Zostať mladý

Mojžiš nezmizol. Toto je vyznamenanie, ktoré mu Tóra udeľuje na konci jeho dlhého a pamätného života:

Mojžiš mal stodvadsať rokov, keď zomrel, oči sa mu nezakalili a jeho životná sila sa nepodlomila (Deut. 34:7)

Mojžiš sa vzoprel zákonu entropie, ktorý hovorí, že všetky systémy časom strácajú energiu. Zákon platí aj pre ľudí, najmä vodcov. Druh vedenia, ktoré prevzal Mojžiš – prispôsobiť sa, prinútiť ľudí ku zmene, presviedčať ich, aby prestali myslieť a cítiť sa ako otroci a namiesto toho prijali zodpovednosť za slobodu – je stresujúce a vyčerpávajúce. Boli časy, keď sa Mojžiš blížil k vyhoreniu a zúfalstvu. V čom teda spočívalo tajomstvo neutíchajúcej energie jeho posledných rokov?

Tóra naznačuje odpoveď práve tými slovami, ktorými fenomén opisuje. Kedysi som si myslel, že „oči sa mu nezakalili“ a „jeho životná sila sa nepodlomila“ sú jednoducho dva opisy, až mi došlo, že prvý je vysvetlením druhého. Prečo sa jeho energia nezmenšila? Pretože jeho oči nezakalili. Nikdy nestratil víziu a vysoké ideály svojej mladosti. Na konci bol rovnako vášnivý ako na začiatku. Jeho oddanosť spravodlivosti, súcitu, slobode a zodpovednosti bola neústupná, napriek mnohým sklamaniam za štyridsať rokov ako vodcu. Morálka je jasná: Ak chcete zostať mladý, nikdy nepoľavujte zo svojich ideálov.

Môj vlastný názor bol a je, že bez vášne nemôžete byť transformačným lídrom. Pokiaľ nie ste sami inšpirovaní, nemôžete inšpirovať ostatných. Mojžiš nikdy nestratil víziu svojho prvého stretnutia s B-hom pri kríku, ktorý horel, ale nestrávil. Takto vidím Mojžiša: ako muža, ktorý spálil, ale nestratil sa. Kým mu tá vízia zostala, do konca života, zostal plný energie. Cítite to z trvalej sily knihy Devarim, z najväčšieho sledu prejavov v Tanachu.

Ideály sú to, čo udržuje ľudského ducha pri živote. Robili tak za niektorých z najrepresívnejších režimov v histórii: stalinistického Ruska, komunistickej Číny. Kedykoľvek sa vznietia v ľudskom srdci, majú silu zosilniť odpor.

Takže pravidlo znie: nikdy nerobte kompromisy zo svojich ideálov. Ak zistíte, že jedna cesta je zablokovaná, hľadajte inú cestu. Ak zistíte, že jeden prístup zlyhá, môže existovať ďalší. Ak sa vaše úsilie nestretne s úspechom, skúste to ďalej. Úspech často prichádza práve vtedy, keď si myslíte, že zlyháte. Tak to bolo aj s Churchillom. Tak to bolo aj s Lincolnom. Tak to bolo aj so spisovateľmi, ktorým vydavateľ za vydavateľom odmietal knihy, aby sa im dostalo vysokého uznania. Ak by bol úspech ľahký, neboli by sme naň hrdí. Veľkosť si vyžaduje vytrvalosť. Veľkí vodcovia sa nikdy nevzdávajú. Pokračujú ďalej, inšpirovaní víziou, ktorú odmietajú stratiť.

Pri spätnom pohľade na svoj život sa Mojžiš určite spýtal, či naozaj niečo dosiahol. Viedol ľudí štyridsať rokov, len aby mu bola odopretá šanca dostať sa do cieľa, do samotnej Zasľúbenej zeme. Dal im zákony, ktoré často porušovali. Robil zázraky, no stále sa sťažovali.

Cítime jeho potlačené emócie, keď karhá svoj ľud: „Priečili ste sa Hospodinovi odvtedy, čo som vás poznal“. (Deut 9:24) a „Lebo ja poznám tvoju spurnosť a tvoju tvrdú šiju. Hľa, kým ešte žijem dnes s vami, zopierali ste sa Hospodinovi, a čo ešte bude potom, keď zomriem!” (Deut 31:27) Napriek tomu sa Mojžiš nikdy nevzdáva a nerobí kompromisy vo svojich ideáloch, a preto, aj keď zomrie, jeho slová nikdy nezomrú, ale zostáva duchovne mladý.

