Nebezpečenstvá nadšenia
dhaľovanie histórie slov môže byť niekedy rovnako odhaľujúce ako vykopávky ruín starovekého mesta. Vezmime si napríklad anglické slovo „enthusiasm“ („nadšenie“). Dnes ho vnímame ako niečo pozitívne. Jeden slovník ho definuje ako „pocit energického záujmu o určitý predmet alebo činnosť a túžbu byť do nej zapojený“. Ľudia s nadšením majú vášeň, zápal a nadšenie, a to môže byť nákazlivé. Je to jeden z darov veľkého učiteľa alebo vodcu. Ľudia nasledujú ľudí s vášňou. Ak chcete ovplyvniť iných, pestujte si nadšenie.
Ale toto slovo nemalo vždy priaznivý význam. Pôvodne označovalo niekoho, kto bol posadnutý duchom alebo démonom. V Anglicku sedemnásteho storočia sa začalo používať na označenie extrémnych a revolučných protestantských siekt a vo všeobecnosti puritánov, ktorí bojovali v anglickej občianskej vojne. Stalo sa synonymom pre náboženský extrémizmus, horlivosť a fanatizmus. Bolo vnímané ako iracionálne, nestále a nebezpečné.
David Hume (1711 – 1776), škótsky filozof, napísal na túto tému fascinujúcu esej.[1] Začína poznámkou, že „skazenie najlepších vecí spôsobuje tie najhoršie“, a to platí obzvlášť o náboženstve. Existujú podľa neho dva spôsoby, ako sa môže náboženstvo pokaziť: poverčivosťou a nadšením. Sú to dosť odlišné javy.
Poverčivosť je poháňaná nevedomosťou a strachom. Niekedy máme iracionálne obavy a hrôzy a riešime ich tým, že sa uchyľujeme k rovnako iracionálnym riešeniam. Nadšenie je opak. Je výsledkom prílišnej sebadôvery. Nadšenec, v stave vysokého náboženského vytrženia, začne veriť, že je inšpirovaný samotným B-hom, a preto sa cíti oprávnený ignorovať rozum a sebaovládanie.
Nadšenie „si myslí, že je dostatočne kvalifikované pristupovať k Božstvu bez akéhokoľvek ľudského prostredníka“. Človek v jeho zovretí je natoľko plný toho, čo považuje za sväté vytrženie, že sa cíti oprávnený obchádzať pravidlá, ktorými sa normálne riadi kňazské správanie. „Fanatik sa zasväcuje a prisudzuje si posvätný charakter, oveľa vyšší, než aký môžu formálne a ceremoniálne inštitúcie udeliť komukoľvek inému.“ Pravidlá a predpisy, myslí si nadšenec, sú pre obyčajných ľudí, nie pre nás. My, inšpirovaní B-hom, vieme lepšie. A to, hovorí Hume, môže byť skutočne veľmi nebezpečné.
Teraz máme presný opis hriechu, za ktorý zomreli Nadav a Avihu, dvaja starší synovia Árona. Je zrejmé, že Tóra považuje ich smrť za veľmi významnú, pretože sa o nej zmieňuje až na štyroch miestach (Lv 10,1–2; 16,1; Nm 3,4; 26,61). Bola to šokujúca tragédia, pretože sa odohrala práve v deň inaugurácie služby v Miškane – v momente, ktorý mal byť jednou z veľkých osláv v dejinách židovského národa.
Samotní mudrci boli touto udalosťou zmätení. Text iba uvádza, že „priniesli pred Hospodina cudzí oheň, ktorý im neprikázal. Vtedy vyšiel oheň spred Hospodina, strávil ich a zomreli pred Hospodinom.“ Je zrejmé, že mudrci cítili, že za takýmto prísnym a drastickým trestom musí byť ešte niečo viac – nejaký ďalší hriech alebo charakterová chyba.
Na základe indícií v biblickom texte niektorí špekulovali, že sa previnili tým, že vošli do Svätyne svätých; že vydali halachický výrok na vlastnú päsť bez konzultácie s Mojžišom alebo Áronom; že boli pod vplyvom alkoholu; že nemali riadne kňazské rúcho; že sa pred vstupom neočistili vodou z umývadla; že boli natoľko povýšeneckí, že sa neoženili, mysliac si, že žiadna žena nie je dosť dobrá; alebo že netrpezlivo čakali na smrť Mojžiša a Árona, aby mohli prevziať vedenie nad Izraelom.
Niektorí sa domnievali, že hriech, za ktorý boli potrestaní, sa nestal v ten deň. Udial sa už niekoľko mesiacov predtým na vrchu Sinaj. Text uvádza, že Nadav a Avihu spolu so sedemdesiatimi staršími vystúpili na vrch a „videli B-ha Izraela“ (Ex 24,10). B-h „nevztiahol ruku na vyvolených Izraela; videli B-ha a jedli a pili“ (Ex 24,11). Z toho vyplýva, že si už vtedy zaslúžili trest za to, že si nezakryli oči alebo že jedli a pili počas takého posvätného stretnutia. B-h však oddialil trest, aby nespôsobil smútok v deň, keď uzavrel zmluvu s ľudom.
