Koráb, ktorý sa staval sto dvadsať rokov

Skutočná moralita

Existuje niečo ako objektívny základ morálky? V sekulárnych kruhoch sa táto myšlienka už istý čas zdá absurdná. Morálka je to, čím sa rozhodneme, aby bola. Sme slobodní robiť, čo sa nám páči, pokiaľ tým neubližujeme druhým.

Morálne súdy nie sú pravdy, ale voľby. Neexistuje spôsob, ako sa dostať od „je“ k „malo by byť“, od popisu k predpisu, od faktov k hodnotám, od vedy k etike. Toto bola všeobecne prijímaná múdrosť vo filozofii po celé storočie od čias, keď Nietzsche argumentoval za opustenie morálky – ktorú považoval za produkt judaizmu – v prospech „vôle k moci“.

Nedávno však morálka získala úplne nový vedecký základ, a to z dvoch prekvapujúcich smerov: z neodarwinizmu a z odvetvia matematiky nazývaného teória hier. Ako uvidíme, tento objav úzko súvisí s príbehom o Noemovi a zmluvou, ktorú B-h uzavrel s ľudstvom po potope.

Teóriu hier vymyslel jeden z najbrilantnejších mysliteľov 20. storočia, John von Neumann (1903 – 1957). Uvedomil si, že matematické modely používané v ekonómii sú nerealistické a nezodpovedajú tomu, ako sa rozhodnutia skutočne prijímajú v reálnom svete. Racionálna voľba nie je jednoducho vecou zvažovania alternatív a rozhodovania sa medzi nimi. Dôvodom je, že výsledok nášho rozhodnutia často závisí od toho, ako naň zareagujú ostatní ľudia, a to obvykle vopred nemôžeme vedieť. Teória hier, ktorú von Neumann vytvoril v roku 1944, bola pokusom vytvoriť matematické znázornenie rozhodovania sa v podmienkach neistoty. O šesť rokov neskôr priniesla svoj najslávnejší paradox, známy ako Väzňova dilema.

Predstavme si dvoch ľudí, ktorých polícia zatkla na základe podozrenia zo spáchania trestného činu. Dôkazy nestačia na to, aby boli odsúdení zo závažného obvinenia; stačia len na odsúdenie za menší priestupok. Polícia sa rozhodne povzbudiť každého z nich, aby svedčil proti tomu druhému. Oddelia ich a každému predložia nasledujúcu ponuku: ak budeš svedčiť proti druhému podozrivému, budeš prepustený na slobodu a on bude uväznený na desať rokov. Ak on bude svedčiť proti tebe a ty budeš mlčať, dostaneš desaťročný trest a on bude prepustený. Ak budete svedčiť proti sebe navzájom, každý z vás dostane päťročný trest. Ak budete obaja mlčať, budete obaja odsúdení len za menší priestupok a dostanete ročný trest.

Netrvá dlho prísť na to, že optimálnou stratégiou pre každého z nich je svedčiť proti tomu druhému. Výsledkom je, že každý z nich bude uväznený na päť rokov. Paradoxom je, že najlepším výsledkom by bolo, keby obaja mlčali. Vtedy by im hrozil len jeden rok väzenia. Dôvod, prečo sa ani jeden z nich nerozhodne pre túto stratégiu, spočíva v tom, že závisí od vzájomnej spolupráce. Keďže však ani jeden z nich nemôže vedieť, čo robí ten druhý – niet medzi nimi žiadnej komunikácie –, nemôžu riskovať mlčanie. Väzňova dilema je pozoruhodná tým, že ukazuje, ako dvaja ľudia, hoci obaja konajú racionálne, dospejú k výsledku, ktorý je zlý pre oboch. Napokon sa však podarilo nájsť riešenie. Dôvodom paradoxu je, že obaja väzni sa v tejto situácii ocitnú iba raz. Ak by sa to opakovalo, časom by zistili, že najlepšie je dôverovať si navzájom a spolupracovať.

Biológovia sa medzitým popasovali s javom, ktorý mátal Darwina. Teória prirodzeného výberu – ľudovo známa ako prežitie najsilnejších – naznačuje, že v každej populácii prežijú a svoje gény odovzdajú ďalšej generácii tí najbezohľadnejší jedinci. A predsa takmer každá spoločnosť, aká bola kedy pozorovaná, si cení altruizmus jednotlivcov, ktorí obetujú vlastný prospech, aby pomohli druhým. Medzi týmito dvoma faktami sa zdá byť priamy rozpor.

