V čom boli špióni iní?

Dvanásť mužov, ktorých poslal Mojžiš preskúmať krajinu Izrael, sa vrátilo s úplne zavádzajúcou správou. Povedali:

„Prori týmto ľuďom nemôžeme bojovať, pretože sú silnejší ako my. . . Krajina, ktorú sme prešli a preskúmali, je krajina, ktorá požiera svojich obyvateľov; a všetci ľudia, ktorých sme videli, boli v porovnaní s nami vysokí a mohutní.“ Čís. 13:31-32

V skutočnosti, ako neskôr zistíme v knihe Jozue, obyvatelia krajiny mali strach z Izraelitov. Keď Jozue vyslal vyzvedačov do Jericha, Rachab im povedala: „Dopadol na nás veľký strach z vás, takže všetci, ktorí žijú v tejto krajine, sa kvôli vám trasú od strachu.“ Keď ľudia počuli, čo B-h urobil pre Izraelitov, „naše srdcia išli od strachu vyskočiť z hrude a všetkých kvôli vám opustila odvaha“ (Joz 2:9-11).

Vyzvedači to mali vedieť. Sami spievali pri Červenom mori: „Obyvatelia Kanaánu sa rozplynuli; padla na nich hrôza a strach.“Exodus. 15:15-16

Vyzvedači sa previnili zveličeným posudzovaním, pričom predpokladali, že druhí sa cítia rovnako ako oni. Povedali: „Pripadali sme si ako kobylky, a tak sme sa im javili“ (Čisla 13:33). Ako však poznamenal Rebbe z Kocku, mali právo na prvé vyhlásenie. Avšak nie na druhé. Vedeli, ako sa oni cítili, ale netušili, ako sa cítia obyvatelia krajiny. Mali strach z Kanaáncov a nevideli, že Kanaánci majú hrôzu z nich.

Vynárajú sa dve zrejmé otázky: Po prvé, prečo desať vyzvedačov spravilo túto chybu? Po druhé, prečo to dvaja z nich, Jozue a Kaleb, ju nespravili?

Psychologička Karol Dwecková zo Stanfordskej univerzity napísala fascinujúcu knihu Mindset (Stav mysle) o tom, prečo niektorí ľudia napĺňajú svoj potenciál, zatiaľ čo iní nie. Jej záujem, ako hovorí, vyvolalo pozorovanie správania 10-ročných detí, ktoré dostali za úlohu riešiť hádanky. Niektoré deti s rastúcou náročnosťou hádaniek prekvitali. Vychutnávali si výzvu dokonca aj vtedy, keď sa ukázalo, že je pre nich priťažká. Iné deti prepadli obavy. Rastúca náročnosť hádaniek ich ľahko odradila a rýchlo sa vzdali.

Chcela pochopiť prečo. V čom spočíva rozdiel medzi ľuďmi, pre ktorých je skúška potešením, a tými, pre ktorých nie je?

Tí s nemenným spôsobom myslenia majú tendenciu vyhýbať sa náročným výzvam, pretože sa obávajú zlyhania. Myslia si, že by sa ukázali ako neschopní. Preto nie sú ochotní riskovať. Hrajú na istotu. Kedy sa darí ľuďom s nemenným zmýšľaním? „Keď sú veci v ich dosahu bez rizika. Ak sú veci príliš náročné. . . strácajú záujem.“

Ľudia s rastovým uvažovaním reagujú inak. „Výzvy nielen vyhľadávajú ale aj z nich rastú. Čím väčšia výzva, tým väčšie nasadenie.“

Rodičia môžu veľmi ublížiť, hovorí Dwecková, keď deťom hovoria, že sú nadané, šikovné, talentované. To povzbudzuje dieťa k tomu, aby verilo, že má pevne stanovené množstvo schopností, a na druhej strane ich to odrádza od toho, aby riskovali zlyhanie. Takéto deti často vyrastú a hovoria veci ako: „Mám pocit, že moji rodičia si ma nebudú vážiť, ak nebudem taký úspešný, ako by chceli.“

Rodičia, ktorí chcú svojim deťom pomôcť, by ich podľa nej mali chváliť nie za ich schopnosti, ale za úsilie, ochotu snažiť sa zo všetkých síl dokonca, aj keď neuspejú. Skvelý basketbalový tréner hovorieval svojim hráčom: „Druhí môžu nahrať viac bodov, ale vy nikdy neprehráte.“ Ak dajú zo seba to najlepšie, mohli by prehrať zápas, ale získali by a vyrástli. Z dlhodobého hľadiska by boli víťazmi.

