Kapitola 4

Celé meno Ben Zomu bolo Šimon ben Zoma a nikdy sa o ňom nehovorí ako o rabínovi, hoci bol očividne veľmi učený. Je známy ako jeden zo štyroch rabínov, ktorí vstúpili do „Pardesu“ — mýtického sadu, čo pravdepodobne odkazuje na určitú formu ezoterického teologického bádania.

Ben Zoma povedal: Kto je múdry? Ten, kto sa učí od každého, lebo je povedané: „Od všetkých, ktorí ma učili, som získal poznanie“ (Žalm 119:99). Človek, ktorý je ochotný učiť sa od kohokoľvek, neodmieta to, čo sa naučí od iných len preto, že nemajú vysoké spoločenské alebo ekonomické postavenie.

Kto je mocný? Ten, kto ovláda svoje [zlé] sklony, lebo je povedané: „Ten, kto sa nahnevá pomaly, je lepší než mocný, a ten, kto ovláda svojho ducha, než ten, kto dobýva mesto“ (Príslovia 16:32). Sila v judaizme je silou charakteru, nie hrubej moci.

Celé meno Ben Azzaiho bolo Šimon ben Azzai a rovnako ako Ben Zoma z predchádzajúcej mišny, ani jeho nikdy nevolali rabín. Preslávil sa svojou absolútnou oddanosťou Tóre – oddanosťou takou veľkou, že sa nikdy neoženil (k nevôli ostatných rabínov). Podobne ako Ben Zoma aj on vstúpil do „pardesu“ – sadu metafyzického premýšľania – a zomrel v dôsledku tejto duchovnej skúsenosti.

Ben Azzai povedal: Pri plnení menšieho príkazu buď rovnako rýchly, ako keby išlo o veľký príkaz, a utekaj pred prehreškom. Človek by mal byť pri plnení prikázaní, ktoré sa mu zdajú malé, rovnako dôkladný ako je pri plnení tých, ktoré sa mu zdajú veľké. Rovnako by sa mal vyhýbať prehrešku – aj takému, ktorý sa nezdá taký závažný.

Lebo jedno prikázanie vedie k druhému a jeden hriech vedie k ďalšiemu hriechu. Toto je prvý dôvod, prečo by mal byť človek dôsledný aj v plnení menších prikázaní. Plnenie jedného prikázania prebúdza v človeku túžbu plniť ďalšie.

Lebo odmenou za vykonanie prikázania je ďalšie prikázanie a odmenou za hriech je ďalší hriech. Toto je mimoriadne dôležité tvrdenie. V celých Pirkej Avot sa učíme, že odmena za plnenie prikázania a tresty za hriechy sú vymerané v budúcom svete.

Tretia Mišna obsahuje ďalšie učenie Ben Azaja.

Zvykol hovoriť: „Nepohŕdaj žiadnym človekom a nič nepodceňuj, lebo niet človeka, ktorý by nemal svoj hviezdny moment, a niet veci, ktorá by nemala svoje miesto.“

Ústrednou myšlienkou prvej časti Ben Azajovho výroku je, že každý človek má svoju hodnotu už len tým, že bol stvorený na obraz B-ží. Kým Rabi Akiva hovorí, že základom všetkej etiky je „miluj svojho blížneho ako seba samého“, podľa Ben Azaja je tým základom práve to, že človek bol stvorený na B-ží obraz. Keďže všetci ľudia sú stvorení na obraz B-ží, človek nemal by pohŕdať nikým – pretože tým by pohŕdal samotným B-hom. Navyše, aj ten, kto sa zdá byť bezcenný či škodlivý pre spoločnosť, má svoj správny čas a miesto. Nikdy nevieme, kedy tá hodina príde alebo kde to miesto bude. Druhá časť výroku učí, že nemáme znevýhodňovať len preto, že niektoré veci považujeme za zbytočné. Táto veta môže byť vnímaná aj ako ekologické posolstvo. Človek by sa nemal pozerať na kúsok prírody – napríklad na muchu alebo komára – a priať si, aby nikdy neboli stvorení. Každá časť B-žej tvorby má svoje miesto a to, čo sa nám môže zdať zbytočné, plní v prírode svoju funkciu.

