Ľudia, ktorí žijú sami?

Slovník definuje osvietenie ako „náhly prejav podstaty alebo zmyslu niečoho; pochopenie alebo vnímanie reality pomocou náhleho intuitívneho uvedomenia. Toto je príbeh osvietenia, ktoré som zažil jedného dňa v máji 2001 a zmenil moje vnímanie židovského osudu.

Bol Šavuot a boli sme v Jeruzaleme. Išli sme na obed k bývalému lídrovi veľkej komunity v diaspóre. Bol prítomný aj izraelský diplomat spolu s jedným z vedúcich predstaviteľov Kanadskej židovskej komunity.

Rozhovor sa zvrtol na – teraz už notoricky známu – Konferenciu OSN proti rasizmu v Durbane. Hoci sa konferencia neuskutoční skôr ako v auguste, už sme vedeli, že sa spolu s paralelným zhromažďovaním mimovládnych organizácií zmení na hanobenie Izraela, čo bude znamenať novú fázu útoku na jeho legitimitu.

Diplomat, ktorý si všimol, že rozhovor nabral pesimistický smer, a keďže bol nábožensky založený, sa nás snažil utešiť. „Vždy to tak bolo,“ povedal a potom citoval slávnu frázu: ‘am levadad yishkon‘, národ, ktorý býva sám.

Pochádza z parše tohto týždňa. Bileám, najatý, aby preklial židovský národ, ho namiesto toho opakovane požehnáva. Vo svojom prvom prejave hovorí moábskemu kráľovi Balakovi:

Ako môžem prekliať toho, koho B-h nepreklial? Ako môžem odsúdiť toho, koho Pán neodsúdil? Z vrchu skál ich vidím a z vrchov hľadím dolu: ľud, ktorý býva sám; nepočítaný medzi národy. Numeri. 23:8-9

Keď som v tomto kontexte počul tieto slová, zažil som výbuch svetla v mozgu. Zrazu som videl, aká nebezpečná je táto fráza a ako hrozí, že čoskoro sa stane sebanaplňujúcim proroctvom. Ak sa definujete ako ľudia, ktorí žijú sami, pravdepodobne sa ocitnete sami. Nie je to bezpečné miesto.

„Ste si istý,“ povedal som diplomatovi, „že to bolo požehnanie, nie prekliatie? Pamätajte, kto to povedal. Bol to Bileám a ten nie je známy ako priateľ

Židov. Bileám je jedným z ľudí spomenutých v Mišne (Sanhedrin 10:2), ktorí nebudú mať podiel na budúcom svete. Nedokázal prekliať Izraelitov, no napokon im spôsobil veľkú škodu (Čís. 31:16).

„Pamätajte,“ pokračoval som, „čo hovorí Talmud v Sanhedrine (105b), že všetky požehnania, ktorými Bileám požehnal židovský ľud, sa zmenili na kliatby, s jedinou výnimkou vety: ‚Aké dobré sú tvoje stany, Jakub, tvoje domy, Izrael‘“ (Čís. 24:5). Rabíni tvrdia, že Bileám bol zámerne nejednoznačný v tom, čo povedal, takže jeho slová bolo možné chápať ako požehnanie, ale mali aj iný a temnejší význam.

„Ani,“ povedal som, „badad, byť sám, podľa Tóry nie je dobrý priestor. Slová „nie je dobré“ sa prvýkrát objavujú v Tóre vo fráze „Nie je dobré byť človeku samému“ (Gen. 2:18). O malomocnom Tóra hovorí: Badad yeshev michutz lamachaneh moshavo, ‚Bude bývať sám, mimo tábora‘ (Lev. 13:46). Keď sa kniha Nárekov snaží opísať tragédiu, ktorá zachvátila židovský národ, hovorí Eichah yashva vadad ha-ir rabati am, „Ako osamelé je mesto kedysi plné ľudí“ (Žalmy 1:1). S výnimkou spojenia s B-hom, byť sám je len zriedka požehnaním.

To, čo som zrazu videl, keď som počul diplomata, ktorý sa nám snažil poskytnúť útechu, bolo, akou nebezpečnou sa táto židovská sebadefinícia stala. Zdalo sa, že zahŕňa židovský stav vo svetle antisemitizmu a holokaustu. Takto však komentátori túto frázu nechápali. Raši hovorí, že to znamená, že Židia sú nezničiteľní. Ibn Ezra hovorí, že to znamená, že sa neasimilujú. Ramban hovorí, že to znamená, že si zachovávajú vlastnú integritu. Neznamená to, že sú predurčení byť izolovaní, bez spojencov alebo priateľov. To nie je požehnanie, ale prekliatie. To nie je osud; ešte menej identita.

