Prirodzené alebo nadprirodzené?
Kniha Bamidbar sa končí opisom útočísk, šiestich miest – troch na každej strane Jordánu – vyčlenených ako mestá dočasného vyhnanstva pre ľudí vyhlásených za nevinných z vraždy, ale vinných zo zabitia.
V raných spoločnostiach, hlavne iných ako mestských, ktorým chýbala rozsiahla policajná sila, existovali obavy, že ľudia vezmú zákon do vlastných rúk, najmä došlo k zabitiu člena ich rodiny alebo kmeňa. Tak by sa začal cyklus pomsty a odvety, ktorý nemá prirodzený koniec. Jedno zabitie z pomsty by viedlo k ďalšiemu a ďalšiemu až do zničenia komunity. Ide o jav, ktorý poznáme z literatúry od Montekovcov a Kapuletovcov z Rómea a Júlie, cez Tryskáče a Žraloky z West Side Story až po Corleones a Tattaglias z Krstného otca.
Jediným schodným riešením je účinný a nestranný právny štát. Je tu však jedno pretrvávajúce nebezpečenstvo. Ak Ruben zabil Šimona a súd ho považuje za nevinného z vraždy – išlo o nehodu, nešlo o plánované úkladné konanie, obeť a páchateľ neboli nepriatelia – ešte stále existuje nebezpečenstvo, že rodina obete môže mať pocit, že spravodlivosti nebolo učinené zadosť.
Mestá-útočiská boli založené, aby sa predišlo takýmto situáciám „krvnej pomsty“. Posielali tam páchateľov neúmyselného zabitia, a pokiaľ boli v rámci mesta, zákon ich chránil. Podľa našej parše tam museli zostať až do „smrti veľkňaza“ (Čísla 35:25).
Očividnou otázkou je, čo s tým má spoločné smrť veľkňaza? Zdá sa, že medzi zabitím, krvnou pomstou a veľkňazom neexistuje žiadna súvislosť, nieto ešte s jeho smrťou.
Pozrime sa na dva úplne odlišné výklady. Sú zaujímavé samy osebe, ale vo všeobecnosti nám ukazujú rozsah myslenia, ktorý existuje v judaizme. Prvý je daný Babylonským talmudom:
Ctihodný starý učenec povedal: „Na jednej z akademických prednášok Rávy som počul vysvetlenie, že veľkňaz sa mal modliť k B-hu o milosť pre svoju generáciu, čo neurobil (Makkot 11a).
Podľa tohto výkladu mal veľkňaz svoj podiel viny, akokoľvek malý, na tom, že niekto zomrel, hoci náhodou. Vražda nie je niečo, čo by sa dalo odvrátiť modlitbou veľkňaza. Vrah je vinný zo zločinu tým, že sa rozhodol urobiť to, čo urobil, a nikoho iného nemožno viniť. Ale zabitie, práve preto, že sa to deje bez toho, aby sa nad tým niekto zamýšľal, je typ udalosti, ktorý mohol byť odvrátený modlitbami veľkňaza. Preto úplne odčinenie nastane, až keď veľkňaz zomrie. Až potom sa môže páchateľ dostať na slobodu.
Maimonides ponúka v Sprievodcovi pre zmätených úplne iné vysvetlenie:
Osoba, ktorá nevedomky zabila iného človeka, musí odísť do vyhnanstva, pretože hnev „krvného pomstiteľa“ vychladne, kým je príčina jeho nešťastia mimo dohľadu. Možnosť návratu z vyhnanstva závisí od smrti veľkňaza, najváženejšieho z ľudí a priateľa celého Izraela. Jeho smrťou príbuzný zabitého dosiahne zmierenie (tamže ver. 25); je totiž prirodzeným javom, že nachádzame útechu v našom nešťastí, keď také isté alebo väčšie nešťastie postihne druhého človeka. Žiadna smrť medzi nami nespôsobuje väčší zármutok ako smrť veľkňaza (Sprievodca pre zmätených III:40)
Podľa Maimonidesa nemá smrť veľkňaza nič spoločné s vinou alebo zmierením, ale jednoducho so skutočnosťou, že vyvoláva taký veľký kolektívny smútok, pre ktorý ľudia zoči-voči väčšej národnej strate zabúdajú na svoje vlastné nešťastia. Vtedy ľudia prestanú myslieť na svoj individuálny pocit nespravodlivosti a túžbu po pomste. Potom je pre človeka vinného zo zabitia bezpečné vrátiť sa domov.
Aký je rozdiel medzi týmito dvoma úplne odlišnými výkladmi zákona? Prvý súvisí s tým, či je vyhnanstvo do mesta
-útočiska akýmsi trestom alebo nie. Podľa Babylonského talmudu sa zdá, akoby to tak bolo. Možno v tom nebol žiadny úmysel. Nikto nebol podľa zákona vinný. Ale rukami X, osoby vinnej zo zabitia, došlo k tragédii, a dokonca aj veľkňaz sa podieľal na vine, hoci len negatívne a pasívne. Morálna rovnováha sa obnoví až vtedy, keď obaja podstúpia nejaké utrpenie, u jedného to je vyhnanstvo, u druhého (prirodzená, nie súdom nariadená) smrť.
Maimonides však neuvažuje o zákone miest útočisk z hľadiska akejkoľvek viny alebo trestu.