Toto je môj zvitok Tóry

Henryk bol v roku 1945, keď sa vojna skončila a osamelí preživší sa zúfalo snažili vypátrať svojich príbuzných, ešte veľmi malý. Väčšinu svojho dovtedajšieho života strávil u svojej opatrovateľky, ktorá ho na žiadosť jeho otca skrývala pred nacistami. Bolo to spojené s veľkým osobným rizikom, no žena ho bez váhania podstúpila, pretože chlapca milovala.

Všetkých Židov zavraždili a Henrykova opatrovateľka si ani na chvíľu nemyslela, že by chlapcov otec, Joseph Foxman, mohol prežiť neslávne zničenie vilniuského geta. Bola presvedčená, že ho museli deportovať do Osvienčimu – a všetci vedeli, že z Osvienčimu sa nikto nevracia. Preto nemala nijaké výčitky svedomia, keď chlapca adoptovala, dala ho pokrstiť v katolíckej cirkvi a nechala ho miestnym kňazom učiť katechizmus.

Bolo to na Simchat Tóra, keď si poňho prišiel jeho otec. Nanny, ktorej to lámalo srdce, mu zbalila všetko oblečenie aj malý katechizmus a otcovi zdôraznila, že z chlapca sa stal dobrý katolík. Joseph Foxman vzal syna za ruku a odviedol ho priamo do Veľkej synagógy vo Vilniuse. Cestou mu povedal, že je Žid a že jeho meno je Abrahám.

Neďaleko domu prešli popri kostole a chlapec sa zbožne prežehnal, čo otcovi spôsobilo veľkú bolesť. Práve vtedy vyšiel von kňaz, ktorý chlapca poznal, a keď sa k nemu Henryk rozbehol, aby mu pobozkal ruku, kňaz sa mu prihovoril a pripomenul mu jeho katolícku vieru.

Všetko v Jozefovi chcelo syna od kňaza a od kostola odtrhnúť. No vedel, že takto by to nemalo byť. Kňazovi kývol hlavou a syna objal pevnejšie. Napokon, títo ľudia jeho dieťa ukryli a zachránili mu život. Museí svojmu synovi ukázať judaizmus, živý judaizmus, a týmto spôsobom všetky tieto cudzie viery prirodzene opustí a zabudne na ne.

Vošli do Veľkej synagógy vo Vilniuse, ktorá bola už len pozostatkom kedysi pulzujúcej židovskej éry. Našli tam niekoľko židovských preživších z Osvienčimu, ktorí sa vrátili do Vilniusu a teraz si budovali nový život a znovu nachádzali svojho židovského ducha. Uprostred drsnej reality svojho utrpenia a strašnej straty, v oveľa menšom počte, spievali a tancovali s ozajstnou radosťou, keď oslavovali Simchat Tóru.

Abrahám sa rozhliadal okolo seba s doširoka otvorenými očami a s dojatím zdvihol otrhanú modlitebnú knižku. Niečo hlboko v ňom na túto atmosféru odpovedalo a bol šťastný, že môže tam byť s otcom, ktorého sotva poznal. Napriek tomu sa zdržal a k tancu sa nepridal.

Židovský muž v uniforme sovietskej armády z chlapca nemohol spustiť oči a prišiel k Jozefovi. „Je toto dieťa... židovké?“ spýtal sa s nádychom úžasu v hlase.

„Toto je prvé živé židovské dieťa, s ktorým som sa za celý ten čas stretol...“

Otec odpovedal, že chlapec je Žid, a syna mu predstavil. Vojak hľadel na Henryka-Abraháma a snažil sa zadržať slzy. „Za tieto štyri hrozné roky som prešiel tisíce kilometrov a toto je prvé živé židovské dieťa, ktoré som sa za celý čas stretol. Chceš si so mnou zatancovať na mojich pleciach?“ spýtal sa chlapca, ktorý naňho fascinovane hľadel.

Otec prikývol na súhlas a vojak chlapca zdvihol vysoko na plecia. So slzami stekajúcimi po lícach a so srdcom plným ozajstnej radosti sa vojak pridal k tancu.

„Toto je môj zvitok Tóry,“ zvolal.

Abe Foxman, národný riaditeľ Ligy proti ohováraniu (Anti-Defamation League) – Abrahám z nášho príbehu – si na toto spomína ako na svoj prvý vedomý pocit spojenia s judaizmom a s tým, že je Žid.