Dar dávania
Bolo to prvé izraelské miesto uctievania, prvý dom, ktorý Židia postavili pre B-ha. No samotná myšlienka je plná paradoxov, ba dokonca rozporov. Ako môžete postaviť dom pre B-ha? On je väčší než čokoľvek, čo si dokážeme predstaviť, nieto ešte postaviť.
Kráľ Šalamún na to poukázal, keď zasväcoval ďalší Boží dom, Prvý chrám: „Ale či naozaj bude B-h bývať na zemi? Nebesá, ba ani nebesá nebies Ťa neobsiahnu, o čo menej tento dom, ktorý som postavil!“ (1. Kráľov 8:27) Podobne hovorí aj Izaiáš v mene samotného B-ha: „Nebesia sú mojím trónom a zem je podnožkou mojich nôh. Aký dom mi môžete postaviť? Kde bude miesto môjho odpočinku?“ (Izaiáš 66:1)
Nielenže sa zdá nemožné postaviť dom pre B-ha. Malo by to byť aj zbytočné. B-h, ktorý je všadeprítomný, je prístupný kdekoľvek – rovnako v najhlbšej priepasti ako na najvyššej hore, v mestskom slume ako v paláci obloženom mramorom a zlatom. Odpoveď, ktorá je zásadná, spočíva v tom, že B-h nežije v budovách. On žije v staviteľoch. Nežije v stavbách z kameňa, ale v ľudských srdciach. Židovskí mudrci a mystici si všimli, že v našej parše B-h hovorí: „Nech mi postavia svätyňu, aby som mohol prebývať medzi nimi“ (Ex. 25:8), a nie „aby som mohol prebývať v nej.“ Prečo teda B-h prikázal ľuďom postaviť svätyňu vôbec? Odpoveď, ktorú poskytuje väčšina komentátorov a ktorú naznačuje aj samotná Tóra, je, že B-h dal tento príkaz konkrétne po hriechu zlatého teľaťa.
Ľudia si vyrobili teľa po tom, čo Mojžiš bol štyridsať dní na vrchu, aby prijal Tóru. Pokiaľ bol Mojžiš medzi nimi, vedeli, že komunikuje s B-hom a B-h s ním, a teda B-h bol prístupný, blízky. Ale keď bol preč takmer šesť týždňov, spanikárili. Kto iný by mohol preklenúť priepasť medzi ľuďmi a B-hom? Ako by mohli počuť Božie príkazy? Prostredníctvom koho by mohli nadviazať kontakt s Božou prítomnosťou?
Preto B-h povedal Mojžišovi: „Nech mi postavia svätyňu, aby som mohol prebývať medzi nimi.“ Kľúčové slovo tu je sloveso š-ch-n, ktoré znamená „prebývať“. Predtým sa nikdy nepoužilo v súvislosti s B-hom. Nakoniec sa stalo kľúčovým slovom samotného judaizmu. Z neho vzniklo slovo Miškan znamenajúce svätyňu a Šechina, Božia prítomnosť. Ústredným významom je blízkosť. Šachen v hebrejčine znamená „sused“, teda osobu, ktorá býva vedľa. To, čo Izraeliti potrebovali a čo im B-h dal, bola možnosť cítiť sa k B-hu tak blízko, ako k svojmu susedovi. To zažívali patriarchovia a matriarchy. B-h hovoril s Abrahámom, Izákom a Jákobom, so Sárou, Rebekou, Ráchel a Leou dôverne, ako priateľ. Abrahámovi a Sáre povedal, že budú mať dieťa. Rebeku uistil, prečo má také veľké bolesti v tehotenstve. Jákobovi sa zjavil v kľúčových momentoch jeho života a povedal mu, aby sa nebál. To však Izraeliti doteraz nezažili.
Videli, ako B-h zoslal rany na Egypťanov. Videli, ako rozdelil more. Videli, ako zoslal mannu z neba a vodu zo skaly. Počuli Jeho prikazujúci hlas na vrchu Sinaj a považovali to za takmer neznesiteľné. Povedali Mojžišovi: „Hovor k nám ty a my ťa budeme počúvať. Ale nech k nám nehovorí B-h, lebo zomrieme.“ B-h sa im zjavil ako ohromujúca prítomnosť, neodolateľná sila, svetlo také jasné, že sa naň nedá pozerať bez toho, aby človek neoslepol, hlas taký silný, že z neho ohluchne. Preto, aby sa B-h stal prístupným nielen pre priekopníkov viery – patriarchov a matriarchy – ale pre každého člena veľkého národa, bola potrebná výzva aj pre samotného B-ha. Musel urobiť to, čo židovskí mystici nazývajú cimcum, teda „stiahol sa“, zatienil svoprítomný, znamená to, že to, čo máme, patrí Jemu. On stvoril vesmír. On nás stvoril. On nám dal život. On vdýchol do nás samotný vzduch, ktorý dýchame. Všade okolo nás je majestátnosť, hojnosť Božej štedrosti: svetlo slnka, zlato kameňa, zeleň listov, spev vtákov. To je to, čo cítime, keď čítame veľké žalmy o stvorení, ktoré recitujeme každý deň pri ranných modlitbách. Svet je Božou galériou umenia a Jeho majstrovské diela sú všade.
Keď je život darom, uznávame to tým, že niečo dávame späť. Ale ak život nie je darom, pretože neexistuje Darca, ak vesmír vznikol len vďaka náhodnému výkyvu v kvantovom poli, ak vo vesmíre nie je nič, čo by vedelo o našej existencii, ak nie je na ľudskom tele nič iné ako reťazec písmen v genetickom kóde a na ľudskej mysli len elektrické impulzy v mozgu, ak sú naše morálne presvedčenia iba sebecké prostriedky na sebazáchovu a naše duchovné túžby len ilúziami, potom je ťažké cítiť vďačnosť za dar života. Neexistuje dar, ak neexistuje Darca. Existuje len séria nezmyselných náhod a je ťažké cítiť vďačnosť za náhodu.
Tóra nám preto hovorí niečo jednoduché a praktické. Dávaj a začneš vidieť život ako dar. Nemusíš byť schopný dokázať, že B-h existuje. Stačí byť vďačný za to, že existuješ – a zvyšok príde sám. Takto sa B-h priblížil k Izraelitom prostredníctvom stavby svätyne. Nebola to kvalita dreva a kovov a závesov. Nebol to lesk drahokamov na náprsníku veľkňaza. Nebola to krása architektúry ani vôňa obetí. Bolo to v tom, že bola postavená z darov „každého, koho srdce vedie k dávaniu“ (Exodus 25:2). Tam, kde ľudia dobrovoľne dávajú jeden druhému a na posvätné účely, tam spočíva Božia prítomnosť.
Odtiaľ pochádza špeciálne slovo, ktoré dáva názov tejto parši: Teruma. Preložil som ho ako „príspevok“, ale v skutočnosti má jemne odlišný význam, pre ktorý neexistuje jednoduchý anglický ekvivalent. Znamená „niečo, čo pozdvihneš“ tým, že to venuješ na posvätný účel. Pozdvihneš to a ono pozdvihne teba. Najlepší spôsob, ako dosiahnuť duchovné výšky, je jednoducho dávať s vďačnosťou za to, že ti bolo dané. B-h nebýva v dome z kameňa. On prebýva v srdciach tých, ktorí dávajú.
Preklad, MUDr. Peter Feldmár