Cynici sú stratení idealisti. Začali s veľkými očakávaniami. Potom zistili, že život nie je ľahký, že veci nejdú tak, ako sme dúfali, a ani nepôjdu tak. Naše úsilie naráža na prekážky. Naše plány sú zmarené. Nedostáva sa nám uznania alebo cti, o ktorých si myslíme, že si ich zaslúžime. Sťahujeme sa teda do seba. Obviňujeme druhých za svoje zlyhania a zameriavame sa na zlyhania iných.

Možno sme to mohli urobiť. Prečo sme to neurobili? Pretože sme to vzdali. Pretože v určitom čase sme prestali rásť. Ako hlavný rabín som často navštevoval domovy dôchodcov a práve v jednom z nich som stretol Florenciu. Mala 103 rokov, išlo jej na 104, no vyzerala ako mladá žena. Bola bystrá, dychtivá, plná života. Požiadal som ju o tajomstvo večnej mladosti. S úsmevom povedala: „Nikdy sa neboj naučiť sa niečo nové“. Vtedy som zistil, že ak si pripravený naučiť sa niečo nové, môžeš mať 103 a byť stále mladý. Ak nie si pripravený naučiť sa niečo nové, môžeš mať 23 a byť už starý.

Mojžiš sa nikdy neprestal učiť, rásť, učiť, viesť. V knihe Devarim, ktorú vydal na samom konci svojho života, sa povzniesol k výrečnosti, vízii, vášni, ktorá presahovala všetko, čo predtým povedal. Denník The Times raz urobil rozhovor s významným členom židovskej komunity v deň jeho 92. narodenín.

Anketár povedal: „Väčšina ľudí, keď dosiahnu vek 92 rokov, začne spomaľovať.

Prebiehajúca diskusia v mnohých západných spoločnostiach sa dnes točí okolo hodnoty multikulturalizmu oproti dôležitosti asimilácie rôznych skupín do homogénnej entity. Ako je to v prípade väčšiny široko diskutovaných otázok, obe strany tejto konkrétnej polemiky prinášajú opodstatnené body a presvedčivé argumenty.

Na jednej strane je spoločnosť obo

Na druhej strane bezproblémová funkčnosť národa do značnej miery závisí od zjednoteného obyvateľstva, ktoré medzi sebou cíti silnú príbuznosť.

Židovský národ je aj demograficky rôznorodý: Aškenáziovia, Sefardi, chasidi, dodržujúci, málo dodržujúci, učenci, laici, muži, ženy atď. Aj my zápasíme s otázkou sformovania multikultúrnej populácie do jednotného národa. Sociológom, ktorí sa pokúšajú vyriešiť „problém taviaceho kotla“, by bolo možno dobré odporučiť, aby preskúmali perspektívu Tóry.

Teraz nám začína sviatok Sukot. Dva

Zdá sa, že Vy zrýchľujete. Prečo?“ Odpovedal: „Keď dosiahnete vek 92 rokov, uvidíte, že sa dvere začínajú zatvárať, kým sa dvere zatvoria, mám toľko práce, že čím som starší, tým viac musím pracovať. Aj to je recept na arichut yamim, dlhý život, ktorý nevybledne.

Žalm 92, pieseň šabatu, sa končí slovami: „Tí, ktorí sú zasadení v dome Hospodinovom, budú kvitnúť vo dvoroch nášho Boha. Ešte aj v šedinách ponesú ovocie a budú svieži a zelení, aby zvestovali, že ‘Hospodin je priamy, moja skala, a že niet pri ňom nijakej neprávosti‘.“ Aké je spojenie medzi spravodlivými, ktorí v starobe prinášajú ovocie, a ich vierou, že ‘Hospodin je priamy‘? Spravodliví neobviňujú B-ha zo hlavné micvy tohto sviatku sú prebývanie v suke a prijímanie štyroch druhov. Židovská jednota je jednou z hlavných tém tohto sviatku a tieto dve micvy sú symbolom dvoch prístupov k židovskej jednote; sukah obhajuje židovský nacionalizmus a zameriava sa na náš národ ako na homogénnu jednotku, zatiaľčo štyri druhy symbolizujú dôležitosť „židovského multikulturalizmu“. hatená rozmanitosťou a vystavením rôznym kultúram, jazykom a hodnotovým systémom. Nútenie prvkov spoločnosti, aby sa prispôsobili konkrétnej forme, je pokusom potlačiť dušu tohto prvku, ktorý je hrdý na to, že umožňuje slobodu prejavu. Ako učí Kabala, skutočná krása je výsledkom harmonizácie rôznych farieb a chutí.

