Naši potomkovia kráčajú ďalej

Zdá sa, že B-žia výzva Abrahámovi, ktorou sa začína parša Lech Lecha, prichádza odnikadiaľ:
„Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem!“ (Gen. 12:1)
Nič nás na tento radikálny odchod nepripravilo. Nemáme k dispozícii opis Abraháma, aký sme mali pri Noachovi („Noach bol muž spravodlivý, bezúhonný vo svojom pokolení; Noach chodil s B-hom“). Nedostali sme ani nahliadnutia do jeho detstva, ako to bolo pri Mojžišovi. Je to, akoby Abrahámovo povolanie predstavovalo náhly zlom so všetkým, čo mu predchádzalo. Zdá sa, že neexistuje žiadna predohra, žiadny kontext, žiadne pozadie.
K tomu sa pridáva zvláštny verš z posledného prejavu, ktorú predniesol Mojžišov nástupca Jošua:
A Jošua povedal celému ľudu : „Takto hovorí Hospodin, B-h Izraela: Vaši otcovia, Terach, otec Abraháma a Nachóra, kedysi bývali za Veľriekou (Eufratom) a slúžili iným bohom.“ (Jošua 24:2)
Z toho zrejme vyplýva, že Abrahámov otec bol modlár. Odtiaľ pochádza známa midrašská tradícia, podľa ktorej Abrahám ako dieťa rozbil otcove modly. Keď sa ho Terach spýtal, kto spôsobil tú škodu, Abrahám odpovedal: „Najväčšia z modiel vzala palicu a rozbila tie ostatné.“
„Prečo ma klameš?“ spýtal sa Terach. „Majú modly rozum?“
„Nech tvoje uši počujú, čo hovoria tvoje ústa,“ odpovedalo dieťa. (Berešit Raba 38:8)
Podľa tohto výkladu bol Abrahám obrazoborcom, rozbíjačom modiel, tým, kto sa vzbúril proti viere svojho otca.
Filozof Maimonides to vykladá trochu inak. Ľudia podľa neho pôvodne verili v jedného B-ha. Neskôr začali prinášať obete slnku, planétam, hviezdam a iným silám prírody ako výtvorom alebo služobníkom jediného B-ha. Ešte neskôr ich začali uctievať ako samostatné bytosti – ako bohov samých osebe. Musel prísť Abrahám, ktorý výlučne pomocou logiky rozpoznal vnútornú nesúdržnosť mnohobožstva:
„Po odstavení, ešte ako dieťa, sa jeho myseľ začala zamýšľať. Vo dne i v noci premýšľal a čudoval sa: Ako je možné, že táto nebeská guľa neustále vedie svet bez niečoho, čo by ju usmerňovalo a spôsobovalo jej otáčanie? Veď sama od seba sa pohybovať nemôže. Nemal učiteľa ani mentora, pretože žil v Ure Chaldejcov obklopený pochabými modlármi. Jeho otec, matka aj celé obyvateľstvo uctievali modly a on s nimi. Napriek tomu pokračoval v úvahách a rozjímaní, až kým nedospel k ceste pravdy a sám svojím úsilím nepochopil, čo je správne. Vtedy spoznal, že je len jeden B-h, ktorý vedie nebeské telesá, ktorý všetko stvoril a popri ktorom niet iného boha.“
Maimonida a Midraš spája dôraz na diskontinuitu. Abrahám predstavuje radikálny zlom so všetkým, čo bolo predtým.
Pozoruhodné však je, že predchádzajúca kapitola nám ponúka celkom odlišný pohľad:
„Toto je Terachov rodokmeň: Terachovi sa narodil Abrám, Nachór a Harán. Haránovi sa narodil Lót... Terach vzal svojho syna Abráma a svojho vnuka Lóta, Haránovho syna, a Saraj, svoju nevestu, ženu svojho syna Abráma, a vyviedol ich z Uru Chaldejcov, aby sa nasťahovali do Kanaánu. Prišli do Charánu a usadili sa tam. Celý vek Terachovho života bol dvestopäť rokov. Potom Terach v Charáne zomrel.“ (Gen 11:27-32)
Z toho akoby vyplývalo, že Abrahám sa so svojím otcom vôbec neprestal stýkať, práve naopak, pokračoval v ceste, ktorú Terach už predtým začal. Ako zosúladiť tieto dve pasáže? Najjednoduchší spôsob, ktorý volí väčšina komentátorov, spočíva v tom, že nejdú chronologicky za sebou. Povolanie Abraháma (v Gen. 12) sa odohralo ako prvé. Abrahám počul B-žie volanie a oznámil ho otcovi. Rodina sa vydala na cestu spoločne, no Terach sa zastavil v polovici cesty, v Charáne. Pasáž zaznamenávajúca Terachovu smrť je umiestnená pred Abrahámovým povolaním, hoci sa v skutočnosti odohrala neskôr, aby bol Abrahám ochránený pred obvinením, že si nectil otca, keď ho v starobe opustil (Raši, Midraš).
