Sila príkladu

Príbeh o Abrahámovi poznáme tak dobre, že nie vždy postojíme a zamyslíme sa nad tým, k akému zvláštnemu zvratu došlo v biblickom rozprávaní. Ak to však nepochopíme, možno nepochopíme samotnú podstatu židovskej identity.

Otázkou je: Doteraz sa Tóra zaoberala ľudstvom ako celkom. Adam a Eva, Kain a Ábel sú ľudské archetypy. Prví dvaja predstavujú napätie medzi manželmi, druhí rivalitu medzi súrodencami. Oba sú príbehy o jednotlivcoch a oba sa končia tragicky, prvý strateným rajom, druhý krviprelievaním, bratovraždou a smrťou.

Potom prichádza ďalšia dvojica príbehov – Potopa a stavba Babylonu – tentoraz o celej spoločnosti. Každá je o napätí medzi slobodou a poriadkom. Potopa je o svete, kde sloboda (násilie, bezprávie, „každý robí to, čo je v jeho vlastných očiach správne“) ničí poriadok. Babylon je o svete, v ktorom poriadok (imperialistické vnucovanie jedného jazyka dobytým národom) ničí slobodu.

Všetky štyri príbehy sú o ľudskej povahe ako takej. Ich posolstvo je univerzálne a večné, ako sa patri na knihu o B-hu, ktorý je univerzálny a večný. B-h, ako sa zjavuje v prvých jedenástich kapitolách Genezis, je B-hom, ktorý stvoril vesmír, stvoril celé ľudstvo na svoj obraz, požehnal prvých ľudí a ktorý – po potope – uzavrel zmluvu s celým ľudstvom.

Prečo sa potom celý príbeh v Genezis 12 mení? Odteraz to už nie je o ľudstve, ale o jednom mužovi (Abrahámovi), jednej žene (Sáre) a ich deťoch, ktoré sa v čase knihy Exodus stali veľkým a významným národom, ale stále nie viac než jedným národom z mnohých.

Čo sa to tu deje? Stráca B-h záujem o všetkých ostatných? Tak to určite nemôže byť. Na konci Genezis hovorí Jozef svojim bratom: „Vy ste proti mne osnovali zlo, B-h to však obrátil na dobro, takže učinil, čo je dnes: zachoval pri živote mnoho ľudí.“(Gen 50:20)

Možno spojenie „mnoho životov“ neznamená nič viac ako životy jeho vlastnej rodiny. Ale obyčajný zmysel spojenia am rav, „veľký ľud“, naznačuje Egypt. Až do Exodu sa Izraeliti nazývajú am, ľud. Jozef hovorí, že B-h ho poslal nielen preto, aby zachránil svoju rodinu pred hladomorom, ale aj egyptský ľud.

To je aj zmysel knihy Jonáš. Jonáša vyšlú do Ninive, asýrskeho mesta, aby presvedčil ľudí učiniť pokánie a tak sa vyhnúť vlastnému zničeniu. Vo svojich záverečných slovách B-h hovorí prorokovi:

„Nemám sa starať o veľké mesto Ninive, v ktorom žije viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nerozoznajú pravú ruku od ľavej?“ Jonáš 4:11 (a pozri Malbim ad loc.)

B-h sa nezaoberá len Izraelom, ale aj Asýrčanmi, hoci sa stanú nepriateľmi Izraela a nakoniec dobyjú severné kráľovstvo samotného Izraela.

Ámos, ako je dobre známe, hovorí, že B-h nevyviedol len Izraelitov z Egypta, ale aj Filištínov z Kaftoru a Aramejcov z Kiru (Ámos 9:7). Nie je to teda tak, že by B-h stratil záujem o ľudstvo ako celok. Kŕmi svet. Drží všetko pri živote. Je súčasťou dejín všetkých národov. Je B-hom všetkých ľudí. Prečo potom zúženie zamerania z univerzálneho ľudského stavu na príbeh jednej rodiny?

Filozof Avishai Margalit vo svojej knihe The Ethics of Memory (Etika pamäte) hovorí o dvoch spôsoboch myslenia: „t.j.“ a „napr.“ Prvý hovorí o všeobecných zásadách, druhý o presvedčivých príkladoch. Jedna vec je hovoriť o všeobecných princípoch líderstva, napríklad – myslieť dopredu, motivovať, stanovovať si jasné ciele a podobne. Úplne iná vec je rozprávať príbeh skutočných vodcov, tých, ktorí uspeli, vzorov. Sú to ich životy, kariéra, ich príklady, ktoré ilustrujú všeobecné zásady a spôsob ich fungovania v praxi.

