Ilustrácia vydania
Vydanie 88 · Vajece · 11. kislev 5787

Prvé ďakujem

„Pretože som dostala viac, než je môj podiel, odteraz mám velebiť B-ha.“

12 min čítania Audio celého vydania 4 texty
0:00/

Sprievodca pre šabatový stôl vašej rodiny · jedna strana A4 na vytlačenie

piatok 20. 11. · sviečky / sobota · havdala

Bratislava15:50 · 16:58
Košice15:31 · 16:40
1 · Parša týždňa · Vajece

Prvé ďakujem

0:00/

Prečo Lea ďakuje B-hu až pri štvrtom synovi?

Talmud v traktáte Berachot tvrdí niečo prekvapujúce: Odo dňa, keď B-h stvoril svet, mu nikto nepoďakoval, až kým neprišla Lea a nepoďakovala mu.

Lea je Jakobova prvá žena. Jakob utiekol z domu pred bratom, prišiel k strýkovi Lábanovi a zamiloval sa do jeho mladšej dcéry Ráchel. Sedem rokov za ňu slúžil, no Lában mu na svadbe namiesto Ráchel dal staršiu Leu. Ráchel dostal až o týždeň a za ďalších sedem rokov služby. Tóra hovorí, že Lea bola menej milovaná. Pri prvom synovi povie, že B-h videl jej trápenie a teraz ju jej muž bude milovať. Pri druhom, že B-h počul, že je menej milovaná. Pri treťom, že sa k nej muž teraz pripúta. Pri štvrtom synovi však Lea povie niečo celkom iné:

וַתַּהַר עוֹד וַתֵּלֶד בֵּן וַתֹּאמֶר הַפַּעַם אוֹדֶה אֶת־יְהֹוָה עַל־כֵּן קָרְאָה שְׁמוֹ יְהוּדָה וַתַּעֲמֹד מִלֶּדֶת

Zasa počala, porodila syna a povedala: „Teraz budem velebiť Hospodina.“ Preto mu dala meno Júda . Potom prestala rodiť.

Genesis 29:35

Prvé tri mená sú o jej bolesti a o nádeji, že ju jej muž bude milovať. Štvrté je len poďakovanie: Júda, od slova ďakovať. Prečo práve teraz, a prečo až teraz? Raši to vysvetlí jednou vetou. Najprv však príbeh z Talmudu o mužovi, ktorý sa naučil ďakovať pri pohľade na zástup ľudí:

Stalo sa raz · Talmud, Berachot 58a

Ben Zoma a chlieb

Ben Zoma raz stál na schode Chrámovej hory a uvidel obrovský zástup ľudí. Hneď povedal požehnanie: Požehnaný, ktorý pozná všetky tajomstvá. A ešte jedno: Požehnaný, ktorý toto všetko stvoril, aby mi slúžili.

Vysvetľoval to takto: „Koľko sa musel namáhať prvý človek, Adam, kým mal chlieb na jedenie! Oral, sial, žal, viazal snopy, mlátil, vial, oddeľoval zrno od pliev, mlel, preosieval, miesil a piekol, a až potom jedol. A ja ráno vstanem a nájdem to všetko pripravené. A koľko sa namáhal, kým si mal čo obliecť! Strihal, pral, česal, priadol a tkal, a až potom sa mal do čoho obliecť. A ja ráno vstanem a nájdem to všetko pripravené. Ľudia zo všetkých národov prichádzajú ku dverám môjho domu a ja vstanem a nájdem to všetko pred sebou.“

A hovorieval: „Dobrý hosť čo povie? Koľko sa hostiteľ kvôli mne namáhal, koľko mäsa, koľko vína a koľko chleba predo mňa priniesol. Všetka tá námaha bola len pre mňa. Zlý hosť čo povie? Ako sa námahal hostiteľ? Zjedol som len kúsok chleba a kúsok mäsa a vypil len jeden pohár. Všetka jeho námaha bola aj tak len pre jeho ženu a deti.“

Ten istý stôl, dvaja hostia: jeden vidí námahu druhých, druhý ju nevidí.

