Nenávisť môže byť rôzna ?

Podľa každej normy je tento zákon zvláštny, takmer nepochopiteľný. Tu je v znení, v ktorom sa objavuje v parši tohto týždňa:

Spomeňte si, čo ti spravil Amalek počas cesty, keď si vyšiel z Egypta. Keď si bol unavený a vyčerpaný, stretli ťa počas tvojej cesty a zaútočili na všetkých, ktorí zaostávali; nemali strach z B-ha. Keď ti Hospodin, tvoj B-h, dopraje odpočinok od všetkých tvojich okolitých nepriateľov v krajine, ktorú ti dáva do vlastníctva Hospodin, tvoj B-h, aby si ju zaujal, potom odstrániš spod neba pamiatku Amaléka. Nezabudni na to! (Deut. 25:17-19)

Izraeliti mali v dňoch Mojžiša dvoch nepriateľov: Egypťanov a Amalekov. Egypťania zotročili Izraelitov. Spravili z nich tábor nútených prác. Utláčali ich. Faraón prikázal utopiť každé izraelské dieťa mužského pohlavia. Bol to pokus o genocídu. Mojžiš im však prikazuje:

Nepohŕdajte Egypťanom, pretože ste boli cudzincami v jeho krajine (Deut. 23:8)

Amalekovia zaútočili len raz na Izraelitov, ktorí útok úspešne odrazili (Ex. 17:13). Napriek tomu Mojžiš prikazuje: „Pamätajte“. „Nezabudnite.“ „Vymažte meno.“ V Exode Tóra hovorí, že „B-h bude bojovať s Amalekom po všetky generácie“ (Ex 17:16). Prečo ten rozdiel? Prečo vlastne Mojžiš hovorí Izraelitom, aby odpustili Egypťanom, ale nie Amalekom?

Odpoveď možno nájsť v logickom dôsledku učenia v Mišne: Kedykoľvek láska závisí na príčine a príčina pominie, potom pominie aj láska. Ale ak láska nezávisí na príčine, potom láska nikdy nepominie. Čo je príkladom lásky, ktorá závisí na príčine? Sú to city Amnon voči Tamar. A čo je príklad lásky, ktorá nezávisí na príčine? Láska Dávida k Jonatánovi (Avot 5:19).

Keď je láska podmienená, trvá tak dlho, ako trvá táto podmienka, ale nie dlhšie. Amnon miloval – či skôr túžil po – Tamar, pretože mu bola zakázaná. Bola jeho nevlastná sestra. Raz ale presadil svoju vôľu. „Potom ju Amnon znenávidel silnou nenávisťou. V skutočnosti ju nenávidel viac, ako ju miloval.“ (Sam 13:15). Ale keď je láska bezpodmienečná a iracionálna, nikdy neprestane. Slovami Dylana Thomasa: „Hoci sa milenci stratia, láska nie a smrť nebude mať nadvládu.“

To isté platí o nenávisti. Keď je nenávisť racionálna, založená na nejakom strachu alebo nesúhlase, ktorý – oprávnený alebo nie – má v sebe nejakú logiku, potom sa dá dôvodiť a ukončiť ju. Ale s nepodmienenou, iracionálnou nenávisťou sa nedá argumentovať. Nie je možné nič urobiť, aby sme to vyriešili a ukončili. Pretrváva.

To bol rozdiel medzi Amalekmi a Egypťanmi. Nenávisť a strach Egypťanov voči Izraelitom neboli iracionálne. Faraón povedal svojmu ľudu:

„Izraeliti sú pre nás príliš početní a silní. Musíme s nimi zaobchádzať múdro...“ (Ex. 1:9-10)

Egypťania sa Izraelitov báli, pretože ich bolo veľa. Predstavovali potenciálnu hrozbu pre pôvodné obyvateľstvo. Historici nám hovoria, že to nebolo bezdôvodné. Egypt už zažil jednu inváziu cudzincov, Hyksósov, ázijského národa s kanaánskymi menami a vierovyznaním, ktorí ovládli deltu Nílu počas Druhého prechodného obdobia faraónskeho Egypta. Pre Egypťanov nebolo iracionálne obávať sa, že Hebrejci sú ďalšou takouto populáciou.

Prípad Amalekov bol presným opakom. Napadli Izraelitov, keď boli „unavení a slabí“. Svoj útok zamerali na tých, ktorí „zaostávali“. Tí, ktorí sú slabí a zaostávajú, nepredstavujú žiadne nebezpečenstvo. Bola to iracionálna, bezdôvodná nenávisť.

