Individuálna a kolektívna zodpovednosť
Raz som mal príležitosť spýtať sa katolíckeho spisovateľa Paula Johnsona, čo naňho najviac z judaizmu zapôsobilo počas dlhého obdobia študijnej prípravy knihy Dejiny Židov. Odpovedal približne týmito slovami: „V priebehu dejín existovali spoločnosti, ktoré zdôrazňovali jednotlivca – ako dnes sekulárny Západ. A boli aj iné, ktorí kládli dôraz na kolektív – napríklad komunistické Rusko alebo Čína.“ Judaizmus, pokračoval, bol najúspešnejším príkladom, o ktorom vedel, čo zvládol citlivú rovnováhu medzi oboma – dávať rovnakú váhu individuálnej a kolektívnej zodpovednosti. Judaizmus bol náboženstvom silných jednotlivcov a silných spoločenstiev. Povedal, že to bolo veľmi zriedkavé a ťažké a predstavovalo to jeden z našich najväčších úspechov.
Bol to múdry a citlivý postreh. Bez toho, aby to vedel, v podstate parafrázoval Hillelov aforizmus: „Ak sa nezastanem sám seba, kto to spraví za mňa (individuálna zodpovednosť)? Ale ak sa zastanem [iba] sám seba, kto potom som (kolektívna zodpovednosť)?“ Tento pohľad nám umožňuje vidieť argument parše Noach spôsobom, ktorý by inak nemusel byť zrejmý.
Parša začína a končí dvoma veľkými udalosťami, potopou na jednej strane a Babylonom a vežou na strane druhej. Navonok nemajú nič spoločné. Zlyhania generácie potopy sú jasné. „Zem však bola pred B-hom skazená a plná násilia. I videl B-h, že zem je veľmi skazená, lebo celé ľudstvo na zemi si počínalo skazene...“ (Gen 6,11-12). Bezbožnosť, násilie, korupcia, zvrátenosť: to je jazyk systémového morálneho zlyhania.
Babylon naopak pôsobí takmer idylicky. „Na celej zemi bola jednotná reč a jednotné slová“ (Gen 11,1). Stavitelia sú naklonení budovaniu, nie ničeniu. Zďaleka nie je jasné, aký bol ich hriech. Z pohľadu Tóry však Babylon predstavuje ďalší vážny nesprávny zvrat, pretože B-h rozptýli všetkých staviteľov a hneď povoláva Abraháma, aby začal úplne novú kapitolu náboženského príbehu ľudstva. Nespustila sa žiadna potopa, ale je jasné, že po Babylone B-h prichádza k záveru, že musí existovať iný a odlišný spôsob života ľudí.
Potopa aj Babylonská veža majú korene v skutočných historických udalostiach, i keď príbeh nie je vyrozprávaný v jazyku opisnej histórie. Mezopotámia mala veľa mýtov o povodniach, z ktorých všetky svedčia o spomienke na katastrofálne záplavy, najmä na rovinatých územiach údolia medzi Tigrisom a Eufratom (pozri komentár R. Davida Zvi Hoffmana ku Genesis 6), ktorý naznačuje, že potopa mohla byť obmedzená na miesta, kde sa sústreďovali ľudské sídla a nepostihla celú Zem). Vykopávky v Šurrupaku, Kiši, Uruku a Ur – Abrahámovom rodisku – odhaľujú dôkazy o záplavách hlinou. Rovnako aj Babylonská veža bola historickou realitou. Herodotos rozpráva o posvätnej ohrade Babylonu, v strede ktorej bol zikkurat alebo veža so siedmimi poschodiami, vysoká 300 stôp. Pozostatky viac ako tridsiatich takýchto veží boli objavené najmä v dolnej Mezopotámii a v dobovej literatúre sa našlo veľa zmienok, ktoré hovoria o tom, že takéto veže „dosiahli nebo“.
Príbehy o potope a Babylone však nie sú len historické, pretože Tóra nie je históriou, ale „učením, poučením“. Sú tam preto, lebo predstavujú hlbokú morálno-sociálno-politicko-duchovnú pravdu o situácii človeka z pohľadu Tóry. Predstavujú presne tie zlyhania, ktoré naznačil Paul Johnson. Potopa nám hovorí, čo sa stane s civilizáciou, keď vládnu jednotlivci a neexistuje kolektív. Babylon nám hovorí, čo sa stane, keď sa mu obetujú kolektívne pravidlá a jednotlivci.
