Hlas a ruky

Medzi proroctvom a orákulom

Rebeka, dovtedy neplodná, otehotnela. Trpela prudkými bolesťami, a tak „hľadala vysvetlenie u Hospodina“ [vatelech lidroš et Hašem] (Berešit 25:22). Vysvetlenie, ktoré dostala, bolo, že nosí dvojčatá, ktoré sa v jej lone medzi sebou strkajú. Boli predurčené robiť to ešte dlho do budúcnosti:

Napokon sa dvojčatá narodia – najprv Ézav, potom Jakob (ktorý sa rukou držal bratovej päty). Rebeka pamätajúc sa na prorocké slová, ktoré dostala, uprednostňuje mladšieho syna Jakoba. Po rokoch ho presvedčí, aby sa zahalil do Ézavových šiat a prijal požehnanie, ktoré Izák zamýšľal dať svojmu staršiemu synovi. Jeden verš z tohto požehnania znel: „Nech ti slúžia národy, nech sa ti klaňajú kmene! Panuj nad svojimi bratmi a nech sa ti klaňajú synovia tvojej matky!“ (Berešit 27:29) Proroctvo sa naplnilo. Izákovo požehnanie zrejme nemôže znamenať nič iné než skoršie zjavenie Rebeke pred narodením ktorékoľvek z detí – totiž že „starší bude slúžiť mladšiemu“. Príbeh zdanlivo dospel k ukončeniu, aspoň tak sa to v tejto chvíli javí.

Biblické rozprávanie však nie je tým, čím sa zdá. Nasledujú dve udalosti, ktoré prevrátia naruby všetky naše doterajšie očakávania. Prvou je príchod Ézava a jeho zistenie, že ho Jakob pripravil o požehnanie podvodom. Izák, dojatý jeho zúfalstvom, mu dá požehnanie, ktorého jedna časť znie:

Toto sme nečakali. starší bude slúžiť mladšiemu naveky.

Druhá scéna sa odohráva o mnoho rokov neskôr, keď sa bratia stretnú po dlhom odcudzení. Jakob sa tohto stretnutia desí. Z domu kedysi utiekol práve preto, že mu Ézav prisahal smrť. Až po dlhých prípravách a po osamelom nočnom zápase je schopný postaviť sa Ézavovi s istým pokojom. Pokloní sa mu sedemkrát. Sedemkrát ho nazve „môj pán“. Päťkrát sa označí za „jeho sluhu“. Úlohy sa obrátili. Ézav sa nestáva Jakobovým sluhom – naopak, Jakob hovorí o sebe ako o Ézavovom sluhovi. No to predsa nemôže byť. Slová, ktoré Rebeka počula, keď „hľadala vysvetlenie u Hospodina“, naznačovali presný opak – že „starší bude slúžiť mladšiemu“. Čelíme kognitívnej disonancií.

Presnejšie povedané, máme tu príklad jedného z najpozoruhodnejších rozprávačských postupov Tóry – schopnosti budúcnosti pretvoriť naše chápanie minulosti. V tom spočíva podstata Midrašu.

Prítomnosť nikdy nie je úplne určená prítomnosťou. Niekedy pochopíme teraz až neskôr.

To je význam veľkého zjavenia B-ha Mojžišovi v Šemot 33:23, kde B-h hovorí, že vidieť možno iba Jeho chrbát – to znamená, že Jeho prítomnosť možno vidieť iba vtedy, keď sa obzrieme späť do minulosti; vopred ju nemožno poznať ani predvídať. Práve táto neurčitosť významu v danej chvíli dáva biblickému textu jeho otvorenosť nepretržitému výkladu.

Teraz vidíme, že túto myšlienku nevymysleli mudrci. Existuje už v samotnej Tóre. Slová, ktoré Rebeka počula – ako sa teraz ukáže – sa v danej chvíli zdali znamenať jedno. Neskôr sa ukázalo, že znamenali niečo iné.

Slová ve-rav ja'avod ca'ir pôsobia jednoducho: „starší bude slúžiť mladšiemu“. Keď sa k nim však vrátime vo svetle neskorších udalostí, zistíme, že zďaleka nie sú jednoznačné. Skrývajú v sebe viacero nejednoznačností.