S racionálnou nenávisťou je možno argumentovať. Okrem toho Egypťania už nemali dôvod báť sa Izraelitov. Odišli. Už neboli hrozbou. Ale iracionálnu nenávisť nie je možné presvedčiť. Nemá žiadnu príčinu, žiadnu logiku. Preto nemusí nikdy zmiznúť. Iracionálna nenávisť je trvalá a vytrvalá ako iracionálna láska. Nenávisť, ktorú Amalek symbolizuje, trvá „pre všetky generácie“. Jediné, čo človek môže urobiť, je pamätať si a nezabúdať, byť neustále v strehu a bojovať, kedykoľvek a kdekoľvek sa objaví.

Existuje niečo ako racionálna xenofóbia: strach a nenávisť voči cudzincom, neznámym ľuďom, ktorí nie sú ako my. V období lovcov a zberačov ľudstva bolo životne dôležité rozlišovať medzi príslušníkmi svojho kmeňa a iného kmeňa. Súťažilo sa o jedlo a územie. Nebol to vek liberalizmu a tolerancie. Bolo pravdepodobné, že druhý kmeň vás zabije alebo vytlačí, ak bude mať na to príležitosť. V priebehu dvoch alebo troch generácií sa však novopríchodzí asimilovali a integrovali. Vnímali ich ako prínos k národnému hospodárstvu. Keď je emócia ako strach z cudzích ľudí racionálna, ale neopodstatnená, nakoniec opadne a zmizne.

Antisemitizmus je niečo iné. Je to paradigma iracionálnej nenávisti. V stredoveku obviňovali Židov z otravovania studní, šírenia moru a v jednom z najabsurdnejších tvrdení vôbec – Krvná obžaloba (obžaloba z rituálnej vraždy) – boli podozriví zo zabíjania kresťanských detí, aby ich krv použili na výrobu macesu pre Pesach. To bolo samozrejme nemožné, ale nezabránilo to viere ľudí v toto tvrdenie.

Očakávalo sa, že európske osvietenstvo so svojím uctievaním vedy a rozumu ukončí všetku takúto nenávisť. Namiesto toho vznikla jeho nová verzia, rasový antisemitizmus. V devätnástom storočí Židov nenávideli, pretože boli bohatí a pretože boli chudobní; pretože boli kapitalisti a pretože boli komunisti; pretože boli exkluzívni a držali sa medzi sebou a pretože infiltrovali všade; pretože boli veriaci v starodávnu poverčivú vieru a pretože to boli kozmopoliti bez koreňov, ktorí neverili ničomu. Antisemitizmus bol najvyššou iracionalitou veku rozumu.

Z toho vznikol nový mýtus, Protokoly sionských mudrcov, literárny falzifikát vytvorený príslušníkmi cárskej ruskej tajnej polície koncom devätnásteho storočia. Tvrdili, že Židia majú moc nad celou Európou – a to v čase ruských pogromov v roku 1881 a antisemitských májových zákonov z roku 1882, ktoré dohnali asi tri milióny Židov, bezmocných a zbedačených, k úteku z Ruska na Západ.

Situáciu, v ktorej sa Židia ocitli na konci údajne storočia osvietenstva a emancipácie, výrečne opísal Theodor Herzl v roku 1897:

Všade sme sa úprimne snažili splynúť s národnými spoločenstvami, v ktorých žijeme, usilujeme sa len zachovať vieru našich otcov. Nie je nám to dovolené. Márne sme verní vlastenci, niekedy superlojálni; márne prinášame rovnaké obete života a majetku ako naši spoluobčania; márne sa usilujeme zvýšiť slávu našej rodnej krajiny v umení a vedách alebo jej bohatstvo obchodom. V našich rodných krajinách, kde žijeme po stáročia, nás ešte stále osočujú ako cudzincov, často tak robia muži, ktorých predkovia tam ešte nedorazili v časoch, keď sa v krajine už dávno ozývali židovské vzdychy.

Pre Herzla to bolo hlboko šokujúce. No nemenej šokujúci je návrat antisemitizmu do niektorých častí dnešného sveta, najmä na Blízky východ a dokonca do Európy, kde je ešte v živej pamäti holokaust. Tóra však naznačuje prečo. Iracionálna nenávisť neumiera.

Nie každé nepriateľstvo voči Židom alebo voči Izraelu ako židovskému štátu je iracionálne a tam, kde nie je, sa dá s ním argumentovať. Ale niečo v ňom je iracionálne. Niečo z neho, dokonca aj dnes, je opakovaním mýtov z minulosti, od Krvnej žaloby až po Protokoly. Jediné, čo môžeme urobiť, je pamätať a nezabúdať, konfrontovať a brániť sa.

Amalek neumiera. Ale ani židovský národ. V priebehu storočí ho toľkokrát napadli, a predsa stále žije a podáva svedectvo o víťazstve B-ha lásky nad mýtmi a šialenstvom nenávisti.