Thomas Hobbes (1588 – 1679), mysliteľ, ktorý položil základy modernej politiky vo svojom klasickom diele Leviatan (1651), ktorý – bez toho, aby sa odvolával na potopu – podal jej najlepší výklad. Predtým, ako existovali politické inštitúcie, povedal Hobbes, ľudské bytosti boli v „prirodzenom stave“. Boli to jednotlivci, tlupy, bandy. Bez stabilného vládcu, efektívnej vlády a vymáhateľných zákonov by ľudia boli v stave permanentného a násilného chaosu – „vojny každého proti každému“ – keďže by súťažili o vzácne zdroje. Existoval by „neustály strach a nebezpečenstvo násilnej smrti; a život človeka by bol osamelý, chudobný, nepríjemný, surový a krátky.“ Takéto situácie dnes existujú v celom rade zlyhaných alebo zlyhávajúcich štátov. Presne to je v Tóre opis života pred potopou. Keď neexistuje zákon, ktorý by obmedzoval jednotlivcov, svet je plný násilia.
Babylon je opakom a teraz máme dôležité historické dôkazy o tom, čo presne myslela veta: „Na celej zemi bola jednotná reč a jednotné slová“. Toto sa nemusí vzťahovať na prvotné ľudstvo pred rozdelením jazykov. V skutočnosti už v predchádzajúcej kapitole Tóra uvádza, „Z nich sa rozvetvili ostrovné národy do svojich krajín, rodov v svojom národe, každý so svojim vlastnm jazykom.“ (Gen 10:5). Talmud Yerushalmi, Megillah 1:11, 71b, zaznamenáva spor medzi R. Eliezerom a R. Johananom, z ktorých jeden tvrdí, že k rozdeleniu ľudstva do sedemdesiatich jazykov došlo pred potopou.
Zdá sa, že ide o odkaz na imperiálnu prax neo-Asýrčanov vnucovať podmaneným národom svoj jazyk. Jeden dobový nápis uvádza, že Aššurbanipal II. „prinútil všetky národy hovoriť jednou rečou“. Neo-Asýrčania presadzovali svoju nadvládu tým, že trvali na tom, že ich jazyk je jediný, ktorý budú používať porazené národy a obyvatelia. V tomto zmysle je Babylon kritikou imperializmu.
Takýto náznak je dokonca v paralelnosti jazyka medzi staviteľmi Babylonu a egyptským faraónom, ktorý zotročil Izraelitov. V Babylone povedali: „Poďme, vybudujme si mesto a vežu. . . aby sme sa preslávili a nerozptýlili sa po celej zemi“ (Gen 11:4). V Egypte faraón povedal: „Poďme, uvažujme, ako sa voči nemu rozumne zachovať, aby sa nemnožili. . .“ (Ex 1:10). Opakované „Poď, poďme... aby sme“ boli príliš výrazné na to, aby boli náhodné. Babylon, podobne ako Egypt, predstavuje impérium, ktoré si podmaňuje celé národy, pričom bezohľadne šliape po ich identite a slobode.
Ak je to tak, budeme musieť prehodnotiť celý príbeh Babylonu tak, aby bol oveľa presvedčivejší. Postupnosť je takáto: Genezis 10 opisuje rozdelenie ľudstva na sedemdesiat národov a sedemdesiat jazykov. Genezis 11 hovorí o tom, ako si jedna imperiálna mocnosť podmanila menšie národy a vnútila im svoj jazyk a kultúru, čím priamo porušila B-žie želanie, aby ľudia rešpektovali integritu každého národa a každého jednotlivca. Keď B-h na konci babylonského príbehu „popletie jazyk“ staviteľov nevytvára nový stav vecí. V skutočnosti obnovuje starý.
Tento výklad príbehu o Babylone je kritikou sily kolektívu, keď potlači individualitu – individualitu sedemdesiatich kultúr opísaných v Genezis 10. Keď sa právny štát používa na utláčanie jednotlivcov a ich špecifických jazykov a tradícií, je to tiež nesprávne. Zázrak monoteizmu spočíva v tom, že jednota v nebi vytvára rozmanitosť na zemi a B-h nás žiada, aby sme túto rozmanitosť rešpektovali.
Takže Potopa a Babylonská veža, hoci sú opačné protiklady, sú prepojené a celá parša Noach je vynikajúcou štúdiou životných pomerov ľudí. Existujú individualistické kultúry a existujú aj kolektivistické kultúry, a obe zlyhávajú, prvá preto, že vedie k anarchii a násiliu, druhá preto, že vedie k útlaku a tyranii.
Názor Paula Johnsona sa ukázal byť hlboký a pravdivý. Po dvoch veľkých zlyhaniach potopy a Babylonu bol Abrahám povolaný k vytvoreniu novej podoby spoločenského poriadku, ktorý by si rovnako ctil jednotlivcov a kolektív, osobnú zodpovednosť a spoločné dobro. To zostáva osobitným darom Židov a judaizmu svetu.