Prvá (na ktorú upozornili Radak a rabbi Josef ibn Kaspi) je, že chýba slovo et, ktoré zvyčajne označuje predmet slovesa. V biblickej hebrejčine zvyčajne podmet predchádza sloveso a predmet nasleduje po ňom, nie je to však vždy pravidlom. Napríklad v knihe Jób 14:19 slová avanim šachaku majim znamenajú „voda ohlodáva kamene“, nie „kamene ohlodávajú vodu“. Táto fráza by teda mohla znamenať „starší bude slúžiť mladšiemu“, ale rovnako aj „mladší bude slúžiť staršiemu“. Druhý výklad by síce zodpovedal skôr poetickej hebrejčine než bežnému prozaickému štýlu – no práve to tento výrok je: báseň.

Druhá nejasnosť spočíva v tom, že rav a ca'ir nie sú protiklady, čo anglický preklad slova rav ako „starší“ zakrýva. Opakom slova ca'ir („mladší“) je bechir („starší“ alebo „prvorodený“). Rav neznamená „starší“. Znamená „veľký“ alebo prípadne „popredný/vodca“. Toto spojenie dvoch pojmov, akoby boli protikladmi – čím nie sú, keďže skutočnými protikladmi by boli bechir/ca'ir alebo rav/me'at – ešte viac destabilizuje význam. Kto bol teda ten rav? Starší? Vodca? Popredný? Početnejší? Slovo môže znamenať ktorúkoľvek z týchto vecí.

Tretia nejasnosť – ktorá nie je súčasťou samotného textu, ale neskoršej tradície – sa týka hudobného zápisu (trop). Bežný spôsob notovania týchto troch slov by bol mercha-tipcha-sof passuk. To by podporovalo výklad „väčší bude slúžiť menšiemu“. V skutočnosti sú však notované ako tipcha-mercha-sof passuk – čo naznačuje „staršiemu nech slúži mladší“, čiže v preklade: „mladší bude slúžiť staršiemu“.

Ďalšia neskoršia epizóda prináša pri pohľade späť ešte jeden prvok pochybnosti. V Knihe Genezis je druhý prípad narodenia dvojčiat Támar. Táto pasáž jasne pripomína príbeh Ézava a Jakoba:

Kto bol teda starší? A čo z toho vyplýva pre prípad Ézava a Jakoba? Tieto mnohoraké nejednoznačnosti nie sú náhoda, ale neoddeliteľná súčasť textu. Sú to také drobné rozdiely, že si ich spočiatku nevšimneme. Až neskôr, keď sa dej nevyvinie podľa očakávania, sme nútení vrátiť sa a všimnúť si, čo sme spočiatku prehliadli: že slová, ktoré Rebeka počula, môžu znamenať buď „starší bude slúžiť mladšiemu“, alebo „mladší bude slúžiť staršiemu“.

Teraz sa viacero vecí vyjasňuje. Po prvé, ide o vzácny príklad veštby (oraculu) v Tóre, na rozdiel od proroctva (to je pravdepodobný význam slova chidot v Bamidbar 12:8, kde sa hovorí o Mojžišovi: „S ním sa zhováram zoči-voči, vo videní, nie v hádankách“ – zvyčajne prekladané ako „temné reči“ alebo „hádanky“). Veštby – bežná forma nadprirodzenej komunikácie v starovekom svete – boli na rozdiel od bežnej formy izraelského proroctva zvyčajne nejasné a zahalené. Toto môže byť práve ten technický význam frázy „hľadala vysvetlenie u Hospodina“, ktorá mátala stredovekých komentátorov.

Druhá vec – a tá je zásadná pre pochopenie Knihy Berešit – je to, že budúcnosť nikdy nie je taká jednoznačná, ako nám ju vykresľujú. Abrahámovi je prisľúbených mnoho potomkov, no má sto rokov, kým sa narodí Izák. Patriarchom je prisľúbená zem, no za svojho života ju nezískajú. Židovská cesta – hoci má svoj cieľ – je dlhá a plná odbočiek a neúspechov. Bude Jakob slúžiť, alebo mu budú slúžiť? Nevieme. Až po dlhom záhadnom zápase osamote v noci dostane Jakob meno Izrael znamenajúce „ten, kto zápasí s B-hom a s ľuďmi a víťazí“.

Najdôležitejšie posolstvo tohto textu je literárne a zároveň aj teologické. Budúcnosť ovplyvňuje naše chápanie minulosti. Sme súčasťou príbehu, ktorého posledná kapitola ešte nebola napísaná. Tá závisí od nás, tak ako kedysi závisela od Jakoba.