Brať veci osobne

Keď čítame príbeh o Korachovi, naša pozornosť sa viac zameriava na rebelov. Nad Mojžišovou odpoveďou sa nezamýšľame v takej miere, ako by sme mohli. Bolo to správne? Bolo to nesprávne? Je to zložitý príbeh.

Ako vysvetľuje Ramban, nie je náhoda, že Korachova vzbura sa odohrala po príbehu o vyzvedačoch. Mojžiš v minulosti úspešne prekonal všetky prekážky a bol ich najväčšou nádejou. Ale teraz bola celá generácia odsúdená na smrť na púšti. Už nemali čo stratiť. Keď ľudia nemajú čo stratiť, dochádza k vzburám.

Ďalej sa pozrime na zloženie samotných rebelov. Z rozprávania je jasné, že neboli zjednotenou ani jednotnou skupinou. Malbim vysvetľuje, že existovali tri rôzne skupiny, z ktorých každá mala svoj vlastný pocit krivdy a program. Prvá bola samotný Kórach, Mojžišov bratranec. Mojžiš bol dieťaťom Kehatovho najstaršieho syna Amrama. Ako dieťa Kehatovho druhého syna Jichara sa Korach cítil oprávnený na druhú vodcovskú úlohu, úlohu veľkňaza.

Druhá bola Datan a Aviram, ktorí sa domnievali, že majú nárok na vedúce pozície ako potomkovia Rubena, Jakubovho prvorodeného.

Treťou skupinou bolo ďalších 250 osôb, ktoré Tóra opisuje ako „kniežatá zhromaždenia, slávni v kongregácii, známi muži“. Títo si mysleli, že si zaslúžia právo byť vodcami na základe zásluh. Koalícia rozmanito nespokojných: takto zvyknú začínať vzbury.

Aká bola Mojžišova reakcia na ich vzburu? Jeho prvou odpoveďou bol návrh jednoduchej, rozhodujúcej skúšky: Nech každý prinesie obetu kadidla a potom nech B-h rozhodne, od koho ju prijme. Zdá sa však, že posmešná, drzá odpoveď Datana a Avirama ho vyviedla z miery. Obracia sa k B-hu a hovorí:

„Neprijímaj ich obetu. Nezobral som od nich ani somára, ani som nikomu z nich neublížil.“ (Čís. 16:15). Ale nepovedali, že áno. To je prvá nezhoda.

B-h sa potom vyhráža, že potrestá celé zhromaždenie. Mojžiš a Áron sa za nich prihovárajú. B-h hovorí Mojžišovi, aby oddelil komunitu od vzbúrencov, aby na nich nepadol trest, čo Mojžiš urobí. Potom však urobí niečo nevídané. Hovorí: „Takto spoznáte, že Hospodin ma poslal robiť všetky tieto veci a že sa to nezrodilo v mojej hlave: Ak títo ľudia zomrú prirodzenou smrťou a ich osud bude taký, aký je osud každého človeka, potom ma Hospodin neposlal. Ale ak Hospodin stvorí niečo úplne nové a zem otvorí svoje ústa a pohltí ich so všetkým, čo im patrí, a oni zaživa klesnú do ríše mŕtvych, potom budete vedieť, že títo muži pohŕdali Hospodinom.“ (Čís. 16:28-30)

Toto bolo jediný raz, keď Mojžiš požiadal B-ha, aby niekoho potrestal, a jediný raz, keď ho vyzval, aby urobil zázrak. B-h urobí, o čo Mojžiš žiada. Prirodzene očakávame, že sa tým vzbura skončí: B-h poslal neklamné znamenie, že Mojžiš mal pravdu, vzbúrenci sa mýlili. Ale nestačilo to.

Ľudia sa zhromažďujú okolo Mojžiša a Árona, akoby sa na nich chystali zaútočiť. B-h zoslal na ľudí mor. Mojžiš hovorí Áronovi, aby vykonal akt zmierenia, a mor napokon ustane. Zomrelo však asi 14 700 ľudí. Vzbura sa definitívne skončí, až keď sa odohrá celkom iný akt – keď Mojžiš vezme dvanásť prútov predstavujúcich dvanásť kmeňov a na Áronovom vyrašia puky, rozkvitnú a prinesú ovocie.

Je ťažké nedospieť k záveru, že Mojžišov zásah, ktorým vyzval B-ha, nech prinúti Zem pohltiť jeho protivníkov, bol tragickou chybou. Ak áno, o akú chybu išlo?

