Hudba, jazyk duše

Prvýkrát od svojho odchodu z Egypta Izraeliti niečo urobia spoločne. Spievajú. „Potom Mojžiš a deti Izraela spievali túto pieseň Pánovi.“ (Ex 15:1)

Rashi, vysvetľujúc názor rabína Nehemiáša v Talmude, že pieseň spievali spontánne spolu, hovorí, že na nich spočinul Duch Svätý a zázračne im tie isté slová prišli na myseľ v rovnakom čase. Na pamiatku tejto chvíle tradícia nazvala tento týždeň Šabat Šira, Šabat piesne.

Aké je miesto piesne v judaizme?Existuje vnútorné spojenie medzi hudbou a duchom. Keď jazyk túži po transcendentne a duša sa chce vymaniť z gravitačného poľa zeme, mení sa na pieseň. Hudba, povedal Arnold Bennett, je „jazyk, ktorému rozumie iba duša, ale ktorý duša nikdy nemôže preložiť.“ Je to, podľa Richtera, „poézia vzduchu.“ Tolstoj ju nazval „stenografiou emócií.“ Goethe povedal: „Náboženská bohoslužba sa nezaobíde bez hudby. Je to jeden z hlavných prostriedkov, ktorými človek vníma zázrak.“

Slová sú jazykom mysle. Hudba je jazykom duše. Keď teda chceme vyjadriť alebo vyvolať emócie, obraciame sa k melódii. Debora spievala po víťazstve Izraela nad silami Sisery (Sudcovia 5). Chana spievala, keď porodila dieťa (1 Sam. 2). Keď Saul upadol do depresie, Dávid mu hral na harfu a jeho duch sa obnovil (1 Sam. 16). Dávid bol známy ako „sladký spevák Izraela“ (2 Sam. 23:1). Elizeus si dal zahrať na harfu, aby na neho mohol spočinúť prorocký duch (2 Kráľ 3:15). Lévíti spievali v chráme. Každý deň v judaizme predchádzajú ranné modlitby Pesukei de- -Zimra, „verše piesne“, s ich nádherným crescendom, Žalmom 150, kde sa nástroje a ľudský hlas spájajú v chvále B-ha.

Mystici idú ešte ďalej a hovoria o piesni vesmíru, o tom, čo Pytagoras nazval „hudbou sfér“. To je význam Žalmu, keď hovorí: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha, obloha hlása dielo Jeho rúk… Niet reči, niet slov, ich hlas nie je počuť. Ich hudba sa nesie celou zemou, ich slová do končín sveta.“ (Žalm 19)

Pod tichom, počuteľným iba vnútorným uchom, tvorstvo spieva svojmu Tvorcovi. Keď sa teda modlíme, nečítame: spievame. Keď sa venujeme posvätným textom, nerecitujeme: prednášame ich spevom. Každý text a každé obdobie má v judaizme svoju vlastnú špecifickú melódiu. Sú rôzne melódie pre Šacharit, Minchu a Maariv – ranné, popoludňajšie a večerné modlitby. Sú rôzne melódie a nálady pre modlitby počas bežného dňa, na Šabat, na tri pútnické sviatky – Pesach, Šavuot a Sukot (ktoré majú mnoho hudobne spoločného, ale aj unikátne melódie pre každý z nich) – a pre Jomim Noraim, Roš Hašana a Jom Kipur.

Rôzne texty majú rôzne nápievky. Existuje osobitná kantilácia pre Tóru, iná pre Haftaru z prorockých kníh a ďalšia pre Ktuvim, Spisy, najmä pre päť Megilot. Špeciálny prednes je určený na štúdium písanej Tóry, na štúdium Mišny a Gemary. Len podľa melódie vieme rozoznať, aký je deň a s akým textom pracujeme. Sväté slová sú zapísané v melódiách a piesňach.

Hudba má mimoriadnu silu vyvolávať emócie. Modlitba Kol Nidrej, ktorou začína Jom Kipur, vlastne ani nie je skutočná modlitba. Je to suchý právny vzorec na anulovanie sľubov. Niet pochýb, že práve jej starodávna, dojímavá melódia jej dodáva silu v židovskej predstavivosti. Je ťažké počuť tie tóny a necítiť, že stojíte pred Bohom v Deň súdu, v spoločnosti Židov zo všetkých kútov sveta a z rôznych dôb, ktorí prosili nebesa o odpustenie. Je to svätyňa židovskej duše. (Lehavdil, Beethoven sa k tomu priblížil v úvodných tónoch šiestej časti C Sharp Minor Quartet op. 131, jeho najušľachtilejšieho a najduchovnejšieho diela.)

Ani nemôžete sedieť na Tiša be-Av a čítať Eichu, knihu Nárekov, s jej jedinečnou kantiláciou, a necítiť slzy Židov naprieč vekmi, ktorí trpeli pre svoju vieru a plakali nad stratami, ktoré boli rovnako bolestivé ako v deň, keď bol zničený Chrám. Slová bez hudby sú ako telo bez duše.

