kto nikdy nezhrešil. Pokánie navyše môže premeniť predchádzajúce previnenia človeka na zásluhy.

Rabi Jochanan ha-Sandlar povedal: Každé zhromaždenie, ktoré sa koná v záujme nebies, napokon prežije; a každé zhromaždenie, ktoré sa nekoná v záujme nebies, napokon neprežije.

Rabi Jochanan ha-Sandlar bol ďalším žiakom rabiho Akivu. Označenie „ha-Sandlar“ môže znamenať, že bol výrobcom sandálov, alebo že pochádzal z Alexandrie.

Príkladom zhromaždenia v záujme nebies bolo zhromaždenie Izraela pod horou Sinaj. Príkladom zhromaždenia, ktoré nebolo v záujme nebies, boli zhromaždenie ľudí, ktorí chceli postaviť Babylonskú vežu. Prvé zhromaždenie pretrváva dodnes, kým to druhé zaniklo.

Zhromaždenie Izraela na Sinaji možno chápať ako vzorové zhromaždenie, ktoré hľadá pravdu a spravodlivosť. Tí, ktorí sa zhromaždili, aby postavili Babylonskú vežu, sa spojili iba preto, aby získali moc jeden nad druhým. Takéto zhromaždenie nikdy nevydrží.

Otázky na ďalšie zamyslenie: Ktoré dnešné spoločenstvá sa združujú „v záujme nebies“ a ktoré nie? Pretrvávajú tie prvé dlhšie než tie druhé?

Rabbi Elazar ben Šamua povedal: nech je ti úcta k tvojmu žiakovi taká drahá ako úcta k sebe samému, úcta k tvojmu kolegovi nech je ako úcta k tvojmu učiteľovi a úcta k tvojmu učiteľovi nech je ako úcta k nebesiam.

Úvod
Rabbi Elazar bol ďalším žiakom rabbiho Akivu. Na iných miestach mišny sa naň odkazuje len ako na rabbiho Elazara bez uvedenia mena jeho otca Šamua.

Rabbi Elazar ben Šamua povedal: nech je ti úcta k tvojmu žiakovi taká drahá ako úcta k tebe samému, úcta k tvojmu kolegovi nech je ako úcta k tvojmu učiteľovi a úcta k tvojmu učiteľovi nech je ako úcta k nebesiam. Výrok rabbiho Elazara hodnotí úctu, ktorú by človek bežne preukazoval iným, a hovorí, že v každom prípade treba preukazovať dokonca väčšiu úctu, než sa očakáva. Učiteľ by si mal ctiť žiakov, akoby boli sami učiteľmi. Toto sa odvodzuje od Mojžišovho správania, keď v Exode 17:9 hovorí Jozuovi: „vyber nám mužov“. Nehovorí „vyber mi“, ale „nám“, hoci je jednoznačne nadriadený Jozuovi. Podobne by mal človek preukazovať kolegovi rovnakú úctu, akú by preukázal učiteľovi, ktorý stojí o stupeň vyššie. Toto sa odvodzuje od Árona, ktorý hovorí Mojžišovi v Numeri 12:11: „Ó, môj pane“, hoci bol Mojžišovým bratom. Napokon by mal mať človek k svojmu učiteľovi takú úctu, akú má k B-hu. Toto sa odvodzuje od Jozuu v Numeri 11:28, ktorý žiada Mojžiša, aby popravil Eldada a Medada, o ktorých sa Jozua domnieva, že sa búria proti Mojžišovi. Jozua považuje ich vzburu proti Mojžišovi za rovnocennú vzbure proti B-hu, pretože Mojžiš je Jozuovým učiteľom.

Rabi Jehuda povedal: Buď opatrný v štúdiu, lebo omyl v štúdiu sa počíta ako úmyselný hriech. Rabín Šimon povedal: Existujú tri koruny: koruna Tóry, koruna kňazstva a koruna kráľovstva, ale koruna dobrého mena prevyšuje ich všetky.

Úvod
Rabbi Jehuda, autor prvého výroku v tejto mišne, bol synom Rabbiho Ilaja a žiakom rabína Akivu a Rabbiho Tarfona. Rabbi Jehuda je najčastejšie citovaným mudrcom v celej Mišne. Keď sa dostane do sporu s Rabbim Meirom alebo rabínom Šimonom (dvoma mudrcmi, s ktorými sa často sporí), halácha sa vždy riadi jeho názorom.
Rabín Šimon je rabín Šimon bar Jochaj, slávny mudrc, ktorý podľa legendy napísal Zohar. Aj on bol žiakom rabína Akivu.