Späť k Lei a k jej štvrtému synovi. Čo myslí slovom podiel, vysvetľuje Raši už pri treťom synovi: matky Izraela boli prorokyne a vedeli, že z Jakoba vzíde dvanásť kmeňov, a že Jakob bude mať štyri ženy. Na každú teda pripadali traja synovia. Pri štvrtom synovi Raši píše:

„Pretože som dostala viac, než je môj podiel, odteraz mám velebiť B-ha.“

Raši ku Genesis 29:35, podľa Bereišit raba 71:4

Kým Lea hľadela na to, čo jej chýba, jej slová boli o bolesti. Keď uvidela, že dostala viac, než bol jej podiel, vyslovila poďakovanie, ktoré Talmud nazýva prvým od stvorenia sveta. Ben Zoma videl v zástupe ľudí tých, ktorí pre neho orali, piekli a tkali, a preto mohol byť dobrým hosťom. Vďačnosť sa začína, keď si všimneme, že sme dostali viac, než nám patrí. Na šabatovom stole leží chlieb, ktorý niekto zasial, zomlel a upiekol. Kým ho rozkrojíme, stojí za to na chvíľu pomyslieť na všetky ruky, ktoré sa ho dotkli.

Lea dala synovi meno, ktoré znamená ďakujem. Pri stole, kde sa dnes večer zídete, môžete začať jednou otázkou:

Za čo sa ľahko zabúda poďakovať, hoci to máme každý deň?

Príbeh, myšlienku a otázky na stôl prináša aj šabatová karta na stiahnutie a vytlačenie.

Budúci týždeňVajišlach. Po dvadsiatich rokoch sa Jakob vracia domov a ide v ústrety bratovi, ktorý sa mu kedysi chcel pomstiť. Ako sa stretnú?

Texty Tóry, Rašiho a rabínskej literatúry: Sefaria.org

Pramene: Genesis 28:10 – 32:3

2 · Pirkei Avot 4.20

Učenie v mladosti či starobe, od mladých či od starých – Pirkei Avot 4.20 prirovnáva múdrosť k vínu a radí hľadieť na obsah, nie na nádobu.

0:00/

Elíša ben Abuja povedal: Ten, kto sa učí ako dieťa, k čomu je prirovnaný? K atramentu napísanému na novom liste papiera. A ten, kto sa učí v starobe, k čomu je prirovnaný? K atramentu napísanému na vydratom liste papiera.

Rabi Jose ben Jehuda, muž z Kfar Ha-babli, povedal: Ten, kto sa učí od mladých, k čomu je prirovnaný? K tomu, kto je nezrelé hrozno a pije víno priamo z kade. A ten, kto sa učí od starých, k čomu je prirovnaný? K tomu, kto je zrelé hrozno a pije staré víno.

Rabi povedal: Nehľaď na nádobu, ale na to, čo je v nej: je nová nádoba plná starého vína, a stará nádoba, v ktorej niet ani nového vína.

Úvod

Elíša ben Abuja bol kolegom rabína Akivu a učiteľom rabiho Meira. Podľa legendy patril medzi štyroch mudrcov, ktorí vstúpili do „sadu“ (čo je možno narážka na metafyzické špekulácie). V dôsledku toho sa stal odpadlíkom. Pre svoje odpadlíctvo sa na väčšine miest označuje ako „acher“, čo znamená „iný“. O Elíšovi ben Abujovi existuje mnoho pozoruhodných legiend a mnohé z nich spracoval Milton Steinberg vo svojom románe As a Driven Leaf (Ako unášaný list). Je to naozaj výnimočná kniha, ktorú môžem len vrelo odporučiť. Je to dobré čítanie a zároveň poskytuje prostredie, v ktorom sa táto mišna mohla odohrávať. Ďalším dobrým zdrojom legiend o Elíšovi ben Abujovi je Sefer Haagada od Bialika a Ravnického, zbierka mnohých talmudických legiend.