Osoba s pevným myslením žije v neustálom strachu zo zlyhania. Ľudia s rastovým uvažovaním vôbec nerozmýšľajú o zlyhaní.

Použite túto logiku na vyzvedačov a zistíte niečo fascinujúce. Tóra ich opisuje týmito slovami: „Každý z nich bol poprednou osobou svojho kmeňa Izraela.“ Čisla. 13:3

Boli to ľudia s povesťou, ktorú bolo treba zachovať. Ostatní s nimi spájali veľké očakávania. Boli to kniežatá, vodcovia, slávni muži. Ak má Dwecková pravdu, ľudia zaťažení očakávaniami majú sklon k odporu voči riziku. Nechcú, aby ich vnímali ako Prečo niektorých ľudí nepriazeň osudu posilňuje a druhých demoralizuje? Na základe výskumu dospela k záveru, že je to vec zmýšľania. Niektorí vidia svoje schopnosti ako dané a nemenné. Buď sme jednoducho nadaní alebo obyčajní a nedá sa s tým veľa urobiť. Nazýva to „nemenný spôsob uvažovania“. Iní veria, že vynaloženým úsilím rastieme. Ak neuspejú, nedefinujú to ako zlyhanie, ale ako vzdelávaciu skúsenosť. Nazýva to „mentalita rastu“.

neúspešných. Možno preto sa vrátili a v podstate povedali: Nemôžeme vyhrať na Kanaáncami. Preto by sme sa o to ani nemali pokúšať.

Existovali dve výnimky, Kaleb a Jozue. Kaleb pochádzal z kmeňa Júda a Júda, ako sa dozvedáme z knihy Bereišit, bol prvým ba‘al-tešuva. V ranom období svojho života to bol on, kto navrhol predať Jozefa do otroctva. Ale dozrel. Lekciu mu dala jeho nevesta Tamar. Vyznal sa: „Je spravodlivejšia ako ja.“ Zdá sa, že táto skúsenosť zmenila jeho život.

Neskôr, keď sa egyptský miestokráľ (Jozef, nespoznaní bratmi) vyhráža, že vezme Benjamina za väzňa, Júda ponúkne, že strávi svoj život ako otrok, aby sa jeho brat mohol dostať na slobodu. Júda je v Bereišit najjasnejším príkladom niekoho, kto berie nepriazeň osudu ako poučenie a nie ako zlyhanie. V Dweckovej terminológii mal rastové myslenie. Očividne odovzdal túto vlastnosť svojim potomkom, medzi nimi aj Kalebovi.

Čo sa týka Jozuu, text nám konkrétne v príbehu o vyzvedačoch hovorí, že Mojžiš zmenil jeho meno. Pôvodne sa volal Hošea, ale Mojžiš k nemu pridal písmeno ( Ċisla 13:16). Zmena mena vždy znamená zmenu charakteru alebo poslania. Abram sa stal Abrahámom. Jakub sa stal Izraelom. Keď sa nám zmení meno, hovorí Maimonides, je to, ako keby sme my alebo niekto iný povedali: „Nie si ten istý človek ako predtým“ (Mišne Tóra, Zákony pokánia 2:4).

Každý, kto zažil zmenu mena, začal myslieť rastovým spôsobom.Ľudia s rastovým uvažovaním sa neboja zlyhania. Majú radi výzvy. Vedia, že ak zlyhajú, budú sa pokúšať dovtedy, kým sa im to nepodarí. Nemôže byť náhoda, že tí dvaja ľudia medzi vyzvedačmi, ktorí mali rastové myslenie, boli tiež tými dvomi, ktorí sa nebáli rizík a skúšok pri dobývaní krajiny. Nemôže byť náhodou ani to, že desať ďalších, ktorí všetci niesli bremeno očakávaní ľudí (ako vodcovia, kniežatá, vysoko postavení muži), sa zdráhalo tak urobiť.

Ak je táto analýza správna, príbeh o vyzvedačoch nesie v sebe významné posolstvo. B-h od nás nežiada, aby sme nikdy nezlyhali. Žiada od nás, aby sme zo seba dali to najlepšie. Dvíha nás, keď padáme, a odpúšťa nám, keď sa nám nedarí. Práve to nám dodáva odvahu riskovať. To je to, čo Jozua a Káleb vedeli, jeden vďaka zmene mena, druhý vďaka skúsenosti jeho predka Júdu.

Takže paradoxná, no hlboko oslobodzujúca pravda: Strach zo zlyhania spôsobuje, že zlyhávame. Je to ochota riskovať zlyhanie, čo nám umožňuje uspieť.