Prečo civilizácie zanikajú

V knihe The Watchman’s Rattle s podtitulom Thinking Our Way Out of Extinction (Strážcov rapkáč, Ako sa vyhnúť zániku) uvádza Rebecca Costa fascinujúci prehľad toho, ako umierajú civilizácie. Keď sa problémy stanú príliš zložitými, spoločnosti dosiahnu to, čo sa nazýva kognitívny prah. Jednoducho nevedia načrtnúť cestu zo súčasnosti do budúcnosti.

Príkladom, ktorý uvádza, sú Mayovia. Počas obdobia tri a pol tisíc rokov, medzi rokmi 2 600 p.n.l. a 900 n.l., vytvorili mimoriadnu civilizáciu, ktorá sa rozprestierala na území dnešného Mexika, Guatemaly, Hondurasu, Salvádoru a Belize s odhadovaným počtom obyvateľov 15 miliónov.

Nielenže boli zručnými hrnčiarmi, tkáčmi, architektmi a farmármi, ale vypracovali aj zložitý cyklický systém kalendára, vlastnú jedinečnú formu písma, ako aj pokročilý matematický systém. Najpôsobivejšia je však nimi vybudovaná infraštruktúra zásobovania vodou.

Potom zrazu, z dôvodov, ktorým stále úplne nerozumieme, celý systém skolaboval. Niekedy medzi polovicou ôsmeho a deviateho storočia väčšina Mayov jednoducho zmizla. Mohlo ísť o dlhotrvajúce sucho, preľudnenie, vojny medzi kmeňmi alebo kombináciu týchto a ďalších faktorov. Tak či onak, mayská civilizácia, ktorá prežila 35 storočí, skolabovala a zanikla.

Argument Rebeky Costovej je, že bez ohľadu na príčiny mayský kolaps, podobne ako pád Rímskej ríše, nastal preto, lebo pre ľudí tej doby a na tom mieste sa nakopilo priveľa a priveľmi zložitých problémov. Došlo ku kognitívnemu preťaženiu a systém sa zrútil.

Môže sa to stať akejkoľvek civilizácii. Prvým príznakom pádu je patová situácia. Namiesto toho, aby sa riešilo to, čo každý vníma ako hlavné problémy, ľudia idú ďalej ako vždy a jednoducho prenesú svoje problémy na ďalšiu generáciu. Druhým príznakom je únik do iracionality.

Mayovia začali prinášať obete. Archeológovia objavili dôkazy o ľudských obetiach v obrovskom rozsahu. Zdá sa, že Mayovia neschopní vyriešiť svoje problémy racionálným spôsobom sa zamerali na uzmierenie bohov šialeným prinášaním obetí.

Práve tento aspekt robí prípad Židov a judaizmu fascinujúcim. Počas rímskej nadvlády čelili dvom storočiam krízy medzi dobytím Pompeiom v roku 63 a kolapsom povstania Bar Kochbu v roku 135. Boli beznádejne rozdrobení.

Pozoruhodné je, že na rozdiel od Mayov neboli posadnutí obeťami. Keď došlo k zničeniu ich chrámu namiesto obetí sa zamerali na hľadanie ich náhrad. Jednou boli gemillat chasadim, skutky láskavosti. Rabban Yochanan ben Zakaj utešoval rabína Jošuu, ktorý sa zamýšľal nad tým, ako bez obetí odčiní Izrael svoje hriechy, slovami: „Syn môj, máme ďalšie rovnako účinné pokánie: skutky láskavosti, ako je napísané (Hosea 6:6): ‚Chcem láskavosť a nie obetu‘.“

Ďalšou bolo štúdium Tóry. Mudrci interpretovali Malachiášove slová: „Na každom mieste sa prinášajú obete môjmu menu“ (Malachiáš 1:11), ako odkaz na učencov, ktorí študujú zákony obety (Menachot 110a). Tiež: „Ten, kto odrieka prikázania k obetiam, je, ako keby ich priniesol.“ (Taanit 27b)

Ďalšou bola modlitba. Hozeáš povedal: „Vezmi si slová so sebou a vráť sa k Pánovi. . . Budeme obetovať svoje pery ako obete býkov“ (Oz. 14:2-3), čo naznačuje, že slová môžu nahradiť obetu.

Ďalšou bola tešuva. Žalm (51:19) hovorí, že „Božie obete sú kajúcny duch“. Z toho mudrci usúdili, že „ak sa niekto kajá, počíta sa mu to, ako keby išiel do Jeruzalema a postavil chrám a oltár a obetoval na ňom všetky obete ustanovené v Tóre“ (Vayikra Rabbah 7:2).

Piatym prístupom bol pôst. Keďže vynechanie jedla znížilo množstvo tuku a krvi človeka, považovalo sa to za náhradu tuku a krvi obete (Brachot 17a).

Šiestou bola pohostinnosť. „Kým stál chrám, oltár zmieroval za Izrael, ale teraz namiesto neho zmieruje stôl danej osoby“ (Brachot 55a). A tak ďalej.

Pri spätnom pohľade je pozoruhodné vidieť, že namiesto chorobného lipnutia na minulosti, takí vodcovia ako Rabban Yochanan ben Zakaj mysleli dopredu na budúcnosť podľa najhoršieho scenára.

Veľká otázka položená v parše Cav, ktorá sa zaoberá druhmi obetí, nie je „Prečo bolo vôbec prikázané prinášať obete? ale skôr: „Vzhľadom na to, aký ústredný význam mali pre náboženský život Izraela v časoch Chrámu, ako mohol judaizmus prežiť bez nich?“

Stručná odpoveď je, že stredovekí mudrci si uvedomili, že obete boli symbolickým stvárnením procesov mysle, srdca a činov, ktoré by sa dali vyjadriť aj inak. S Božou vôľou sa môžeme stretnúť štúdiom Tóry, zapájaním sa do modlitby, prinášaním finančnej obety cez dobročinnosť, vytváraním posvätného spoločenstva pohostinnosťou atď.

Židia neopustili minulosť. V našich modlitbách sa stále odvolávame na obete. Neutiekli sme však do iracionality. Premýšľali o budúcnosti a vytvorili inštitúcie ako synagóga, študijný dom, ktoré zachovávajú židovskú identitu aj v tých najnepriaznivejších podmienkach.

Najväčšie civilizácie sveta časom zanikli, zatiaľ čo judaizmus vždy prežil. V istom zmysle to bola určite Božia prozreteľnosť. Ale v inom to bola predvídavosť ľudí ako Rabban Yochanan ben Zakaj, ktori odolali kognitívnemu zrúteniu sa, a vytvorili dnes riešenia pre problémy zajtrajška, ktorí nehľadali útočisko v iracionálnom a ktorí potichu budovali židovskú budúcnosť.

Pre dnešný židovský národ je tu určite ponaučenie: Plánujte na generácie vopred. Myslite aspoň 25 rokov do budúcnosti. Zvážte najhoršie možné scenáre. Pýtajte sa: „Čo by sme urobili, keby...“ Židov napriek dodržiavaniu viery zachránila ich schopnosť nikdy neopustiť racionálne uvažovanie a napriek svojej lojalite k minulosti plánovať budúcnosť.