Rabbi Jehuda povedal: Buď opatrný v štúdiu, lebo omyl v štúdiu sa počíta ako úmyselný hriech. Štúdium Tóry, o ktorom hovorí Rabbi Jehuda, je také, pri ktorom ten, kto študuje, porovnáva rôzne tradície a usiluje sa hlboko pochopiť danú vec, jej dôvody a podrobnosti, to všetko preto, aby zistil, aká má byť správna halácha. Ten, kto sa v tomto druhu štúdia pomýli, a preto vynesie nesprávne halachické rozhodnutie, sa považuje za toho, kto tak urobil úmyselne, a teda úmyselne priviedol niekoho iného k hriechu. Rabín musí byť pri svojich rozhodnutiach mimoriadne opatrný a nedbalosť sa považuje za rovnako hriešnu ako úmyselná chyba. Všimnime si, že v tejto mišne možno vycítiť napätie medzi tradíciou a inováciou. „Štúdium Tóry“, o ktorom je tu reč, neznamená iba opakovanie naučeného, čo človek prijal. „Štúdium Tóry“ znamená ponoriť sa do Tóry a dospieť k rozhodnutiam, ktoré predtým nikto nevyniesol. Ten, kto odovzdáva svoju tradíciu slovo za slovom presne tak, ako ju prijal, sa nemusí až tak obávať, pretože nepridáva nič svoje. No ten, kto pridáva vlastné úvahy, musí byť mimoriadne opatrný, a ak sa z nedbalosti pomýli, počíta sa mu to, akoby tak urobil úmyselne. Inovácia je podľa Rabbiho Jehudu dôležitá a možná, no vyžaduje si väčšiu opatrnosť než obyčajné odovzdávanie tradície.

Rabín Šimon povedal: Existujú tri koruny: koruna Tóry, koruna kňazstva a koruna kráľovstva, ale koruna dobrého mena prevyšuje všetky. Existujú tri koruny, ktoré nás Tóra učí rešpektovať: 1) ten, kto sa naučil Tóru; 2) kňaz; 3) kráľ. Tí predstavujú tri druhy vodcovstva v Izraeli: mudrca/proroka, kňaza, ktorý je spojený s Chrámom, a kráľa, ktorý vládne ľudu. Rabín Šimon však hovorí, že existuje koruna väčšia než tieto tri, a tou je koruna dobrého mena. Dá sa to dokázať tým, že ak sa ktorýkoľvek z týchto troch – mudrc, kňaz alebo kráľ – správa zle tým, že hreší a tak si získa zlú povesť, už nie sme povinní tohto človeka rešpektovať. Toto je výrok o zodpovednosti vodcov. Vodcovské postavenie v spoločnosti samo osebe neoprávňuje človeka k úcte bez ohľadu na jeho skutky. Vodca, ktorý si želá byť rešpektovaný, si túto úctu musí zaslúžiť svojimi skutkami. Zaujímavý komentár k trom korunám hovorí, že predstavujú tri druhy vlastností, ktoré vodcovia často majú: kráľ je bohatý, kňaz pochádza z aristokratickej rodiny a mudrc je inteligentný. Vo všetkých týchto prípadoch je však koruna bezvýznamná bez koruny dobrého mena.

Rabi Nehoraj povedal: choď do [dobrovoľného] vyhnanstva na miesto, kde sa učí Tóra, a nehovor, že ona príde za tebou, lebo [sú to] tvoji spolužiaci [spolužiačky], ktorí ti ju upevnia v rukách, a „nespoliehaj sa na svoj rozum“ (Príslovia 3:5).

Úvod
Niektorí sa domnievajú, že meno Nehoraj je prezývkou buď pre rabína Meira, rabína Nechemiu alebo rabína Elazara ben Aracha. Slovo Nehoraj znamená v aramejčine „plný svetla“. Iní zastávajú názor, že Nehoraj je meno tanaitu, ktorý bol žiakom rabína Jehošuu a rabína Tarfona.