Harvardský expert na vodcovstvo Ronald Heifetz tvrdí, že pre vodcu je nevyhnutné rozlišovať medzi rolou, ktorú zohráva, a vlastnou osobnosťou. Rola je postavenie, ktoré zastávame. Osobnosť je to, kým sme. Vodcovstvo je rola. Nie je to identita. Nie je to to, kým sme. Preto by vodca nikdy nemal brať útok na svoje vodcovstvo osobne:

Keď vás ľudia napadnú osobne, reflexnou reakciou je brať to osobne. . . Ale kritika od ľudí, na ktorých vám záleží, je takmer vždy súčasťou výkonu vodcovstva. . . Keď beriete osobné útoky osobne, nevedomky konšpirujete jedným z bežných spôsobov, ktorým vás možno vyradiť z hry – urobíte zo seba problém. (Ronald Heifetz a Marty Linsky, Leadership on the Line, Harvard Business School Press, 2002)

Mojžiš berie vzburu osobne dvakrát. Prvý raz sa obhajuje pred B-hom po tom, čo ho Datan a Aviram urazili. Druhý raz žiada B-ha, aby zázračne a rozhodne ukázal, že on – Mojžiš – je B-hom vyvolený vodca. Ale problémom nebol Mojžiš. Ľudí zdrvilo poznanie, že sa nedožijú vstupu do zasľúbenej zeme – Mojžiš s tým nemohol nič urobiť. Mojžiš sa nechal vyprovokovať pokračovanie na ďalšej strane

Korachovým tvrdením: „Prečo sa staviate nad Hospodinovo zhromaždenie“ a urážlivou poznámkou Datana a Avirama: „A teraz nám chcete vládnuť!“ Boli to hlboko osobné útoky, ale tým, že ich Mojžiš bral ako také, umožnil svojim odporcom definovať podmienky. V dôsledku toho sa konflikt namiesto zmiernenia zintenzívnil.

Je ťažké nevnímať to ako prvé znamenie zlyhania, ktoré by Mojžiša nakoniec stálo príležitosť priviesť ľudí do krajiny. Keď takmer po štyridsiatich rokoch hovorí ľuďom sťažujúcim sa na nedostatok nápojov: „Počúvajte, rebeli, musíme dostať pre vás vodu z tejto skaly? (Nm. 20:10), prejavuje rovnakú tendenciu personalizovať problém („musíme vám priniesť vodu?“) – ale nikdy to nebolo o „my“, ale o B-hu. Tóra je o Mojžišovi zničujúco úprimná. Aj tí najväčší robia chyby. V prípade Mojžiša bola jeho najväčšia sila zároveň aj najväčšou slabinou. Jeho hnev na nespravodlivosť ho v prvom rade odlišoval ako vodcu. Ale nechal sa vyprovokovať k hnevu ľuďmi, ktorých viedol, a práve to podľa Rambama (Osem kapitol, kap. 4) nakoniec vyústilo do toho, že stratil možnosť vstúpiť do Zeme Izraela.

Po udalostiach s vyzvedačmi stála pred Mojžišom takmer nemožná úloha. Ako viesť ľudí, ktorí vedia, že počas svojho života nedosiahnu cieľ? Nakoniec to, čo vzburu utíšilo, bol pohľad na Áronovu palicu, kus suchého dreva, ktorý opäť ožíva a prináša kvety a ovocie. Možno to nebolo len o Áronovi, ale o samotných Izraelitoch. Keď si o sebe mysleli, že sú odsúdení na smrť v púšti, možno si teraz uvedomili, že aj oni priniesli ovocie – svoje deti – a budú to ony, kto dokončí cestu započatú ich rodičmi. To bola nakoniec ich útecha.

Nebrať kritiku osobne a zostať pokojný, keď sa ľudia, ktorých vediete, na vás hnevajú, môže byť zo všetkých výziev vodcovstva tá najťažšia. Azda preto nám to Tóra hovorí o Mojžišovi, najväčšom vodcovi, aký kedy žil. Je to spôsob varovania budúcich generácií: ak vás niekedy trápi hnev ľudí, utešte sa. Rovnako ako Mojžiš. Pamätajte však na cenu, ktorú Mojžiš zaplatil, a zostaňte pokojný.

Hoci sa to môže javiť inak, hnev, ktorému čelíte, nemá nič spoločné s vami ako s osobou, a všetko súvisí s tým, čo znamenáte a čo predstavujete. Odosobniť útoky je najlepší spôsob, ako sa s nimi vysporiadať. Ľudia sa hnevajú, keď vodcovia nedokážu magicky nechať zmiznúť drsnú realitu. Apel na vodcov za takýchto okolností je, aby tento hnev prijali s nadhľadom. To je skutočne posvätná úloha.