Všetky tieto výklady sú midrašické: pravdivé, hodnotné a dôležité, no nepredstavujú jednoduchý, priamy význam verša. Text je jasný. Na každom z troch miest, kde sa spomína ich smrť, Tóra uvádza len to, že priniesli „cudzí oheň“. Ich hriech spočíval v tom, že urobili niečo, čo im B-h neprikázal. A určite to robili s tými najvyššími úmyslami. Mojžiš povedal Áronovi hneď po ich smrti, že toto mal B-h na mysli, keď povedal: „Na tých, ktorí sú mi blízki, ukážem svoju svätosť“ (Lv 10,3). Midraš hovorí, že Mojžiš týmto slovami utešoval svojho brata: „Boli bližšie k B-hu než ty alebo ja.“
Dejiny slova „nadšenie“ nám pomáhajú lepšie pochopiť tento príbeh. Nadav a Avihu boli „nadšenci“ – nie v dnešnom zmysle, ale v zmysle, v akom sa toto slovo používalo v 17. a 18. storočí. Nadšenci boli ľudia naplnení náboženským zápalom, ktorí verili, že ich B-h inšpiruje k činom, ktoré porušujú zákony a spoločenské konvencie. Boli veľmi zbožní, no zároveň mohli byť veľmi nebezpeční. David Hume najmä poukázal na to, že takéto nadšenie je v priamom rozpore so zmýšľaním kňazstva. Jeho slovami: „Všetci nadšenci sa zbavili jarma duchovenstva a prejavili veľkú nezávislosť v zbožnosti; opovrhovali formami, ceremóniami a tradíciami.“
Kňazi chápu moc i potenciálne nebezpečenstvo posvätného. Preto musia byť sväté miesta, časy a rituály chránené pravidlami, podobne ako jadrová elektráreň musí byť dôkladne izolovaná. Stačí si spomenúť na nehody ako Černobyľ alebo Fukušima v Japonsku v roku 2011 – dôsledky môžu byť ničivé a dlhodobé.
Priniesť cudzí oheň do svätyne sa môže javiť ako malý priestupok, no jediný nepovolený čin v oblasti posvätného môže časom vytvoriť obrovskú trhlinu v ochrane posvätnosti. Nadšenie, hoci sa môže zdať neškodné, sa môže rýchlo zvrhnúť do extrémizmu, fanatizmu a nábožensky motivovaného násilia. To sa stalo v Európe počas náboženských vojen v 16. a 17. storočí a deje sa to v niektorých náboženstvách aj dnes. Ako poznamenal David Hume: „Ľudský rozum a dokonca aj morálka sú nadšencami odmietané ako klamliví vodcovia a fanatický šialenec sa slepo odovzdáva tomu, čo pokladá za Božiu inšpiráciu, hoci to môže byť v skutočnosti len prehnané sebavedomie alebo šialený hnev.“
Dnes už presne vieme, že ľudský mozog má dva rôzne systémy, ktoré Daniel Kahneman nazýva „myslenie rýchle a pomalé“. Rýchly mozog, limbický systém, vyvoláva emócie, najmä v reakcii na strach. Pomalý mozog, prefrontálny kortex, je racionálny, uvažujúci a schopný premýšľať o dlhodobých dôsledkoch rôznych možností. Nie je náhoda, že máme oba systémy. Bez inštinktívnych reakcií na nebezpečenstvo by sme neprežili, ale bez pomalého, rozvážneho mozgu by sme sa znova a znova zapájali do deštruktívneho a sebadeštruktívneho správania. Šťastie jednotlivca aj prežitie civilizácie závisí od udržiavania krehkej rovnováhy medzi týmito dvoma systémami.
Práve preto, že náboženský život vyvoláva také silné vášne, potrebuje ohraničenie zákonom a rituálom, celou zložitou choreografiou bohoslužby, aby bol oheň viery usmernený – aby dával svetlo a prinášal pohľad na Božiu slávu. Inak by sa mohol rozhorieť v ničivý požiar, ktorý by pustošil a bral životy. Po mnohých storočiach sme na Západe dokázali nadšenie skrotiť natoľko, že ho vnímame ako pozitívnu silu. Nikdy však nesmieme zabudnúť, že to tak vždy nebolo. Preto judaizmus obsahuje toľko zákonov a venuje toľko pozornosti detailom – a čím bližšie sme k B-hu, tým viac ich potrebujeme.
Preklad, MUDr. Peter Feldmár
