Spontánnosť alebo štruktúra
Dnešná Parša Šemini rozpráva tragický príbeh o tom, ako veľkú inauguráciu Svätostánku, o ktorej mudrci povedali, že je dňom, z ktorého mal B-h takú veľkú radosť, ako pri stvorení vesmíru, zatienila smrť dvoch Áronových synov, Nadava a Avihua:
„Áronovi synovia Nadav a Avihu vzali svoje kadidelnice, zapálili ich a pridali kadidlo; a obetovali nepovolený oheň pred Pánom, ktorý im [B-h] neprikázal [priniesť obeť]. Z Pánovej prítomnosti vyšiel oheň a pohltil ich a oni zomreli pred Pánom.“ Lev. 10:1-2
Mudrci a neskorší komentátori prišli s mnohými vysvetleniami, čo vlastne bol hriech Nadava a Avihua. Najjednoduchšia odpoveď uvedená v samotnej Tóre na tomto i ďalších miestach (Čisla 3:4, Čisla 26:61) je, že konali z vlastnej iniciatívy. Spravili to, čo im nebolo prikázané. Konali spontánne, možno z čistého nadšenia vyvolaného daným okamihom a obetovali „nepovolený oheň“. Konať spontánne je očividne nebezpečné.
Ale je to tak? Mojžiš konal spontánne počas oveľa zložitejších okolností, keď rozbil dve kamenné tabule svedectva po tom, ako videl Izraelitov tancovať okolo Zlatého teľaťa. Tabule – vytesané a vyryté samotným B-hom – boli azda najsvätejšie predmety, aké kedy existovali. Mojžiš však nebol za svoj čin potrestaný. Mudrci povedali, že hoci konal z vlastného rozhodnutia bez toho, aby sa najprv poradil s B-hom, B-h schvaľoval tento čin.
Prečo teda bola spontánnosť nesprávna pre Nadava a Avihua a pre Mojziša správna? Odpoveď je, že Nadav a Avihu boli Kohanim, kňazi. Mojžiš bol Navi, prorok. Sú to dve rôzne formy náboženského vodcovstva. Obsahujú rôzne úlohy, majú rôzne vnímanie a skutočne rôzne prístupy k času.
Kohen slúži B-hu spôsobom, ktorý sa v priebehu času nikdy nemení (samozrejme okrem prípadov, keď bol chrám zničený a jeho služba, ktorú viedli koheni, skončila). Prorok slúži B-hu spôsobom, ktorý sa v priebehu času neustále mení. Keď sú ľudia v pohode, prorok varuje pred blížiacou sa katastrofou. Keď ich zasiahne katastrofa a sú v hĺbokom zúfalstve, prorok im prináša útechu a nádej.
Slová, ktoré hovorí kohen, sú vždy rovnaké. Kňazské požehnanie používa dnes tie isté slová ako za dní Mojžiša a Aharona. Ale slová používané prorokom nie sú nikdy rovnaké.Takže pre proroka je spontánnosť nevyhnutná. Ale kohenovi venujúcemu sa službe Božej neprislúcha.
Prečo ten rozdiel? Napokon, kňaz a prorok slúžili tomu istému B-hu. Tóra využíva určitú metódu, ktoré sme len nedávno znovu vynašli v trochu pozmenenej podobe. Stereofónny zvuk – vychádzajúci z dvoch rôznych reproduktorov –vyvinuli v tridsiatych rokoch minulého storočia s cieľom vytvoriť priestorový dojem zvuku. V 50. rokoch 20. storočia vývoj priniesol 3D film s cieľom dať zraku to, čo dalo stereo sluchu. Od práce Pierra Brocu v 60. rokoch 19. storočia až po súčasnosť sa neurovedci sa snažili pomocou MRI a PET skenov pochopiť, ako nám náš dvojkomorový mozog umožňuje inteligentnejšie reagovať na naše prostredie, než by bolo inak možné. Na plné prežívanie reality sú potrebné zdvojene pohľady.
Zdvojené pohľady kňaza a proroka zodpovedajú zdvojeným pohľadom na stvorenie uvedeným v Genezis 1:1–2:3 (prednesené kňazským hlasom, s dôrazom na poradie, štruktúru, rozdelenie a hranice) a v Genezis 2:4–3:24 (prednesené prorockým hlasom, s dôrazom na nuansy a dynamiku medziľudských vzťahov).
Teraz sa zamyslime nad ďalšou oblasťou, v ktorej prebiehal spor medzi štruktúrou a spontánnosťou, a to te
Zdá sa, že táto nezhoda je presnou paralelou ďalšej nezhody o zdroji denných modlitieb:
Podľa R. Joseho, syna R. Haniny, Šacharit stanovill Abrahám, Minchu Izák a Maariv Jákob. Podľa R. Joshuu b. Levi, Šacharit (ranná modlitba) zodpovedá každodennej rannej obeti a Mincha (popoludňajšia modlitba) popoludňajšej obeti. Na prvý pohľad nezhoda nemá žiadne praktické dôsledky, no v skutočnosti má.
Ak modlitby ustanovili patriarchovia, ich pôvod je prorocký. Ak ich zaviedli ako náhradu obety, potom je ich pôvod kňazský. Kňazi mali zakázané konať spontánne, ale proroci tak konali ako samozrejmosť. Niekto, kto považoval modlitbu za kňazskú, by zdôraznil dôležitosť presného textu. Ten, kto ju považoval za prorockú, by si cenil spontánnosť a každý deň by sa snažil povedať niečo nové.
Tradícia nakoniec vyriešila záležitosť nanajvýš pozoruhodným spôsobom. Každú Amidu hovoríme dvakrát, raz súkromne a potichu v tradícii prorokov, potom druhýkrát verejne a kolektívne prostredníctvom šaliach cibbur, „čitateľského opakovania“, v tradícii kňaza prinášajúceho obetu v chráme. Počas tichej Amidy máme dovolené pridať ďalšie vlastné slová. Počas opakovania nesmieme. Dôvodom je, že proroci konali spontánne, ale kňazi nie.
Tragédiou Nadava a Avihua je, že urobili chybu, keď sa správali ako proroci, hoci v skutočnosti boli kňazmi. Ale my sme zdedili obe tradície pretože bez štruktúry by judaizmus nemal kontinuitu, ale bez spontánnosti by nemal čulý život. Výzvou je udržať rovnováhu bez toho, aby sa niekedy ich miesto zamenilo.