Po mnoho rokov som mal privilégium byť súčasťou misie piesne (spolu s chórom Shabbaton a spevákmi rabínom Lionelom Rosenfeldom a chazanmi Šimonom Craimerom a Jonnym Turgelom). Cestovali sme do Izraela, aby sme spievali obetiam teroru, ľuďom v nemocniciach, komunitných centrách a vývarovniach. Spievali sme pre a aj s ranenými, pozostalými, chorými a zlomenými. Tancovali sme s ľuďmi na invalidných vozíkoch. Jeden chlapec, ktorý oslepol a stratil polovicu svojej rodiny pri samovražednom bombovom útoku, spieval duet s najmladším členom zboru a rozplakal sestry aj ostatných pacientov. Takéto momenty sú epifánie, vykupujúce zlomok ľudskosti a nádeje z náhodnej krutosti osudu.

Beethoven napísal nad rukopis tretej časti svojho A Minor Quartet slová Neue Kraft fühlend, „Cítiac novú silu.“ To je presne to, čo môžete cítiť v tých nemocničných izbách. Chápete, čo mal na mysli kráľ Dávid, keď spieval Bohu slová: „Premenil si môj smútok na tanec; odstránil si môj vrecový odev a obliekol si ma do radosti, aby moje srdce spievalo Tebe a nebolo ticho.“ Keď ste spojení v piesni, cítite silu ľudského ducha, ktorú žiaden teror nezničí.

Keď duša spieva, duch sa vznáša. V knihe Musicophilia neurológ a spisovateľ Oliver Sacks (žiaľ, nie sme príbuzní) rozpráva dojímavý príbeh Clivea Wearinga, významného muzikológa, ktorého postihla devastujúca infekcia mozgu. Výsledkom bola akútna amnézia. Nedokázal si zapamätať nič dlhšie ako niekoľko sekúnd. Ako povedala jeho manželka Deborah: „Bolo to, akoby každý prebudený moment bol prvým prebudeným momentom.“

Keďže nedokázal spájať svoje zážitky, bol uväznený v nekonečnej prítomnosti, ktorá nemala žiadnu spojitosť s tým, čo bolo predtým. Raz ho jeho manželka našla, ako drží v jednej ruke čokoládu a opakovane ju odkrýva a zakrýva druhou rukou, pričom zakaždým hovoril: „Pozri, je nová.“ „Je to tá istá čokoláda,“ povedala mu.

„Nie,“ odpovedal, „pozri, zmenila sa.“ Nebol schopný udržať si spomienky. Stratil svoju minulosť. V momente sebauvedomenia o sebe povedal: „Nič som nepočul, nič som nevidel, ničoho som sa nedotkol, nič som necítil. Je to ako byť mŕtvy.“

Dve veci však prerazili jeho izoláciu. Jednou bola jeho láska k manželke. Tou druhou bola hudba. Stále dokázal spievať, hrať na organe a dirigovať zbor so všetkou svojou predchádzajúcou zručnosťou a energiou. Oliver Sacks sa pýtal, čo bolo na hudbe také, že mu umožnilo prekonať jeho amnéziu, keď hral alebo dirigoval. Navrhol, že keď si „pamätáme“ melódiu, spomíname si na jednu notu po druhej, pričom každá nota súvisí s celkom. Citoval filozofa hudby Victora Zuckerkandla, ktorý napísal: „Počuť melódiu znamená počuť, že sme počuli, a byť na pokraji počutia, všetko naraz. Každá melódia nám hovorí, že minulosť môže byť prítomná bez toho, aby sme si ju uvedomovali, a budúcnosť môže byť vnímaná bez toho, aby sme ju predvídali.“ Hudba je forma vnímanej kontinuity, ktorá niekedy dokáže prelomiť aj tie najvážnejšie poruchy v našom vnímaní času.

Viera je viac podobná hudbe než vede. Veda analyzuje, hudba spája. A tak, ako hudba spája notu s notou, tak aj viera spája udalosť s udalosťou, život so životom, vek s vekom v nadčasovej melódii, ktorá preráža čas. Boh je skladateľom aj libretistom. Každý z nás je povolaný byť hlasom v zbore, spevákom Božej piesne. Viera nás učí počuť hudbu pod hlukom sveta.

Hudba je teda signál transcendencie. Filozof a hudobník Roger Scruton píše, že je „stretnutím s čistým subjektom, oslobodeným zo sveta objektov a pohybujúcim sa v súlade s princípmi slobody samotnej.“ Cituje Rilkeho:

„Slová sa ešte jemne nesú k nevysloviteľnému

A hudba, vždy nová, z pulzujúcich kameňov

Stavia v neúžitnom priestore svoj boží dom.“

Dejiny židovského ducha sú zapísané v jeho piesňach. Slová sa nemenia, ale každá generácia potrebuje svoje vlastné melódie.

Naša generácia potrebuje nové piesne, aby sme mohli spievať Bohu s radosťou tak, ako to urobili naši predkovia v tej prelomovej chvíli, keď prešli Červeným morom a ocitli sa na druhej strane – konečne slobodní. Keď duša spieva, duch sa vznáša.

Preklad, MUDr. Peter Feldmár