Elíša ben Abuja povedal: Ten, kto sa učí ako dieťa, k čomu je prirovnaný? K atramentu napísanému na novom liste papiera. A ten, kto sa učí v starobe, k čomu je prirovnaný? K atramentu napísanému na vytieranom liste papiera. Mladý človek je ako čistá tabuľa, na ktorú možno napísať veci jasne a ostatní si ich ľahko prečítajú. Starý človek je naproti tomu ako list papiera, na ktorom sa už predtým písalo a potom sa to vymazalo. Ďalšie písmo na takom papieri už nebude jasné. Toto tvrdenie nie je o učení sa v dospelosti celkom tak negatívne ako anglické príslovie „starého psa novým kúskom nenaučíš“, no vyjadruje podobnú myšlienku.

Rabi Jose ben Jehuda, muž z Kfar Ha-babli, povedal: Ten, kto sa učí od mladých, k čomu je prirovnaný? K tomu, kto je nezrelé hrozno a pije víno priamo z kade. A ten, kto sa učí od starých, k čomu je prirovnaný? K tomu, kto je zrelé hrozno a pije staré víno. Rabi povedal: Nehľaď na nádobu, ale na to, čo je v nej: je nová nádoba plná starého vína, a stará nádoba, v ktorej niet ani nového vína.

Táto časť mišny sa netýka veku žiaka, ale veku učiteľa. Rabi Jose hovorí, že je lepšie učiť sa od staršieho človeka, ktorý je ako zrelé hrozno a vyzreté víno. Ten, kto sa učí od mladých, je ako ten, kto je nezrelé hrozno alebo pije víno priamo z kade. Hoci je to jedlé a pitné, nechutí to dobre a nie je to zvlášť uspokojivé. Podľa rabiho Joseho potrebuje učenie človeka čas, aby sa v ňom usadilo, aby „dozrelo“, skôr než sa stane účinným učiteľom. Ak toto spojíme s predchádzajúcou časťou, vidíme, že najlepšia situácia je taká, v ktorej sa človek učí, keď je mladý, a s vyučovaním začína až v omnoho vyššom veku. Rabi [Jehuda Hanasi] však v jednom z najznámejších výrokov Pirkej Avot hovorí, že nie vonkajšia nádoba určuje povahu múdrosti, ale to, čo je v nej. Tak ako pri víne môže byť vonkajšia nádoba zavádzajúca, pokiaľ ide o jej vnútorný obsah, platí to isté aj pri múdrosti. Môžu existovať mladí ľudia, v ktorých je zrelá múdrosť, a starší ľudia, ktorí zostávajú vo svojej múdrosti nezrelí, dokonca až prázdni. Možno by Rabi nesúhlasil ani s prvým výrokom; ak sa niekto môže naučiť učiť už v mladosti, azda by zastával názor, že učiť sa dá aj v starobe. Všetko sa teda určuje nie fyzickým vekom človeka, ale jeho vnútorným charakterom.

Celá kapitola Pirkei Avot →

3 · Myšlienka rabína

Stretnutie s Bohom

0:00/

Je to jedno z veľkých videní Tóry. Jakob, sám v noci, na úteku pred Ézauovým hnevom, si ľahne odpočívať a nemá nočnú moru strachu, ale zjavenie: „Časom [Jakob] akoby náhodou narazil na isté miesto [vayifga bamakom] a rozhodol sa tam prenocovať, lebo slnko už zapadlo. Vzal niekoľko kameňov z toho miesta, dal si ich pod hlavu a na tom mieste si ľahol spať. A mal sen: videl rebrík postavený na zemi, ktorého vrchol siahal až k nebesiam. Po ňom vystupovali a zostupovali Boží anjeli. Hospodin stál nad ním... (Gen 28,11-13)