Rabi Nehorai povedal: choď do [dobrovoľného] vyhnanstva na miesto, kde sa učí Tóra, a nehovor, že ona príde za tebou, lebo [sú to] tvoji spolužiaci [spolužiačky], ktorí ti ju upevnia v rukách, a „nespoliehaj sa na svoj rozum“ (Príslovia 3:5). Rabbi Nehoraj tým učí, že človek má opustiť svoj domov a vyhľadať si niekoho, s kým sa bude učiť Tóru, pretože Tóru sa nedá naučiť osamote. Štúdium Tóry je najúčinnejšie v spoločnosti druhých, s „chevrutou“ a s učiteľom. Treba si uvedomiť, že v tom čase ešte Ústny zákon nebol zapísaný, a tak bolo učenie sa Tóry osamote takmer nemožné. Ak mal človek šťastie a bol bohatý, mohol vlastniť odpis písanej Tóry, no mišna a ostatné diela rabínov ešte neexistovali, a aj keď boli neskôr zostavené, učili sa ústne. Hoci dnes máme knihy a človek sa môže učiť Tóru aj bez chevruty, oveľa účinnejšie je učiť sa s chevrutou. Navyše, Talmud sa človek nemôže naozaj začať učiť bez učiteľa – bez niekoho, kto mu vysvetlí, ako Talmud čítať a čo jednotlivé argumenty znamenajú. Rabi Nehoraj zdôrazňuje, že človek nemá čakať, kým za ním príde učiteľ. Musí sám vyjsť von, a dokonca ísť aj do vyhnanstva, aby učiteľa našiel.

Rabbi Jannaj povedal: nie je v našich rukách [vysvetliť dôvod] ani istoty bezbožných, ani utrpenia spravodlivých. Rabbi Matia ben Charaš povedal: Keď stretneš ľudí, buď prvý, kto ich pozdraví; a buď chvostom levov, a nie hlavou líšok.

Úvod
Opäť ide v skutočnosti o dve mišny a budeme sa im venovať samostatne.
Rabbi Jannaj je pravdepodobne otcom rabiho Dostaja, ktorý bol spomenutý vyššie v Mišne 3:8. Toto je jeho jediný výrok v Mišne.

Rabbi Jannaj povedal: nie je v našich rukách [vysvetliť dôvod] ani istoty bezbožných, ani utrpenia spravodlivých. Rabbi Matia ben Charaš povedal: Keď stretneš ľudí, buď prvý, kto ich pozdraví; a buď chvostom levov, a nie hlavou líšok.

Hoci sme už pri viacerých príležitostiach videli, že traktát Pirkej Avot sa pokúša odpovedať na otázku, prečo sa bezbožným niekedy darí a spravodliví trpia, rabbi Jannaj priznáva, že ľudia v skutočnosti odpoveď na túto otázku nepoznajú. Rabíni zvyčajne hovoria, že bezbožní dostávajú akúkoľvek odmenu, ktorá im patrí, už v tomto svete, takže vo svete, ktorý príde, ich čaká už len utrpenie, zatiaľ čo u spravodlivých je to naopak. Rabbi Jannaj však túto odpoveď, prípadne iné podobné vysvetlenia, zjavne nepovažuje za uspokojivé.

Mali by sme poznamenať, že vyššie uvedený preklad odráža len jeden z výkladov tejto Mišny. Slová „vysvetliť dôvod“ sa v samotnej Mišne v skutočnosti nenachádzajú. Bez nich iní vykladajú, že rabbi Jannaj hovorí o živote bez Chrámu v Jeruzaleme. V tejto dobe nemáme ani istotu, akej sa často tešia bezbožní, ani utrpenie, aké znášajú spravodliví. Inými slovami, rabbi Jannaj pokladá svoju generáciu za takú, ktorá nie je ani úplne bezbožná, ani úplne spravodlivá.

Keď stretneš ľudí, buď prvý, kto ich pozdraví: Vo vzťahu k druhým by sme sa mali vždy snažiť byť prví, kto im zaželá dobro, a to aj – a možno najmä – tým, ktorých považujeme za nižšie postavených. Jednou z vecí, ktoré sa chválili na Rabanovi Jochananovi ben Zakajovi, bolo, že ho nikto nikdy nepozdravil skôr, než pozdravil on ich.

A buď chvostom levov, a nie hlavou líšok: Je lepšie pripojiť sa ku skupine ľudí, ktorí nás prevyšujú múdrosťou a dobrotou, a byť medzi nimi posledný, než byť hlavou skupiny ľudí, ktorí v múdrosti či dobrote zaostávajú za nami, a byť medzi nimi prvý. Človek by sa nemal porovnávať s nižšie postavenou skupinou len preto, aby si tým zlepšil mienku o vlastnom postavení.

