1 · Parša týždňa · Vezot Habracha
Vezot Habracha a Tóra na Sukot
Názov parše, „V'Zot HaBerachah“, znamená „A toto je požehnanie“ a nachádza sa v Deuteronómiu 33:1.
Tóra na Sukot a Šemini Aceret pochádza z Levitikusu 22-23, Numeri 29 a Deuteronómia 14-16. Tieto čítania podrobne opisujú zákony moadim čiže „určených časov“ v židovskom kalendári na sviatočné oslavovanie nášho spojenia s B-hom; vrátane micvot (prikázaní) bývať v sukke (chatrči pokrytej ratolesťami) a brať do rúk „Štyri druhy“ počas sviatku Sukot; obetí prinášaných vo Svätom Chráme v Jeruzaleme počas Sukotu a povinnosti putovať do Svätého Chrámu, aby sme „videli a boli videní pred tvárou B-ha“ počas troch výročných pútnických sviatkov — Pesach, Šavuot a Sukot.
Na Simchat Tóra („Radosť z Tóry“) každoročný cyklus čítania Tóry končíme a zároveň ho začíname odznova. Najprv čítame paršu Vezot haberacha, ktorá opisuje požehnania, aké Mojžiš pred svojou smrťou udelil každému z dvanástich kmeňov Izraela. Podobne ako Jakob, ktorý o päť generácií skôr požehnal svojich dvanástich synov, Mojžiš prideľuje každému kmeňu jeho osobitnú úlohu v izraelskom spoločenstve a dáva mu silu ju plniť.
Vezot haberacha potom rozpráva, ako Mojžiš vystúpil na horu Nevo, z ktorej vrcholu uzrel Zasľúbenú zem. „Tam v moabskej krajine zomrel Mojžiš, služobník B-ha, podľa B-žieho výroku… a nik nepozná jeho hrob až do dnešného dňa.“ Tóra na záver dosvedčuje, že „v Izraeli už nepovstal prorok ako Mojžiš, ktorého B-h poznal tvárou v tvár… a čo sa týka jeho mocnej ruky a všetkých veľkých a úžasných skutkov, ktoré Mojžiš vykonal pred očami celého Izraela.“
Hneď po ukončení Tóry začíname odznova čítaním prvej kapitoly Genezis (začiatok budúcotýždňového čítania Tóry na šabat), ktorá opisuje stvorenie sveta B-hom za šesť dní a jeho odpočinok siedmeho dňa — ktorý posvätil a požehnal ako deň odpočinku.
Copyright, Chabad.org. Translated with permission
Pramene: Deuteronómium 33:1 – 34:12 · Chabad.org (preklad so súhlasom)
2 · Pirkei Avot 4.13
Prečo sa chyba pri štúdiu berie ako úmyselný hriech?
Rabi Jehuda povedal: Buď opatrný v štúdiu, lebo omyl v štúdiu sa počíta ako úmyselný hriech. Rabín Šimon povedal: Existujú tri koruny: koruna Tóry, koruna kňazstva a koruna kráľovstva, ale koruna dobrého mena prevyšuje ich všetky.
Úvod
Rabbi Jehuda, autor prvého výroku v tejto mišne, bol synom Rabbiho Ilaja a žiakom rabína Akivu a Rabbiho Tarfona. Rabbi Jehuda je najčastejšie citovaným mudrcom v celej Mišne. Keď sa dostane do sporu s Rabbim Meirom alebo rabínom Šimonom (dvoma mudrcmi, s ktorými sa často sporí), halácha sa vždy riadi jeho názorom.
Rabín Šimon je rabín Šimon bar Jochaj, slávny mudrc, ktorý podľa legendy napísal Zohar. Aj on bol žiakom rabína Akivu.
Rabbi Jehuda povedal: Buď opatrný v štúdiu, lebo omyl v štúdiu sa počíta ako úmyselný hriech. Štúdium Tóry, o ktorom hovorí Rabbi Jehuda, je také, pri ktorom ten, kto študuje, porovnáva rôzne tradície a usiluje sa hlboko pochopiť danú vec, jej dôvody a podrobnosti, to všetko preto, aby zistil, aká má byť správna halácha. Ten, kto sa v tomto druhu štúdia pomýli, a preto vynesie nesprávne halachické rozhodnutie, sa považuje za toho, kto tak urobil úmyselne, a teda úmyselne priviedol niekoho iného k hriechu. Rabín musí byť pri svojich rozhodnutiach mimoriadne opatrný a nedbalosť sa považuje za rovnako hriešnu ako úmyselná chyba. Všimnime si, že v tejto mišne možno vycítiť napätie medzi tradíciou a inováciou. „Štúdium Tóry“, o ktorom je tu reč, neznamená iba opakovanie naučeného, čo človek prijal. „Štúdium Tóry“ znamená ponoriť sa do Tóry a dospieť k rozhodnutiam, ktoré predtým nikto nevyniesol. Ten, kto odovzdáva svoju tradíciu slovo za slovom presne tak, ako ju prijal, sa nemusí až tak obávať, pretože nepridáva nič svoje. No ten, kto pridáva vlastné úvahy, musí byť mimoriadne opatrný, a ak sa z nedbalosti pomýli, počíta sa mu to, akoby tak urobil úmyselne. Inovácia je podľa Rabbiho Jehudu dôležitá a možná, no vyžaduje si väčšiu opatrnosť než obyčajné odovzdávanie tradície.
