Časť vydania 88

Stretnutie s Bohom

Zdroj: Rabbi Sacks Legacy 6 min čítania
Rabbi Jonathan Sacks · parša Vajece
Stretnutie s Bohom
Vypočujte si článok
0:00/
Pošli rodine

Je to jedno z veľkých videní Tóry. Jakob, sám v noci, na úteku pred Ézauovým hnevom, si ľahne odpočívať a nemá nočnú moru strachu, ale zjavenie: „Časom [Jakob] akoby náhodou narazil na isté miesto [vayifga bamakom] a rozhodol sa tam prenocovať, lebo slnko už zapadlo. Vzal niekoľko kameňov z toho miesta, dal si ich pod hlavu a na tom mieste si ľahol spať. A mal sen: videl rebrík postavený na zemi, ktorého vrchol siahal až k nebesiam. Po ňom vystupovali a zostupovali Boží anjeli. Hospodin stál nad ním... (Gen 28,11-13)

Keď sa Jakob prebudil zo spánku, povedal: „Naozaj, Hospodin je na tomto mieste a ja som to nevedel!“ Bál sa a povedal: „Akú hrôzu vzbudzuje toto miesto! Nie je to nič iné ako Boží dom, toto je nebeská brána.“ (Gen 28,16-17)

Na základe tejto pasáže Mudrci povedali, že „Jakob ustanovil večernú modlitbu“. Toto odvodenie sa opiera o slovo vayifga, ktoré môže znamenať nielen „natrafil na, stretol, narazil na, náhodou prišiel na“, ale aj „modlil sa, prosil, dožadoval sa“, ako je tomu u Jeremiáša: „Ty sa však neprihováraj za tento ľud, nevysielaj za nich prosby a modlitby... [ve-al tifga bi]“ (Jer 7,16).

Mudrci tiež chápali slovo bamakom, „miesto“, ako označenie pre B-ha (toto „miesto“ vesmíru). Tak Jakob doplnil cyklus denných modlitieb. Abrahám ustanovil Šachrit, rannú modlitbu, Izák zaviedol Minchu, poobednú modlitbu, a Jakob bol prvý, kto ustanovil Arvit, nazývanú aj Maariv, nočnú modlitbu.

Je to pozoruhodná myšlienka. Hoci znenie každej zo všedných modlitieb je rovnaké, každá z nich nesie charakter jedného z patriarchov. Abrahám predstavuje ráno. Je iniciátorom, tým, kto priniesol svetu nové náboženské vedomie. S ním sa deň začína.

Izák predstavuje popoludnie. Na Izákovi nie je nič nové – nejde o veľký prechod z tmy do svetla alebo zo svetla do tmy. Mnohé udalosti Izákovho života opakujú udalosti života jeho otca. Hlad ho, tak ako predtým Abraháma, núti odísť do krajiny Filištíncov. Nanovo vykopáva studne svojho otca.

Izákovým údelom je tiché hrdinstvo kontinuity. Je ohnivkom v reťazi zmluvy. Spája jednu generáciu s druhou. Do života viery neprináša nič nové, no jeho život má svoju vlastnú vznešenosť. Izák je vytrvalosť, vernosť, odhodlanie pokračovať.

Jakob predstavuje noc. Je mužom strachu a úteku, mužom, ktorý zápasí s B-hom, s druhými aj sám so sebou. Jakob je ten, kto pozná temnotu tohto sveta.

S myšlienkou, že Jakob zaviedol večernú modlitbu, je však spojený istý problém. V slávnej pasáži Talmudu zastáva rabbi Jehošua názor, že na rozdiel od Šachritu či Minchy večerná modlitba nie je povinná (hoci, ako poznamenávajú komentátori, povinnou sa stala vďaka tomu, že ju prijali generácie Židov). Prečo, ak ju ustanovil Jakob, sa nepovažovala za rovnako záväznú ako modlitby Abraháma a Izáka? Tradícia ponúka tri odpovede.

Prvá hovorí, že názor, podľa ktorého Arvit nie je povinná, zastávajú tí, ktorí sa domnievajú, že naše denné modlitby nevychádzajú z patriarchov, ale z obetí prinášaných v Chráme.

Tieto dva názory sa líšia práve v tomto bode: pre tých, ktorí odvodzujú modlitbu od obety, je večerná modlitba dobrovoľná, zatiaľ čo pre tých, ktorí ju odvodzujú od patriarchov, je povinná.

Druhá odpoveď hovorí, že existuje zákon, podľa ktorého tí, čo sú na ceste (a ešte tri dni potom), sú oslobodení od modlitby. V časoch, keď boli cesty nebezpečné – keď sa cestujúci museli neustále obávať útoku lupičov –, nebolo možné sústrediť sa. Modlitba si vyžaduje sústredenie (kavana). Preto bol Jakob oslobodený od modlitby a svoju prosbu predniesol nie ako povinnosť, ale ako dobrovoľný akt – a tak to zostalo.

