Božie “postrčenie”
Najprv v parše Jitro bolo Aseret Hadibrot, „Desať výrokov“, Desatoro prikázaní, vyjadrené ako všeobecné princípy. Teraz v Mišpatim prichádzajú detaily. Takto začínajú: Ak si kúpiš hebrejského sluhu, bude ti slúžiť šesť rokov. Ale v siedmom roku odíde na slobodu bez akéhokoľvek výkupného… Ak však sluha vyhlási: „Milujem svojho pána, svoju ženu a deti a nechcem odísť na slobodu,“ potom ho jeho pán musí priviesť pred sudcov. Zavedie ho ku dverám alebo verajám a prepichne mu ucho šidlom. Potom mu bude slúžiť naveky (Ex. 21:2-6)
Existuje zjavná otázka. Prečo začať práve týmto prikázaním?
Existuje 613 prikázaní. Prečo práve Mišpatim – prvý úplný právny kódex v Tóre – začína práve tu? Odpoveď je rovnako zjavná. Izraeliti práve prežili otroctvo v Egypte. Musí existovať dôvod, prečo sa to stalo, pretože Boh vedel, že sa to stane. Evidentne to zamýšľal. Storočia predtým to už povedal Abrahámovi: Keď zapadalo slnko, Abrahám upadol do hlbokého spánku a obklopila ho hustá a desivá tma. Potom mu Hospodin povedal: „Vedz určite, že tvoji potomkovia budú štyristo rokov cudzincami v krajine, ktorá im nepatrí, a budú tam zotročení a trápení.“ (Gen. 15:12-13)
Zdá sa, že to bola nevyhnutná prvá skúsenosť Izraelitov ako národa. Od samého začiatku ľudských dejín Boh slobody hľadal slobodné uctievanie slobodných ľudských bytostí. Avšak jeden po druhom ľudia túto slobodu zneužívali: najprv Adam a Eva, potom Kain, potom generácia Potopy a nakoniec stavitelia Babylonskej veže. Boh začal znova, tentokrát nie s celým ľudstvom, ale s jedným mužom, jednou ženou, jednou rodinou, ktorá sa mala stať priekopníkom slobody. Avšak sloboda je náročná. Každý ju hľadá pre seba, ale odmieta ju priznať druhým, keď ich sloboda koliduje s našou. Tak hlboko je táto pravda zakorenená, že už o tri generácie po Abrahámovi boli Jozefovi bratia ochotní predať ho do otroctva – tragédia, ktorá sa neskončila, kým Júda nebol ochotný vzdať sa vlastnej slobody, aby mohol jeho brat Benjamín odísť na slobodu. Trvalo to kolektívnu skúsenosť Izraelitov – ich hlbokú, intímnu, osobnú, vyčerpávajúcu, trpkú skúsenosť otroctva – spomienku, ktorú im bolo prikázané nikdy nezabudnúť – aby sa stali národom, ktorý už nikdy neprevráti svojich bratov a sestry na otrokov, národom schopným vybudovať slobodnú spoločnosť, čo je najťažší zo všetkých úspechov v ľudskej sfére. Preto nie je prekvapujúce, že prvé zákony, ktoré im boli prikázané po Sinaji, sa týkali otroctva. Bolo by prekvapujúce, keby sa týkali niečoho iného. Ale teraz prichádza skutočná otázka. Ak B-h nechce otroctvo, ak ho považuje za urážku ľudskej dôstojnosti, prečo ho nezrušil okamžite? Prečo dovolil, aby pokračovalo, aj keď v obmedzenej a regulovanej forme, ako je opísané v tejto paršii? Je možné, že B-h, ktorý dokáže vyviesť vodu z kameňa, zoslať mannu z neba a rozdeliť more, nemôže vyzvať na takúto zmenu ľudského správania? Existujú oblasti, kde je Všemohúci, takpovediac, bezmocný?
V roku 2008 vydali ekonóm Richard Thaler a profesor práva Cass Sunstein knihu „Nudge“. Zaoberali sa v nej základným problémom slobody. Na jednej strane sloboda závisí od toho, aby sa neprijímali nadbytočné zákony. Znamená to vytvoriť priestor, v ktorom majú ľudia právo slobodne sa rozhodovať.
Na druhej strane vieme, že ľudia nebudú vždy robiť správne rozhodnutia. Starý model, na ktorom bola založená klasická ekonómia, že ľudia ponechaní sami na seba urobia raci-
Kahneman získal Nobelovu cenu. Ako teda zabrániť ľuďom robiť škodlivé veci bez toho, aby sme im vzali slobodu? Thaler a Sunstein odpovedajú, že existujú nepriame spôsoby, ako môžete ovplyvniť ľudí. Napríklad v jedálni môžete umiestniť zdravé jedlo na úroveň očí a nezdravé jedlo na menej prístupné a menej viditeľné miesto. Môžete nenápadne upraviť to, čo nazývajú „architektúra voľby“ ľudí.
Presne to robí B-h v prípade otroctva. Nezakazuje ho, ale tak ho obmedzuje, že tým spúšťa proces, ktorý nevyhnutne povedie k tomu, že ho ľudia postupne sami opustia, aj keď to môže trvať mnoho storočí.
Hebrejský otrok má byť prepustený po šiestich rokoch. Ak si otrok natoľko zvykol na svoj stav, že nechce ísť na slobodu, musí podstúpiť stigmatizujúci obrad, pri ktorom mu prepichnú ucho, čo mu potom zostane ako viditeľný znak hanby. Každú sobotu nemôžu byť otroci nútení pracovať. Všetky tieto ustanovenia majú za následok, že otroctvo sa mení z celoživotného osudu na dočasný stav, ktorý je vnímaný ako poníženie, a nie ako niečo neoddeliteľne zapísané do ľudského osudu.
Prečo zvoliť práve tento spôsob? Pretože ľudia musia slobodne zvoliť zrušenie otroctva, ak majú byť vôbec slobodní. Počas vlády teroru po Francúzskej revolúcii sa ukázalo, ako veľmi sa Rousseau mýlil, keď v spoločenskej zmluve napísal, že ak je to potrebné, ľudia musia byť donútení byť slobodní. To je protirečenie a viedlo to k tomu, čo J. L. Talmon nazval vo svojej veľkej knihe o myslení stojacom za Francúzskou revolúciou „totalitnou demokraciou“. B-h môže zmeniť prírodu, povedal Maimonides, ale nemôže, alebo sa rozhodne nezmeniť, ľudskú prirodzenosť, práve preto, že judaizmus je postavený na princípe ľudskej slobody. Takže nemohol zrušiť otroctvo cez noc, ale mohol zmeniť našu architektúru voľby, alebo inými slovami, dať nám jemné postrčenie, ktoré naznačuje, že otroctvo je nesprávne, ale my musíme byť tí, ktorí ho zrušia, v našom vlastnom čase, na základe nášho vlastného pochopenia. Trvalo to veľmi dlho a v Amerike sa to nezaobišlo bez občianskej vojny. Ale stalo sa to.
Existujú niektoré otázky, pri ktorých nám B-h dáva jemné postrčenie. Zvyšok je na nás.
Preklad, MUDr. Peter Feldmár