Rabín Šimon povedal: Existujú tri koruny: koruna Tóry, koruna kňazstva a koruna kráľovstva, ale koruna dobrého mena prevyšuje všetky. Existujú tri koruny, ktoré nás Tóra učí rešpektovať: 1) ten, kto sa naučil Tóru; 2) kňaz; 3) kráľ. Tí predstavujú tri druhy vodcovstva v Izraeli: mudrca/proroka, kňaza, ktorý je spojený s Chrámom, a kráľa, ktorý vládne ľudu. Rabín Šimon však hovorí, že existuje koruna väčšia než tieto tri, a tou je koruna dobrého mena. Dá sa to dokázať tým, že ak sa ktorýkoľvek z týchto troch – mudrc, kňaz alebo kráľ – správa zle tým, že hreší a tak si získa zlú povesť, už nie sme povinní tohto človeka rešpektovať. Toto je výrok o zodpovednosti vodcov. Vodcovské postavenie v spoločnosti samo osebe neoprávňuje človeka k úcte bez ohľadu na jeho skutky. Vodca, ktorý si želá byť rešpektovaný, si túto úctu musí zaslúžiť svojimi skutkami. Zaujímavý komentár k trom korunám hovorí, že predstavujú tri druhy vlastností, ktoré vodcovia často majú: kráľ je bohatý, kňaz pochádza z aristokratickej rodiny a mudrc je inteligentný. Vo všetkých týchto prípadoch je však koruna bezvýznamná bez koruny dobrého mena.
Celá kapitola Pirkei Avot →
3 · Sviatky
Toto je môj zvitok Tóry
Henryk bol v roku 1945, keď sa vojna skončila a osamelí preživší sa zúfalo snažili vypátrať svojich príbuzných, ešte veľmi malý. Väčšinu svojho dovtedajšieho života strávil u svojej opatrovateľky, ktorá ho na žiadosť jeho otca skrývala pred nacistami. Bolo to spojené s veľkým osobným rizikom, no žena ho bez váhania podstúpila, pretože chlapca milovala.
Všetkých Židov zavraždili a Henrykova opatrovateľka si ani na chvíľu nemyslela, že by chlapcov otec, Joseph Foxman, mohol prežiť neslávne zničenie vilniuského geta. Bola presvedčená, že ho museli deportovať do Osvienčimu – a všetci vedeli, že z Osvienčimu sa nikto nevracia. Preto nemala nijaké výčitky svedomia, keď chlapca adoptovala, dala ho pokrstiť v katolíckej cirkvi a nechala ho miestnym kňazom učiť katechizmus.
Bolo to na Simchat Tóra, keď si poňho prišiel jeho otec. Nanny, ktorej to lámalo srdce, mu zbalila všetko oblečenie aj malý katechizmus a otcovi zdôraznila, že z chlapca sa stal dobrý katolík. Joseph Foxman vzal syna za ruku a odviedol ho priamo do Veľkej synagógy vo Vilniuse. Cestou mu povedal, že je Žid a že jeho meno je Abrahám.
Neďaleko domu prešli popri kostole a chlapec sa zbožne prežehnal, čo otcovi spôsobilo veľkú bolesť. Práve vtedy vyšiel von kňaz, ktorý chlapca poznal, a keď sa k nemu Henryk rozbehol, aby mu pobozkal ruku, kňaz sa mu prihovoril a pripomenul mu jeho katolícku vieru.
Všetko v Jozefovi chcelo syna od kňaza a od kostola odtrhnúť. No vedel, že takto by to nemalo byť. Kňazovi kývol hlavou a syna objal pevnejšie. Napokon, títo ľudia jeho dieťa ukryli a zachránili mu život. Museí svojmu synovi ukázať judaizmus, živý judaizmus, a týmto spôsobom všetky tieto cudzie viery prirodzene opustí a zabudne na ne.
Vošli do Veľkej synagógy vo Vilniuse, ktorá bola už len pozostatkom kedysi pulzujúcej židovskej éry. Našli tam niekoľko židovských preživších z Osvienčimu, ktorí sa vrátili do Vilniusu a teraz si budovali nový život a znovu nachádzali svojho židovského ducha. Uprostred drsnej reality svojho utrpenia a strašnej straty, v oveľa menšom počte, spievali a tancovali s ozajstnou radosťou, keď oslavovali Simchat Tóru.
Abrahám sa rozhliadal okolo seba s doširoka otvorenými očami a s dojatím zdvihol otrhanú modlitebnú knižku. Niečo hlboko v ňom na túto atmosféru odpovedalo a bol šťastný, že môže tam byť s otcom, ktorého sotva poznal. Napriek tomu sa zdržal a k tancu sa nepridal.
Židovský muž v uniforme sovietskej armády z chlapca nemohol spustiť oči a prišiel k Jozefovi. „Je toto dieťa... židovké?“ spýtal sa s nádychom úžasu v hlase.
„Toto je prvé živé židovské dieťa, s ktorým som sa za celý ten čas stretol...“
Otec odpovedal, že chlapec je Žid, a syna mu predstavil. Vojak hľadel na Henryka-Abraháma a snažil sa zadržať slzy. „Za tieto štyri hrozné roky som prešiel tisíce kilometrov a toto je prvé živé židovské dieťa, ktoré som sa za celý čas stretol. Chceš si so mnou zatancovať na mojich pleciach?“ spýtal sa chlapca, ktorý naňho fascinovane hľadel.
Otec prikývol na súhlas a vojak chlapca zdvihol vysoko na plecia. So slzami stekajúcimi po lícach a so srdcom plným ozajstnej radosti sa vojak pridal k tancu.
„Toto je môj zvitok Tóry,“ zvolal.
Abe Foxman, národný riaditeľ Ligy proti ohováraniu (Anti-Defamation League) – Abrahám z nášho príbehu – si na toto spomína ako na svoj prvý vedomý pocit spojenia s judaizmom a s tým, že je Žid.