Iné vysvetlenie tejto časti – „nič nepodceňuj... a niet veci, ktorá by nemala svoje miesto“ – je, že človek by aj k svojmu majetku nemal pristupovať bez vážnosti. To, čo sa mu môže zdať ako nepotrebné, môže byť užitočné pre niekoho iného – alebo možno jedného dňa opäť preňho samého. Aj toto sa dá čítať ekologicky: povzbudzuje nás to k tomu, aby sme neodhadzovali veci pre nás už nepotrebné, ale aby sme premýšľali o tom, ako by sa dali ešte využiť v budúcnosti.

Otázka na zamyslenie: Aký je rozdiel medzi dôrazom Rabbiho Akivu na „miluj svojho blížneho ako seba samého“ a dôrazom Ben Azaja na „človek bol stvorený na B-ží obraz“?

Úvod

V skutočnosti sa v štvrtej mišne nachádzajú dva samostatné výroky. Prvý je od rabína Levitasa z Javne, ktorý sa v Mišne inak nevyskytuje. Rabín Jochanan ben Beroka bol žiakom rabína Jehošuu.

Rabín Levitas, muž z Javne, povedal: Prekonávaj hranice pokorného ducha, lebo koncom človeka sú červy.

Zvyčajne sa človek má uberať strednou cestou a nemá, „prekonávať“ čokoľvek. Pri pokore však možno byť až nadmerne pokorný. Veď napokon každý človek skončí v zemi ako potrava pre červy.

Rabín Jochanan ben Beroka povedal: Kto zneuctí B-žie meno potajomky, bude potrestaný verejne. Či tak urobil neúmyselne alebo úmyselne, pri zneuctení B- -žieho mena je to jedno.

Týka sa to človeka, ktorý spácha prehrešok v súkromí, keby ho však spáchal verejne, znesvätil by tým B-žie meno. Napríklad, ak by išlo o učenca alebo iného spoločenského vodcu a ak by ho ľudia videli hrešiť, brali by si z neho príklad. Takýto človek bude potrestaný verejne, aby všetci videli jeho pokrytectvo.

Keďže znesvätenie B-žieho mena je závažný zločin, až tak závažný, že môže viesť iných ľudí k páchaniu ešte viac hriechov, trest postihne aj toho, kto B-žie meno znesvätí nevedome. Maimonides však upozorňuje, že to neznamená, že by neúmyselný hriešnik mal dostať rovnaký trest ako človek konajúci úmyselne. To by bolo nespravodlivé. Mišna učí, že v oboch prípadoch bude potrestanie verejné ale rozdielne podľa závažnosti.

Rabi Cadok povedal: „Nerob si z nej korunu na vlastné povýšenie, ani motyku, ktorou sa kope.“ Podobne aj Hillel hovorieval: „Kto používa korunu (Tóry) na vlastné účely, zahynie.“ Z toho sa učíme, že každý, kto získava zo slov Tóry svetský úžitok, odstraňuje svoj život z tohto sveta.

Úvod – druhá časť

Rabi Cadok žil pred zničením Chrámu. Podľa legendy sa postil štyridsať rokov pred jeho zničením, modliac sa, aby Chrám nebol zničený. Keď Rabban Jochanan ben Zakaj utiekol z Jeruzalema a rímsky generál (neskôr cisár) Vespasián mu udelil tri prosby, jednou z nich bolo, aby bol Rabi Cadokovi poskytnutý lekár.

Učenie Rabiho Cadoka tematicky nadväzuje na učenie Rabiho Jišmaela z predchádzajúcej mišny. Prvé varovanie Rabiho Cadoka je jasné: človek by nemal štúdium Tóry používať ako prostriedok na vlastné zviditeľnenie. Tóru treba študovať kvôli B-hu – a česť príde sama. Použiť Tóru ako „motyku“ znamená používať ju ako nástroj na obživu.

Talmud učí, že tak ako B-h učil deti Izraela zadarmo, aj ty by si mal učiť zadarmo. Treba však poznamenať, že hoci tento ideál – vyučovať Tóru bezplatne – bol uznávaný, len zriedka bol v židovských dejinách naozaj dodržiavaný. Hľadali sa rôzne výnimky z tohto pravidla a v praxi, najmä kvôli historickým okolnostiam, boli rabíni často za svoju prácu platení. Navyše, štúdium a vyučovanie Tóry je natoľko náročné, že si často vyžaduje plné pracovné nasadenie.