Keď sa Jakob prebudil zo spánku, povedal: „Naozaj, Hospodin je na tomto mieste a ja som to nevedel!“ Bál sa a povedal: „Akú hrôzu vzbudzuje toto miesto! Nie je to nič iné ako Boží dom, toto je nebeská brána.“ (Gen 28,16-17)

Na základe tejto pasáže Mudrci povedali, že „Jakob ustanovil večernú modlitbu“. Toto odvodenie sa opiera o slovo vayifga, ktoré môže znamenať nielen „natrafil na, stretol, narazil na, náhodou prišiel na“, ale aj „modlil sa, prosil, dožadoval sa“, ako je tomu u Jeremiáša: „Ty sa však neprihováraj za tento ľud, nevysielaj za nich prosby a modlitby... [ve-al tifga bi]“ (Jer 7,16).

Mudrci tiež chápali slovo bamakom, „miesto“, ako označenie pre B-ha (toto „miesto“ vesmíru). Tak Jakob doplnil cyklus denných modlitieb. Abrahám ustanovil Šachrit, rannú modlitbu, Izák zaviedol Minchu, poobednú modlitbu, a Jakob bol prvý, kto ustanovil Arvit, nazývanú aj Maariv, nočnú modlitbu.

Je to pozoruhodná myšlienka. Hoci znenie každej zo všedných modlitieb je rovnaké, každá z nich nesie charakter jedného z patriarchov. Abrahám predstavuje ráno. Je iniciátorom, tým, kto priniesol svetu nové náboženské vedomie. S ním sa deň začína.

Izák predstavuje popoludnie. Na Izákovi nie je nič nové – nejde o veľký prechod z tmy do svetla alebo zo svetla do tmy. Mnohé udalosti Izákovho života opakujú udalosti života jeho otca. Hlad ho, tak ako predtým Abraháma, núti odísť do krajiny Filištíncov. Nanovo vykopáva studne svojho otca.

Izákovým údelom je tiché hrdinstvo kontinuity. Je ohnivkom v reťazi zmluvy. Spája jednu generáciu s druhou. Do života viery neprináša nič nové, no jeho život má svoju vlastnú vznešenosť. Izák je vytrvalosť, vernosť, odhodlanie pokračovať.

Jakob predstavuje noc. Je mužom strachu a úteku, mužom, ktorý zápasí s B-hom, s druhými aj sám so sebou. Jakob je ten, kto pozná temnotu tohto sveta.

S myšlienkou, že Jakob zaviedol večernú modlitbu, je však spojený istý problém. V slávnej pasáži Talmudu zastáva rabbi Jehošua názor, že na rozdiel od Šachritu či Minchy večerná modlitba nie je povinná (hoci, ako poznamenávajú komentátori, povinnou sa stala vďaka tomu, že ju prijali generácie Židov). Prečo, ak ju ustanovil Jakob, sa nepovažovala za rovnako záväznú ako modlitby Abraháma a Izáka? Tradícia ponúka tri odpovede.

Prvá hovorí, že názor, podľa ktorého Arvit nie je povinná, zastávajú tí, ktorí sa domnievajú, že naše denné modlitby nevychádzajú z patriarchov, ale z obetí prinášaných v Chráme.

Tieto dva názory sa líšia práve v tomto bode: pre tých, ktorí odvodzujú modlitbu od obety, je večerná modlitba dobrovoľná, zatiaľ čo pre tých, ktorí ju odvodzujú od patriarchov, je povinná.

Druhá odpoveď hovorí, že existuje zákon, podľa ktorého tí, čo sú na ceste (a ešte tri dni potom), sú oslobodení od modlitby. V časoch, keď boli cesty nebezpečné – keď sa cestujúci museli neustále obávať útoku lupičov –, nebolo možné sústrediť sa. Modlitba si vyžaduje sústredenie (kavana). Preto bol Jakob oslobodený od modlitby a svoju prosbu predniesol nie ako povinnosť, ale ako dobrovoľný akt – a tak to zostalo.