Existuje však aj iná zrejmá možnosť. Abrahámovo duchovné poznanie neprišlo odnikadiaľ. Terach už urobil prvý nesmelý krok smerom k monoteizmu. Deti dokončujú to, čo ich rodičia začali.
Je príznačné, že takto chápe B-žie rodičovstvo Biblia a aj rabínska tradícia. Stavajú vedľa seba opis Noacha („Noach chodil s B-hom“) a opis Abraháma („B-h, pred ktorého tvárou som chodil“, Gen. 24:40). Sám B-h hovorí Abrahámovi: „Choď stále predo mnou a buď bezúhonný“ (Gen. 17:1). B-h ukazuje cestu a potom vyzýva svoje deti, aby kráčali ďalej samé.
V jednej z najznámejších talmudických pasáží opisuje Babylonský Talmud (Bava Mecia 59b), ako mudrci prehlasovali rabiho Eliezera napriek tomu, že jeho názor podporoval Hlas z nebies. Ďalej opisuje stretnutie rabiho Natana s prorokom Eliášom. Rabi Natan sa pýta proroka: „Ako zareagoval B-h na tú chvíľu, keď o zákone rozhodlo väčšinové hlasovanie namiesto toho, aby sa postupovalo podľa Hlasu z nebies?“ Eliáš sa usmial a odpovedal: „Moje deti ma porazili! Moje deti ma porazili!“
Byť rodičom v judaizme znamená vytvárať priestor, v ktorom môže dieťa rásť. Prekvapujúco to platí aj vtedy, keď je tým rodičom samotný B-h (Avinu, „náš Otec“). V slovách rabiho Josepha Soloveitchika:
„Stvoriteľ sveta zmenšil obraz a veľkosť stvorenia, aby ponechal človeku, dielu Jeho rúk, ešte nejakú prácu, aby ozdobil človeka korunou stvoriteľa a tvorcu.“
Táto myšlienka nachádza svoje vyjadrenie v halache, v židovskom práve. Napriek dôrazu, ktorý Tóra kladie na úctu a bázeň voči rodičom, Maimonides rozhoduje takto:
„Hoci sa deťom prikazuje zachádzať v úcte k rodičom veľmi ďaleko, otcovi sa zakazuje uvaliť na ne príliš ťažké jarmo alebo byť k nim príliš prísny v záležitostiach týkajúcich sa jeho cti, aby ich tým nepriviedol k pádu. Má im odpúšťať a privierať oči, pretože otec má právo vzdať sa úcty, ktorá mu prináleží.“ (Hilchot Mamrim 6:8)
Príbeh Abraháma možno čítať dvoma spôsobmi, podľa toho, ako zosúladíme koniec 11. kapitoly so začiatkom 12. kapitoly. Jeden výklad kladie dôraz na diskontinuitu: Abrahám sa rozišiel so všetkým, čo bolo predtým. Druhý kladie dôraz na kontinuitu: jeho otec Terach už predtým začal zápasiť s modlárstvom. Vydal sa na dlhú cestu do krajiny, ktorá sa raz stane svätou, no zastavil sa na polceste. Abrahám dovŕšil cestu, ktorú jeho otec začal.
Možno aj samotné detstvo nesie v sebe rovnakú nejednoznačnosť. Sú chvíle, najmä v dospievaní, keď si hovoríme, že sa rozchádzame s rodičmi a vytyčujeme si celkom novú cestu. Až spätne, o mnoho rokov neskôr, si uvedomíme, koľko vďačíme svojim rodičom – ako sme aj v tých chvíľach, keď sme najsilnejšie cítili, že sa vydávame na cestu, ktorá patrí jedine nám, sme v skutočnosti žili ideály a túžby, ktoré sme sa od nich naučili. A začalo to už samotným B-hom, ktorý nám, svojim deťom, ponechal – a stále ponecháva – priestor, aby sme mohli kráčať ďalej sami.
Ďalej v tomto vydaní: Tri priania →
Celé vydanie
Naši potomkovia kráčajú ďalej