Napriek tomu Rambam (Maimonides) ostro kritizuje tých, ktorí sa živia vyučovaním Tóry. Píše: „V Tóre nie je pre to žiaden základ .“ Podľa Maimonida si rabíni z obdobia Talmudu nebrali od susedov žiadnu almužnu a boli ochotní žiť v chudobe, lebo ich oddanosť Tóre bola taká veľká. „Nikdy si nedovolili žobrať peniaze. Vedeli, že prijímať finančné prostriedky by mohlo v očiach verejnosti znevážiť B-žie meno, pretože by sa štúdium Tóry považovalo za obyčajné zamestnanie kvôli zárobku.“

Úvod

Rabbi Josi bol jedným zo žiakov rabbiho Akivu. Patril medzi učiteľov rabbiho Jehudu Hanasiho a je jedným z najčastejšie citovaných mudrcov v Mišne.

Rabbi Josi povedal: „Kto si ctí Tóru, toho si budú ctiť aj iní; a kto Tóru zneuctí, toho budú zneucťovať aj iní.“

Existuje viacero vysvetlení, čo znamená „ctiť si Tóru“. Jedno hovorí, že ctiť si Tóru znamená nedávať zvitok Tóry na posteľ alebo lavicu, ani neklásť knihu Tóry (Piata kniha Mojžišova) na zvitok Tóry, ani zväzok „Prorokov“ alebo „Spisov“ na zväzok Tóry, ani zväzok Talmudu na vrch akejkoľvek knihy Biblie. To všetko sú fyzické prejavy úcty k Tóre.

Iní vysvetľujú, že ctiť si Tóru znamená ctiť si jej prikázania a plniť ich s nadšením. Ďalší hovoria, že ctiť si Tóru znamená konať morálne pri plnení prikázaní.

Rabbi Jišmael bol najstarším z piatich synov rabbiho Joseho. Väčšina jeho výrokov v Talmude je uvádzaná v mene jeho otca. Žil v meste Cipores v Galilei. V tejto a nasledujúcej mišne sa rabbi Jišmael zaoberá otázkou rozsudku. Treba si uvedomiť, že v čase Mišny nebolo sudcovstvo povolaním. Židovské súdy neboli pevne ustanovenými inštitúciami, ako to je v nezávislom štáte. Hoci existovali rabíni, na ktorých sa ľudia mohli obrátiť, nešlo o formálny súdny systém. Okrem toho v niektorých prípadoch mohol konať ako sudca ktokoľvek, dokonca aj bez osobitnej kvalifikácie. Stačilo, aby človek zhromaždil troch ľudí a požiadal ich, aby rozhodli spor (pozri traktát Sanhedrin, kapitola tretia). V takomto systéme (či skôr pri jeho neprítomnosti) bolo obzvlášť dôležité dať ľuďom pokyny, kedy majú súdiť a kedy sa majú súdu zdržať. Tomu sa venujú nasledujúce dve mišny.

Rabbi Jišmael, syn rabbiho Joseho, povedal: „Kto sa zdrží súdenia, zbaví sa nepriateľstva, lúpeže a falošnej prísahy. No kto si namýšľa v srdci, že je schopný súdiť, je hlúpy, bezbožný a pyšný.“

Na prvý pohľad rabbi Jišmael vyzýva, aby sa ľudia vyhýbali úlohe sudcu, pretože tým sa vyhnú mnohým nebezpečenstvám. Neurobia si nepriateľov z tých, ktorých uznajú vinnými, nedopustia sa omylu, ktorým by v podstate okradli nespravodlivo odsúdených, a nebudú nútiť ľudí prisahať, keď to nie je nutné.

Druhá časť výroku rabbiho Jišmaela však naznačuje, že prvá časť sa netýka riadnych, kvalifikovaných sudcov. Dobrý sudca nie je „namyslený“, inými slovami svoje rozhodnutia starostlivo zvažuje, skôr ako vynesie rozsudok, si zabezpečí všetky fakty a preverí všetky zákony. Ten, kto tak nerobí, je hlúpy, lebo si o sebe myslí, že je múdrejší, než je v skutočnosti, je bezbožný, lebo rozhoduje nezodpovedne, a je povýšenecký, lebo sa domnieva, že sa nemôže pomýliť.