Tretia odpoveď sa opiera o tradíciu, podľa ktorej počas Jakobovej cesty „slnko zapadlo náhle“ – nie v obvyklom čase. Jakob mal v úmysle predniesť poobednú modlitbu, no na svoje prekvapenie zistil, že sa už zotmelo. Arvit sa nestala povinnosťou, pretože Jakob vôbec nemal v úmysle predniesť večernú modlitbu.

Existuje však hlbšie vysvetlenie. Pre každú z troch udalostí, ktoré Mudrci považovali za základ modlitby, sa používa iná jazyková konštrukcia. Abrahám „vstal včasráno a šiel na miesto, kde predtým stál s Hospodinom“ (Gen 19,27). Izák „si na sklonku dňa vyšiel rozjímať [lasuach] do poľa“ (Gen 24,63). Jakob „natrafil, stretol, narazil, náhodou prišiel na“ B-ha [vayifga bamakom]. Ide o odlišné druhy náboženskej skúsenosti.

Abrahám iniciuje hľadanie B-ha. Bol tvorivou náboženskou osobnosťou – otcom všetkých tých, ktorí sa vydávajú na duchovnú cestu k neznámemu cieľu, vyzbrojení jedine dôverou, že kto hľadá, nájde. Abrahám hľadal B-ha skôr, než B-h hľadal jeho.

Izákova modlitba je opísaná ako sícha (doslova rozhovor alebo dialóg). Na dialógu sa podieľajú dve strany – jedna hovorí a druhá počúva a po vypočutí odpovedá. Izák predstavuje náboženskú skúsenosť ako rozhovor medzi slovom B-ha a slovom človeka.

Jakobova modlitba je veľmi odlišná. Nie je jej iniciátorom. Jeho myšlienky sú inde – pri Ézauovi, pred ktorým uteká a pri Lábanovi, ku ktorému smeruje. Do tejto znepokojenej mysle vstúpi videnie B-ha, anjelov a schodiska spájajúceho zem s nebom. Pre toto videnie neurobil nič, aby sa naň pripravil. Je nečakané. Jakob doslova „natrafí“ na B-ha, tak ako môžeme my občas natrafiť na známu tvár v dave cudzích ľudí. Je to stretnutie, ktoré privodil B-h, nie človek. Preto sa Jakobova modlitba nemohla stať základom pravidelnej povinnosti. Nikto z nás nevie, kedy do nášho života zrazu vstúpi B-ožia prítomnosť.

Súčasťou náboženského života je prvok, ktorý sa vymyká vedomej kontrole. Prichádza odnikiaľ, práve vtedy, keď to najmenej čakáme. Ak Abrahám predstavuje našu cestu k B-hu a Izák náš dialóg s B-hom, Jakob znamená stretnutie B-ha s nami – neplánované, nenaordinované, nečakané; videnie, hlas, povolanie, ktoré nikdy vopred nepoznáme, no ktoré nás premení. Tak ako Jakob, tak aj my. Je to, akoby sme sa prebúdzali zo spánku a akoby sme prvý raz zisťovali, že „B-h bol na tomto mieste a ja som to nevedel“. Miesto sa nezmenilo, zmenili sme sa my. Takáto skúsenosť sa nikdy nemôže stať predmetom povinnosti. Nie je to niečo, čo robíme. Je to niečo, čo sa nám stáva. Vayifga bamakom znamená, že zaujatí inými myšlienkami zistíme, že sme vstúpili do B-ožej prítomnosti.