Tretia odpoveď sa opiera o tradíciu, podľa ktorej počas Jakobovej cesty „slnko zapadlo náhle“ – nie v obvyklom čase. Jakob mal v úmysle predniesť poobednú modlitbu, no na svoje prekvapenie zistil, že sa už zotmelo. Arvit sa nestala povinnosťou, pretože Jakob vôbec nemal v úmysle predniesť večernú modlitbu.

Existuje však hlbšie vysvetlenie. Pre každú z troch udalostí, ktoré Mudrci považovali za základ modlitby, sa používa iná jazyková konštrukcia. Abrahám „vstal včasráno a šiel na miesto, kde predtým stál s Hospodinom“ (Gen 19,27). Izák „si na sklonku dňa vyšiel rozjímať [lasuach] do poľa“ (Gen 24,63). Jakob „natrafil, stretol, narazil, náhodou prišiel na“ B-ha [vayifga bamakom]. Ide o odlišné druhy náboženskej skúsenosti.

Abrahám iniciuje hľadanie B-ha. Bol tvorivou náboženskou osobnosťou – otcom všetkých tých, ktorí sa vydávajú na duchovnú cestu k neznámemu cieľu, vyzbrojení jedine dôverou, že kto hľadá, nájde. Abrahám hľadal B-ha skôr, než B-h hľadal jeho.

Izákova modlitba je opísaná ako sícha (doslova rozhovor alebo dialóg). Na dialógu sa podieľajú dve strany – jedna hovorí a druhá počúva a po vypočutí odpovedá. Izák predstavuje náboženskú skúsenosť ako rozhovor medzi slovom B-ha a slovom človeka.

Jakobova modlitba je veľmi odlišná. Nie je jej iniciátorom. Jeho myšlienky sú inde – pri Ézauovi, pred ktorým uteká a pri Lábanovi, ku ktorému smeruje. Do tejto znepokojenej mysle vstúpi videnie B-ha, anjelov a schodiska spájajúceho zem s nebom. Pre toto videnie neurobil nič, aby sa naň pripravil. Je nečakané. Jakob doslova „natrafí“ na B-ha, tak ako môžeme my občas natrafiť na známu tvár v dave cudzích ľudí. Je to stretnutie, ktoré privodil B-h, nie človek. Preto sa Jakobova modlitba nemohla stať základom pravidelnej povinnosti. Nikto z nás nevie, kedy do nášho života zrazu vstúpi B-ožia prítomnosť.

Súčasťou náboženského života je prvok, ktorý sa vymyká vedomej kontrole. Prichádza odnikiaľ, práve vtedy, keď to najmenej čakáme. Ak Abrahám predstavuje našu cestu k B-hu a Izák náš dialóg s B-hom, Jakob znamená stretnutie B-ha s nami – neplánované, nenaordinované, nečakané; videnie, hlas, povolanie, ktoré nikdy vopred nepoznáme, no ktoré nás premení. Tak ako Jakob, tak aj my. Je to, akoby sme sa prebúdzali zo spánku a akoby sme prvý raz zisťovali, že „B-h bol na tomto mieste a ja som to nevedel“. Miesto sa nezmenilo, zmenili sme sa my. Takáto skúsenosť sa nikdy nemôže stať predmetom povinnosti. Nie je to niečo, čo robíme. Je to niečo, čo sa nám stáva. Vayifga bamakom znamená, že zaujatí inými myšlienkami zistíme, že sme vstúpili do B-ožej prítomnosti.

Takéto skúsenosti sa odohrávajú – doslovne alebo obrazne – v noci. Prichádzajú vtedy, keď sme sami, vystrašení, zraniteľní, blízko zúfalstva. Práve vtedy, keď to najmenej čakáme, môže náš život zaplaviť žiara Božstva. Zrazu, s istotou, ktorú si nemožno pomýliť s ničím iným, vieme, že nie sme sami, že B-h je tu a bol tu po celý čas, len sme boli príliš zaujatí vlastnými starosťami, aby sme si Ho všimli. Tak našiel Jakob B-ha – nie vlastným úsilím ako Abrahám, nie nepretržitým dialógom ako Izák, ale uprostred strachu a osamelosti. Jakob na úteku zakopne a padne – a zistí, že padol priamo do čakajúceho náručia B-ha. Nikto, kto zažil niečo podobné, na to nikdy nezabudne. „Teraz viem, že si bol so mnou po celý čas, no ja som sa pozeral inam.“

To bola Jakobova modlitba. Sú chvíle, keď hovoríme, a chvíle, keď sa prihovárajú nám. Modlitba nie je vždy predvídateľná, nie je len vecou pevných časov a dennej povinnosti. Je to aj otvorenosť, zraniteľnosť. B-h nás môže prekvapiť, zobudiť nás zo spánku, zachytiť nás, keď padáme.

Ďalej v tomto vydaní: Dva chleby na stole →

Celé vydanie
Vajece Rabbi Sacks