Byť Židom znamená byť milovaný B-hom; a nie byť nenávidený Nežidmi. Naši predkovia boli povolaní byť „kráľovstvom kňazov a svätým národom“. Slovo kadosh, „svätý“, znamená oddelený. Ale je hlboký rozdiel medzi byť oddelene a byť sám.

Lídri sú oddelení, ale nie sú sami. Keby boli naozaj sami, nemohli by byť vodcami. Športovci, spisovatelia, herci, speváci, klaviristi môžu žiť oddelene, keď sa pripravujú na veľké vystúpenie, ale nie sú sami. Ich oddelenie je účelové. Umožňuje im sústrediť svoju energiu, cibriť a zdokonaľovať svoje zručnosti. Nie je to existenčný stav, vyvolená a chcená izolácia.

V Tóre nie je žiadny náznak toho, že Židia budú žiť sami. Abrahám bol iný ako jeho susedia, ale bojoval za nich a modlil sa za nich. Bol oddelený, ale nie sám.

Izrael a židovstvo z diaspóry – aj Durbanská konferencia bola toho znakom – už nejaký čas čelia rastúcej izolácii. Izrael je objektom trvalej kampane delegitimizácie. Medzitým je šhita ohrozená v Holandsku a brit mila v San Franciscu. Boj o slobodu žiť ako Židia, ktorú sme si mysleli, že sme vyhrali, jednotlivo v diaspóre, a v národnej a kolektívnej úrovni v štáte Izrael, teraz musíme bojovať odznova.

Sú to dôležité boje, dobré boje, ktorých výsledok ovplyvní viacerých ako len Židov. V staroveku bol Izrael malý národ obklopený veľkými ríšami. V stredoveku boli Židia najnápadnejšou menšinou v kresťanskej Európe. Dnes je štát Izrael zraniteľnou enklávou na prevažne moslimskom Blízkom Východe.

Židia sú už dlho postavení do role ‚iného‘, toho, kto nezapadá do dominantnej paradigmy. Jednou z ústredných tém judaizmu je dôstojnosť nesúhlasu.

Židia sa hádajú, vyzývajú, spochybňujú. Niekedy tak robia aj so samotným B-hom. Preto je osud Židov v danom čase a mieste často najlepším ukazovateľom slobody v danom čase a mieste.

Nie náhodou sa príbeh o Abrahámovi začína hneď po biblickej správe o Babylonskej veži, ktorá sa začína slovami: „Teraz mal celý svet jeden jazyk a spoločnú reč. Rabín Naftali Zvi Yehudah Berlin hovorí, že to znamená, že tam nebol žiaden odpor. Taká spoločnosť nenecháva priestor pre dialóg, diskusiu, nesúhlas a rozdielnosť, veci podstatné pre slobodu.

Keď teda Židia bojujú za právo byť, či už ako národ vo svojom historickom domove, alebo ako náboženská skupina v iných spoločnostiach, nebojujú len za seba, ale za ľudskú slobodu ako celok. Bol to katolícky spisovateľ Paul Johnson, ktorý napísal, že Židia sú „príkladmi a typickými predstaviteľmi ľudského stavu... Zdá sa, že úlohou Židov je zamerať sa a zvýrazniť tieto spoločné skúsenosti ľudstva a premeniť ich konkrétny osud na univerzálnu morálku.“

Keď sa pripravujeme na ďalší v dlhom boji za slobodu, je životne dôležité vopred neveriť, že sme predurčení byť sami, ocitnúť sa bez priateľov a spojencov a čeliť svetu, ktorý nám nerozumie, ani nie je ochotný zabezpečiť nám miesto, kde môžeme žiť svojou vierou a formovať našu budúcnosť verne našej minulosti. Ak sme presvedčení, že zlyháme, pravdepodobne sa tak stane. Preto mali rabíni pravdu, keď tvrdili, že Bileámove slová neboli mienené nevyhnutne dobre.

Byť iný neznamená nevyhnutne byť sám. V skutočnosti len tým, čím sme jedineční, prispievame ľudstvu, tým, čo môžeme dať len my sami. Jedinečné, výrazné, kontrakultúrne – áno: toto je súčasťou židovského stavu. Ale sám? Nie. To nie je požehnanie, ale prekliatie.