Takéto skúsenosti sa odohrávajú – doslovne alebo obrazne – v noci. Prichádzajú vtedy, keď sme sami, vystrašení, zraniteľní, blízko zúfalstva. Práve vtedy, keď to najmenej čakáme, môže náš život zaplaviť žiara Božstva. Zrazu, s istotou, ktorú si nemožno pomýliť s ničím iným, vieme, že nie sme sami, že B-h je tu a bol tu po celý čas, len sme boli príliš zaujatí vlastnými starosťami, aby sme si Ho všimli. Tak našiel Jakob B-ha – nie vlastným úsilím ako Abrahám, nie nepretržitým dialógom ako Izák, ale uprostred strachu a osamelosti. Jakob na úteku zakopne a padne – a zistí, že padol priamo do čakajúceho náručia B-ha. Nikto, kto zažil niečo podobné, na to nikdy nezabudne. „Teraz viem, že si bol so mnou po celý čas, no ja som sa pozeral inam.“

To bola Jakobova modlitba. Sú chvíle, keď hovoríme, a chvíle, keď sa prihovárajú nám. Modlitba nie je vždy predvídateľná, nie je len vecou pevných časov a dennej povinnosti. Je to aj otvorenosť, zraniteľnosť. B-h nás môže prekvapiť, zobudiť nás zo spánku, zachytiť nás, keď padáme.

4 · Doma

Dva chleby na stole

Doma: Dva chleby na stole

Na púšti padala Izraelitom každé ráno manna, chlieb z neba, vždy len na jeden deň. V šiesty deň však nazbierali dvojnásobok, lebo v šabat manna nepadala. Raši píše, že manna ležala medzi dvoma vrstvami rosy, akoby starostlivo zabalená v truhlici.

Preto ležia v piatok večer na stole dve chaly. Talmud učí, že v šabat sa chlieb láme nad dvoma bochníkmi, a rozpráva, že rav Kahana vzal do ruky oba a rozlomil jeden. Kým sa hovorí kiduš, chaly sú prikryté obrúskom a mnohé rodiny to spájajú s rosou nad mannou.

Raši pridáva ešte jeden výklad: slovo, ktorým Tóra opisuje dvojnásobný chlieb, sa dá čítať aj ako zmenený. V piatok bola manna iná, lepšia vôňou aj chuťou. A Talmud spomína rabiho Zeiru, ktorý si v šabat odlomil kúsok chleba taký veľký, že mu vystačil na celé jedlo. Keď sa niekto spýtal, či to nevyzerá ako obžerstvo, odpoveď znela: keďže to v iné dni nerobí, obžerstvo to nie je.

Po kiduši a umytí rúk sa chaly odkryjú. Kto hovorí požehnanie, vezme do rúk obe, povie požehnanie nad chlebom, chlieb sa nakrája alebo natrhá, zvyčajne posolí a podá všetkým.

Pri stole

Otázky na piatkový večer

  1. Za čo sa ľahko zabúda poďakovať, hoci to máme každý deň?Parša
  2. Čo sa človek naučí najlepšie ako dieťa, a čo až v dospelosti?Pirkei Avot 4.20 · učiť sa mladý a starý
  3. Koľko ľudí sa postaralo o to, aby sme dnes mali na stole chlieb? Skúsme ich spočítať.Pre deti

Tento piatok skús s nami

Tento piatok položiť na stôl dve chaly a prikryť ich. Po kiduši vziať do rúk obe, povedať požehnanie z karty a dať každému kúsok. Ak vám hebrejčina ešte nejde, stačí nahlas prečítať prepis. Všetci sme raz začínali a v rodine sa to učíme spolu.

Podeľte sa s nami o svoj šabat a chalu. Tešíme sa na vašu skúsenosť a tradíciu.Stiahnuť šabatovú kartu (A4)

Sprievodca pre šabatový stôl vašej rodiny · jedna strana A4 na vytlačenie

Dostávajte kartu každý týždeň. Pre celú rodinu.

Pošleme vám ju každý piatok. Zadarmo.

Piatkové vydanie

Každý piatok do schránky

Príbeh z Tóry, myšlienka na týždeň a malý nápad pre domov. Zadarmo, bez reklám, odhlásenie jedným klikom.

Darček k prihláseniuChanuka domaRodinný sprievodca na osem večerov (PDF)