Vonkajšia sila

V lete roku 2011 sme videli na jednej strane nepokoje v uliciach Londýna a Manchestru a na strane druhej Tripolisu. Na prvý pohľad nemajú nič spoločného. V Líbyi sa búrili za odstránenie tyrana. V Londýne sa búrili kvôli šatám a televízorom s plochou obrazovkou. Spoločné mali len to, že išlo o nepokoje. Pripomenuli nám, ako raz povedal John Maynard Keynes, že civilizácia je tenká a neistá kôra. Môže sa ľahko a rýchlo rozpadnúť.

Prečo sa davy búria? Krátka odpoveď je, pretože môžu. V tom roku sme boli svedkami mimoriadneho vplyvu smartfónov a softvéru sociálnych sietí: to posledné, o čom by si niekto mohol myslieť, že prinesie politické zmeny na Blízkom východe a že dozvuky budeme pociťovať ešte mnoho rokov. Podobne v Británii, hoci z celkom iných dôvodov, viedli k najhorším a najpodivnejším nepokojom za celú generáciu.

Technológia totiž umožnila okamžité vytvorenie davu. Davové správanie je neslávne známe svojou nestálosťou a vtiahnutím rôznorodých ľudí do svojho víru. Výsledkom bolo, že na chvíľu zavládol chaos, pretože polícia alebo armáda boli zaskočení. Tóra opisuje podobnú situáciu po hriechu Zlatého teľaťa

„Mojžiš videl, že ľudia zdiveli a Áron ich nechal vymknúť sa spod kontroly. . .“ (Exodus. 32:25)

Dav vytvára chaos. Ako sa teda vysporiadame s davom? Reakcia v Anglicku je žiadať viac polície, nulovú toleranciu a prísnejšie tresty. Zdá sa, že ide o spoločný predpoklad, že jediný spôsob ako zabrániť tomu, aby sa ľudia navzájom okrádali alebo zabíjali, je použitie sily.

Tento argument najjasnejšie sformuloval Thomas Hobbes v 17. storočí vo svojej politickej klasike Leviathan. Bez použitia sily, hovorí Hobbes, by sme boli v prirodzenom stave, vo vojne všetkých proti všetkým, v ktorej by bol život „nechutný, brutálny a krátky“. To, čoho sme boli svedkami v Británii aj na Blízkom východe, bol kurz hobbesovskej politiky v praxi.

Mojžiš navrhoval v Devarime niečo zásadne odlišné. Zhromaždil ľudí a mnohými slovami im povedal, že v novej krajine, ktorú sa chystajú zdediť, bude spoločenský poriadok. Ale kto to dosiahol? Nebol to Mojžiš. Ani Jošua.

Ani vláda. Nie tyran. Nie charizmatický vodca. Ani armáda. Ani polícia. Kto by to robil? „Ty,“ povedal Mojžiš. Udržiavanie poriadku v Deuteronómiu je zodpovednosťou celého ľudu. O tom bola zmluva. To je to, čo mali mudrci na mysli, keď povedali kol yisrael arevin zeh bazeh, „Celý Izrael je zodpovedný jeden za druhého.“ Zodpovednosť v judaizme patrí nám všetkým a nemožno ju delegovať.

Najjasnejšie to vidíme v parši tohto týždňa, v zákone kráľa.

Keď vstúpiš do zeme, ktorú ti dáva Hospodin, tvoj B-h, zmocníš sa jej a usadíš sa v nej a povieš: „Ustanovme nad nami kráľa tak, ako to je u všetkých národov okolo nás“, ustanovte nad sebou určite kráľa, ktorého si vyvolí Hospodin váš B-h. . . Kráľ nesmie pre seba získať veľké množstvo koní. . . Nesmie si brať veľa žien. . . Nesmie nahromadiť veľké množstvo striebra a zlata (Deut. 17:14- 17)

Všimnite si zvláštny spôsob, akým je príkaz formulovaný. „Keď hovoríš. . .“ Je to povinnosť alebo povolenie? Ľudia môžu volať po kráľovi: „Ako všetky národy okolo nás“ – ale celá podstata Tóry spočíva v tom, že Izraeliti nemali byť ako ostatné národy. Byť svätý znamená byť odlišný, oddelený. „Kráľ nesmie. . . nesmie . . . nesmie.“ Hromadenie zákazov je jasným signálom, že Tóra vníma inštitúciu ako plnú nástrah. A tak to aj bolo. Najmúdrejší z ľudí, Šalamún, padol do všetkých troch pascí a porušil všetky tri zákony. Ale to nie je koniec varovania Tóry. Nasledujú ešte silnejšie slová:

Keď nastúpi na trón svojho kráľovstva, napíše si pre seba na zvitok kópiu tohto Zákona. . . Bude s ním a bude ho čítať po všetky dni svojho života, aby sa naučil báť sa Hospodina, svojho B-ha, a bude dôsledne dodržiavať všetky slová tohto zákona a týchto nariadení a nebude sa považovať sa za lepšieho než sú ostatní Izraeliti (Deut. 17:18-20)

V Tóre sa prikazuje byť pokorným len jednému človeku: kráľovi.

Na tomto mieste nie je vhodné venovať sa slávnej nezhode medzi komentátormi, či je vymenovanie kráľa príkazom alebo nie. [1] Maimonides hovorí, že je to povinnosť. [2] Ibn Ezra hovorí, že je to povolenie. [3] Abarbanel hovorí, že ide o ústupok. [4] Rabbeinu Bahya hovorí, že je to trest. Izraeliti, národ pod zvrchovanosťou B-ha, by nikdy nemali hľadať ľudského vodcu.

Slovami Avinu Malkeinu, „Ein lanu melech ela atah“, „Nemáme iného kráľa okrem teba“.

Ide však o to, že Tóra je vzdialená, ako je len možné, od Hobbesovho sveta, v ktorom je za udržiavanie poriadku zodpovedný Leviatan – jeho meno pre absolútnu monarchiu, centrálnu moc. V hobbesovskom svete vládne bez silnej vlády chaos. Králi alebo ich ekvivalent sú absolútne nevyhnutní.

Mojžiš formuluje celkom iný pohľad na politiku. V podstate každý iný mysliteľ definoval politiku ako použitie moci. Mojžiš definuje politiku ako použitie sebaobmedzenia. Politika je pre Mojžiša o B-žom hlase v ľudskom srdci. Politika v Tóre nie je o strachu z vlády, ale o strachu z B-ha.

Tento politický program je taký radikálny, že dal v histórii vzniknúť jedinečnému fenoménu. Židia dodržiavali židovské zákony nielen vtedy, keď boli v Izraeli, suverénnom štáte s vládou a mocou. Dodržiavali židovské zákony 2000 rokov aj vo vyhnanstve, keď nemali žiadnu zem, žiadnu moc, žiadnu vládu, žiadnu armádu a žiadnu políciu.

Rabín Levi Jicchak z Berdičeva raz povedal: „Pán vesmíru, v Rusku je cár, armáda a polícia, a aj tak v ruských domoch stále nájdeš pašovaný tovar. Židovský národ nemá cára, armádu ani políciu, ale skús nájsť chlieb v židovskom dome na Pesach!

To, čo Mojžiš pochopil spôsobom, ktorý nemá obdobu, je existencia len dvoch spôsobov vytvárania poriadku: mocou zvonku alebo sebaobmedzovaním zvnútra; buď použitím vonkajšej sily, alebo zvnútornenou znalosťou a oddanosťou zákonu.

Ako si vytvoríte takéto poznanie? Silnými rodinami a silnými komunitami a školami, ktoré učia deti zákon, a rodičmi, ktorí učia svoje deti, že „keď sedíš u seba doma alebo keď ideš po ceste, keď si ľahneš a keď vstaneš“.

Toto je pohľad na politiku, kde hrozí, že ho prinajmenej v Európe stratíme, ako prichádzame o svoje židovsko-kresťanské dedičstvo. V mnohých z týchto esejí a niekoľkých svojich knihách som tvrdil, že jedinou krajinou, ktorá si dodnes zachováva zmluvný pohľad na politiku, sú Spojené štáty americké. Bolo to tam, v jednom z veľkých prejavov devätnásteho storočia, keď Abraham Lincoln formuloval základnú myšlienku zmluvy, že keď existuje „vláda ľudu, ľudom, a pre ľud“, nastáva nové zrodenie slobody. Keď medzi poriadkom a nepokojmi stojí len polícia alebo armády, je ohrozená aj samotná sloboda.