Podľa rabbiho Jišmaela je teda problémom práve neskúsený a namyslený sudca. Jeho výrok treba chápať ako varovanie, aby nesúdil nik, kto na to nie je spôsobilý. Nejde však o varovanie, že súdenia by sa mali zdržať aj kvalifikovaní sudcovia. Protiváhou tejto tradície je predpoklad, že tí, ktorí sú odborne pripravení, majú povinnosť súdiť druhých, lebo inak by spoločnosť nedokázala presadzovať svoje zákony.

Úvod: Rabi Jonatán bol žiakom rabína Jišmaela. Toto je jeho jediný výrok zaznamenaný v Mišne. Tieto dve skutočnosti spolu úzko súvisia. Rabi Jišmael bol zakladateľom bet midrašu (študijného domu), ktorý sa odlišoval od bet midrašu založeného rabínom Akivom. Mišna je produktom bet midrašu rabína Akivu, a preto sa výroky mudrcov zo školy rabína Jišmaela v Mišne objavujú len zriedkavo.

Rabi Jonatán povedal: Kto dodržiava Tóru v chudobe, na svojom konci ju bude dodržiavať v bohatstve; a kto opúšťa Tóru v bohatstve, na svojom konci ju opustí v chudobe.

Ten, kto študuje Tóru napriek svojej chudobe a napriek tomu, že by si mohol zarobiť viac peňazí, keby viac pracoval, bude nakoniec odmenený bohatstvom. Naopak, ten, kto zanedbáva štúdium Tóry preto, že je príliš zaneprázdnený snahou zarobiť viac peňazí, nakoniec o svoje bohatstvo príde. Niektorí komentátori Mišny však upozorňujú na určitú nejednoznačnosť tohto výroku.

Skúsenosti ukazujú, že táto Mišna nie je doslovne pravdivá. Často vidíme ľudí, ktorí študujú Tóru, a predsa nezbohatnú, a zároveň vidíme ľudí, ktorí Tóru neštudujú, a napriek tomu neschudobnejú. Títo komentátori preto vykladajú výrok tak, že ktokoľvek študuje Tóru v chudobe, bude ju dodržiavať aj vtedy, keď zbohatne; a ten, kto ju neštuduje v bohatstve, ju nebude študovať ani vtedy, keď schudobnie. Inými slovami, nemali by sme predpokladať, že štúdium Tóry – alebo jeho absencia – je dôsledkom ekonomického postavenia človeka.

Ďalší výklad hovorí, že bohatstvo tu netreba chápať doslovne. Ide skôr o druh bohatstva spomenutý v prvej Mišne tejto kapitoly, teda o spokojnosti s tým, čo v živote máme. Ten, kto je chudobný, no študuje Tóru, bude spokojný so svojím životom, a práve preto sa bude cítiť bohatý.

Úvod

Rabi Meir bol jedným z veľkých žiakov rabína Akivu a podľa Talmudu anonymné výroky v Mišne v skutočnosti vyslovil práve rabi Meir. Inými slovami, keď rabi Jehuda ha-Nasi zostavoval Mišnu, použil Mišnu rabiho Meira ako základ.

Rabi Meir povedal: Obchodu sa venuj len trochu a zamestnávaj sa Tórou.

O rabim Meirovi sa rozpráva príbeh, že zarábal tri sela týždenne. Jednu míňal na jedlo, jednu na odev a jednu dával na podporu iných učencov. Keď sa ho pýtali, prečo nenecháva svojim deťom žiadne dedičstvo, odpovedal, že ak budú spravodlivé, zaslúžia si vlastné živobytie, a ak budú bezbožné, prečo by mal svoje vlastníctvo zanechať Božím nepriateľom. Tento príbeh dobre ilustruje vieru rabiho Meira, že B-h pomôže postarať sa o tých, ktorí sa venujú štúdiu Tóry. Všimnime si však, že rabi Meir pracoval, aby sa uživil; neprijímal almužnu a nespoliehal sa výlučne na Božiu prozreteľnosť. Zároveň si uvedomoval, že hoci on dokáže pracovať a zároveň študovať, iní takí úspešní nie sú. Božia pomoc neprichádza ku všetkým rovnako, a preto prispieval na dobročinnosť. Aj keď veril, že B-h napokon zabezpečí obživu, jeho viera mu nebránila konať.