Dôležité sú zásady. Nastavujú parametre. Definujú predmet. Ale bez názorných príkladov sú zásady často príliš vágne na to, aby poučovali a inšpirovali. Skúste vysvetliť všeobecné princípy impresionizmu niekomu, kto nevie nič o umení, bez toho, aby ste mu ukázali impresionistický obraz. Môžu porozumieť slovám, ktoré používate, ale nebudú znamenať nič, kým im neukážete príklad.

Zdá sa, že práve to robí Tóra, keď presúva pozornosť z ľudstva ako celku na Abraháma. Príbeh ľudstva od Adama po Noeho nám hovorí, že ľudia prirodzene nežijú tak, ako by si B-h prial. Jedia zakázané ovocie a navzájom sa zabíjajú. Takže po potope sa B-h stáva nielen Stvoriteľom, ale aj učiteľom. Poučuje ľudstvo a robí to dvoma spôsobmi: t. j. a napr. Stanovuje všeobecné pravidlá – zmluvu s Noem – a potom si vyberá príklad, Abraháma a jeho rodinu. Majú sa stať vzormi, presvedčivými príkladmi toho, čo znamená žiť blízko a verne v B-žej prítomnosti, nie len kvôli nim, ale kvôli ľudstvu ako celku.

Preto sa v Genezis päťkrát hovorí patriarchom: „Skrze teba budú požehnané všetky rodiny alebo všetky národy zeme.“

Gen 12:2, Gen 18:18, Gen 22:18, Gen 26:4, Gen 28:14

A ľudia sa k tomu hlásia. V Genezis hovorí Malkicedek o Abrahámovi: „Nech je zvelebený najvyšší B-h, ktorý ti dal do rúk tvojich nepriateľov!“ (Gen 14:20). Avimelech, kráľ Geraru, o ňom hovorí: „B-h je s tebou vo všetkom, čo robíš“ (Gen 21:22). Chetiti mu hovoria: „Ty si knieža B-žie medzi nami“ (Gen 23:6). Abrahámovi súčasníci ho uznávajú ako B-žieho muža, i keď nie sú súčasťou jeho konkrétnej zmluvy.

To isté platí o Jozefovi, jedinom členovi Abrahámovej rodiny v Genezis, ktorého život medzi nežidmi je podrobne opísaný. Tým, s ktorými prichádza do styku, neustále pripomína B-ha. Keď sa ho Putifarova žena pokúša zviesť, hovorí: „ Ako by som teda mohol spáchať takú veľkú neprávosť a zhrešil proti B-hu?!“ (Gen 39:9).

Jozef hovorí sluhovi a pekárovi, ktorých sny sa chystá vysvetliť,:

„Výklady patria B-hu.“ (Gen 40:8) Keď ho predvedú pred faraóna, aby vyložil jeho sny, hovorí:

„Len B-h dá faraónovi uspokojivú odpoveď.“ Gen. (41:16)

Židia nie sú povolaní byť Židmi len preto, aby boli Židmi. Sú povolaní byť živým, jasným a presvedčivým príkladom toho, čo znamená žiť podľa B-žej vôle, aby aj iní spoznali B-ha a slúžili Mu každý svojím vlastným spôsobom v rámci parametrov všeobecných zásad zmluvy s Noem. Noemove zákony sú - „t.j.“. História Židov je „napr.“.

Židia nie sú vyzvaní konvertovať svet na judaizmus. Sú aj iné spôsoby, ako slúžiť B-hu. Malachiáš hovorí, že príde deň, keď B-žie meno „bude od miesta, kde slnko vychádza, po miesta, kde zapadá, veľké medzi národmi“ (Gn 1:11). Proroci predvídajú deň, keď „B-h bude Kráľom nad celou zemou“ (Zachariáš 14:9) bez toho, aby všetci konvertovali na judaizmus.

Nežiada sa od nás konvertovať ľudstvo, ale žiada sa od nás inšpirovať ľudstvo tým, že budeme presvedčivými vzormi toho, čo znamená žiť v pokore, skromnosti ale neochvejne v prítomnosti B-ha ako Jeho služobníci, Jeho svedkovia, Jeho veľvyslanci – a to nie kvôli nám, ale kvôli ľudstvu ako celku.

Byť Židom znamená byť jedným z Božích vyslancov vo svete, aby bol požehnaním pre svet, a to nevyhnutne znamená byť súčasťou sveta, konať spôsobom, ktorý inšpiruje druhých tak, ako inšpirovali Abrahám a Jozef svojich súčasníkov. To je výzva, ku ktorej bol Abrahám povolaný na začiatku parše tohto týždňa. Je to našou výzvou aj dnes.