Väzňova dilema ponúkla odpoveď. Osobný záujem jednotlivca často prináša zlé výsledky. Akákoľvek skupina, ktorá sa naučí spolupracovať namiesto súperenia, získa výhodu voči ostatným. Ako však Väzňova dilema ukázala, to si vyžaduje opakované stretnutia – takzvanú „iterovanú (opakovanú) Väzňovu dilemu“. Koncom 70. rokov bola vyhlásená súťaž, ktorá mala nájsť počítačový program, ktorý by v hraní iterovanej Väzňovej dilemy proti sebe samému i iným súperom obstál najlepšie.

Víťazný program vytvoril Kanaďan Anatol Rapoport a nazval ho Oko za oko (Tit-for-Tat). Bol oslnivo jednoduchý: začínal spoluprácou a potom len opakoval posledný ťah svojho súpera. Fungoval podľa pravidla „Čo urobíš ty mne, urobím ja tebe“ čiže „váha za váhu“. Bol to vôbec prvý prípad, keď sa nejakému podobnému morálnemu princípu podarilo poskytnúť vedecký dôkaz.

Na tomto reťazci objavov je fascinujúce to, že presne zrkadlí ústrednú zásadu zmluvy, ktorú B-h uzavrel s Noemom:

Kto prelial krv človeka,
toho krv nech človek preleje,
lebo na B-ží obraz učinil B-h človeka.

Toto je váha za váhu [po hebrejsky middah keneged middah], čiže trestná spravodlivosť: Ako budeš konať ty, tak sa bude konať tebe. Tóra tu navyše robí niečo veľmi jemné. Šesť slov, v ktorých je táto zásada vyjadrená, sú vzájomným zrkadlovým obrazom: Kto prelial [3a] krv [2a] človeka [1a], toho krv [1a] nech človek [2a] preleje [3a]. Je to dokonalá ukážka toho, ako forma odráža obsah: to, čo sa deje nám, je zrkadlovým obrazom toho, čo robíme my. Mimoriadne pozoruhodný je fakt, že prvá morálna zásada vyslovená v Tóre je zároveň prvou morálnou zásadou, ktorá bola kedy vedecky dokázaná. Oko za oko je počítačovým ekvivalentom (trestnej) spravodlivosti:

Kto prelial krv človeka, toho krv nech človek preleje.

Príbeh má pokračovanie. V roku 1989 poľský matematik Martin Nowak vytvoril program, ktorý Oko za oko porazil. Nazval ho Veľkorysý (Generous). Prekonal jednu slabinu programu Oko za oko, totiž že keď narazíte na obzvlášť zlomyseľného súpera, vtiahne vás to do potenciálne nekonečného a ničivého kolobehu odvety, ktorý škodí obom stranám. Veľkorysý sa tomu vyhol tak, že náhodne, no pravidelne, „zabúdal“ na posledný ťah svojho súpera, čím umožnil, aby vzťah mohol začať odznova. Nowak tak v skutočnosti vytvoril počítačovú simuláciu odpustenia.

Súvislosť s príbehom o Noemovi a potope je opäť priama. Po potope sa B-h zaviazal: „Už nikdy nebudem preklínať zem pre človeka, hoci zmýšľanie ľudského srdca je od mladosti zlé; už nikdy nezničím všetko živé, ako som to urobil.“ Toto je zásada B-žieho odpustenia.

Dva veľké princípy Noemovskej zmluvy sú teda zároveň prvými dvoma princípmi, ktoré sa podarilo potvrdiť počítačovou simuláciou. Morálka má predsa len objektívny základ. Spočíva v dvoch kľúčových myšlienkach: v spravodlivosti a odpustení, čiže nv tom, čo mudrci nazývali middat ha-din a middat rachamim. Bez nich nemôže žiadna skupina z dlhodobého hľadiska prežiť.

Rabi Saadia Gaon (882 – 942) v jednom z prvých veľkých diel židovskej filozofie – Sefer Emunot ve-Deot (Kniha viery a mienok) – vysvetlil, že pravdy Tóry možno dokázať rozumom. Prečo bolo teda zjavenie potrebné? Pretože ľudstvu trvá, kým k pravde dospeje, a na tejto ceste číha mnoho omylov a úskalí.

Trvalo viac než tisíc rokov od čias rabiho Saadiu Gaona, kým ľudstvo dokázalo základné morálne pravdy, v ktorých spočíva B-žia zmluva s ľudstvom: že spolupráca je rovnako nevyhnutná ako súperenie, že spolupráca závisí od dôvery, že dôvera si vyžaduje spravodlivosť a samotná spravodlivosť je bez odpustenia neúplná. Morálka nie je len to, za čo sa ju rozhodneme považovať. Je súčasťou samotnej podstaty vesmíru, ktorú nám jeho Stvoriteľ zjavil už dávno.