Sedíme v suke na pamiatku oblakov slávy, ktoré zázračne obliehali židovský ľud, keď putoval púšťou. Mraky nerozlišovali medzi jedným a druhým Židom – všetci mali rovnaký prospech z ich tieňa a ochrany. Aj my spolu sedíme v suke ako v symbole našej jednoty. Zameriavame sa skôr na to, čo nás spája – na naše spoločné hodnoty, poslanie a duše – než na to, čo nás rozdeľuje. Nechávame za sebou naše rozdiely a spájame sa pod jednou vlajkou.

Štyri druhy, palmová ratolesť (lulav), dve vŕby (aravot), myrty (hadassim) a citrón (etrog), však rozprávajú iný príbeh. Podľa Midraša tieto štyri rôzne druhy predstavujú rôzne typy Židov v spekzla a z utrpenia sveta. Vedia, že B-h nás zasadil ako fyzické bytosti do fyzického vesmíru so všetkou bolesťou, ktorá to zahŕňa. Vedia, že je na nás, aby sme robili všetko dobré, čo môžeme, a povzbudzovali ostatných, aby robili viac. Prijímajú zodpovednosť, vediac, že pre všetky skúšky a muky ľudskej existencie je to stále to najväčšie privilégium, aké existuje. Preto prinášajú ovocie v starobe.

Nikdy sa poddajte porážke alebo zúfalstvu. Nikdy neprestaňte cestovať len preto, že cesta je dlhá a ťažká. Vždy je to tak. Mojžišove oči sa nezakalili. Nestratil víziu, ktorá z neho ako mladého muža urobila bojovníka za spravodlivosť. Nestal sa cynikom. Nebol zatrpknutý tre od dodržujúcich a najučenejších až po najjednoduchších z našich ľudí. Napriek tomu vezmeme štyri druhy a držíme ich spolu, pretože napriek rozdielom sme jeden ľud. Ale na rozdiel od suky, táto micva sa nesnaží dosiahnuť jednotu ignorovaním našich rozdielov; skôr poukazuje na rozdiely, prijíma ich a napriek nim zabezpečuje našu jednotu.

Je to preto, že jednota dosiahnutá na úkor ignorovania našich jedinečných osobností a silných stránok je chybná jednota.

Znamená to, že jednota je veľmi obmedzená, obmedzená na naše spoločné ciele a duše. Náš každodenný život, ktorý je tak zafarbený našimi jedinečnými osobnosťami, zostáva nedotknutý jednotou v štýle suky.

Ale bez typu jednoty, ktorý obhajuje suka, by multikultúrny prístup štyroch druhov neuspel. Pretože bez základného zjednocujúceho faktora sa rôzni ľudia nemajú okolo čoho zhromaždiť. Štyri druhy sú snahou stavať na jednote suky vštepením našej prenikajúcej jednoty našim individuálnym osobnostiam; venovaním našich najrôznejších silných stránok, talentov a pováh udržiavaniu ideálov, ktoré nás spájajú; uvedomením si, že rôzne kúsky skladačky môžu vyzerať odlišne, ale všetky sú tu na dotvorenie jedného obrázka.

Naftali Silberberg ani smutný, hoci mal na to dostatočný dôvod. Vedel, že existujú veci, ktorých by sa nedožil, a tak naučil ďalšiu generáciu, ako ich dosiahnuť. Výsledkom bolo, že jeho prirodzená energia sa nezmenšila. Jeho telo bolo staré, ale jeho myseľ a duša zostali mladé. Mojžiš, smrteľný, dosiahol nesmrteľnosť, a tak môžeme kráčať v jeho stopách aj my.

Dobro, ktoré robíme, žije ďalej. Požehnania, ktoré prinášame do života druhých, nikdy nezomrú.