Rabi Jakob povedal: tento svet je ako predsieň pred svetom, ktorý príde; priprav sa v predsieni, aby si mohol vstúpiť do hodovnej siene.

Úvod
Rabi Jakob bol učiteľom rabiho Judu Hanasiho, ktorý zostavil mišnu. Objavil sa už vyššie, v tretej kapitole, mišne siedmej (v tlačenom vydaní Mišny sa mylne uvádza rabi Šimon). Na inom mieste je rabi Jakob známy výrokom, že všetky nebeské tresty a odmeny sa udeľujú až vo svete, ktorý príde. Inými slovami, na tomto svete neexistuje žiadna súvislosť medzi cnosťami človeka a jeho osudom.

Rabi Jakob povedal: tento svet je ako predsieň pred svetom, ktorý príde; priprav sa v predsieni, aby si mohol vstúpiť do hodovnej siene. Svet, v ktorom žijeme, je podľa rabiho Jakoba iba predsieňou, prípravou na hlavné jedlo, ktorým je svet, ktorý príde. Človek musí v tomto svete konať dobré skutky, aby si zaistil miesto vo svete, ktorý príde. Podobné učenie sa objavuje aj v Midraši k Prísloviam. „V budúcnosti budú bezbožní prosiť B-ha, aby im dal príležitosť činiť pokánie. B-h im odpovie: ‚Vy hlupáci, svet, v ktorom ste boli, bol ako deň pred šabatom, a tento svet [svet, ktorý príde] je ako šabat. Ak sa človek nepripraví na predvečer šabatu, ako bude jesť počas šabatu?...‘ [B-h ďalej povedal:] ‚Svet, v ktorom ste boli, bol ako suchá zem, a svet, ktorý príde, je ako plavba po mori. Ak sa človek nepripraví s jedlom na suchej zemi, ako bude jesť na mori?‘“

Zvykol hovorievať: Cennejšia je jedna hodina pokánia a dobrých skutkov na tomto svete než celý život na svete, ktorý príde; a cennejšia je jedna hodina pokoja sveta, ktorý príde, než celý život na tomto svete.

Úvod
Táto mišna nadväzuje na výrok rabiho Jakuba z predchádzajúcej mišny.

Zvykol hovorievať: Cennejšia je jedna hodina pokánia a dobrých skutkov na tomto svete než celý život na svete, ktorý príde.
Na tomto svete má človek možnosť konať dobré skutky a kajať sa, a tak si zaslúžiť väčšiu odmenu na svete, ktorý príde – ktorý je, ako sme sa dozvedeli včera, podľa rabiho Jakuba miestom, kde sa udeľujú všetky odmeny. Na svete, ktorý príde, je už na pokánie neskoro. Skutky tam v pravom zmysle slova nie sú možné. Všimnite si, že zmysel tohto výroku je ten, že človek musí využiť každú príležitosť múdro naložiť so svojím časom na tomto svete. V minulosti som počul ľudí hovoriť, že judaizmus je „náboženstvom tohto sveta“. To je pravda aj nepravda zároveň. Ako sme už opakovane videli, rabíni pevne verili vo svet, ktorý príde; neveriť v neho bolo pravdepodobne jednou z príčin rozkolu medzi farizejmi a saducejmi. Človek však nemôže vedieť nič o svete, ktorý príde, a dôležité sú naše skutky na tomto svete. Okrem toho by si človek nemal želať urýchliť svoj vstup do sveta, ktorý príde. Táto myšlienka si získala istú obľubu v iných náboženstvách. Človek by mal túžiť žiť na tomto svete čo najdlhšie, nie pre jeho vlastné, hmotné pôžitky, ale preto, že ľudia potrebujú čas na tomto svete, aby mohli konať dobré skutky, a tak si zaslúžiť väčšiu odmenu na svete, ktorý príde. V tomto zmysle je judaizmus náboženstvom, ktoré sa sústreďuje na tento svet.

A cennejšia je jedna hodina pokoja sveta, ktorý príde, než celý život na tomto svete.
Výrok rabiho Jakuba sa na záver sústreďuje na to, aký pokojný a ničím nerušený je svet, ktorý príde. Jedna hodina na svete, ktorý príde, má väčšiu hodnotu než všetky telesné pôžitky, aké by človek kedy mohol nájsť na tomto svete.