Odmietnutie odmietnutia
V kresťanstve je jeden aspekt, ktorý Židia, ak máme byť úprimní, musia odmietnuť, a ktorý začali odmietať aj kresťania, najmä pápež Ján XXIII. Ide o samotné chápanie odmietnutia, o myšlienku, že kresťanstvo predstavuje B-žie odmietnutie židovského ľudu, „starého Izraela“.
Po formálnej stránke sa to nazýva teológia nahradenia a je zakotvená v takých vyjadreniach ako kresťanský názov hebrejskej Biblie – „Starý zákon“. Starý zákon znamená potvrdenie – alebo zmluvu – kedysi platné. Z tohto pohľadu B-h už nechce, aby sme mu slúžili židovským spôsobom prostredníctvom 613 prikázaní, ale chce nový spôsob podľa Nového zákona. Jeho starý vyvolený ľud bol fyzickým potomkom Abraháma. Jeho nový vyvolený ľud sú duchovní potomkovia Abraháma, inými slovami nie Židia, ale kresťania.
Výsledky tejto doktríny boli zničujúce. Po holokauste ich zaznamenal Jules Isaac, francúzsky historik preživší holokaust. Nedávno boli ich vysvetlenia rozoberané v dielach ako Viera a bratovražda od Rosemary Ruetherovej a Konštantínov meč od Jamesa Carrolla. Viedli k stáročiam prenasledovania a k zaobchádzaniu so Židmi ako s vyvrheľmi. Čítanie diela Julesa Isaaca vyvolalo u pápeža Jána XXIII hlbokú metanoia či zmenu zmýšľania a napokon vyústilo do Druhého vatikánskeho koncilu (1962-65) a vyhláseniu Nostra Aetate, ktoré zmenilo vzťahy medzi katolíckou cirkvou a Židmi.
Nechceme tu skúmať tragické dôsledky tohto presvedčenia, ale skôr jeho neobhájiteľnosť vo svetle samotných zdrojov. Na naše prekvapenie sa kľúčový výrok nachádza v možno najtemnejšej pasáži celej Tóry, v kliatbach Bechukotaj. Mojžiš tu čo najostrejšie vysvetľuje dôsledky rozhodnutí, ktoré robíme my, Izrael. Ak zostaneme verní B-hu, budeme požehnaní. Ale ak sme neverní, výsledkom bude porážka, skaza, zničenie a zúfalstvo. Rétorika je neúprosná, varovanie nezameniteľné, vízia desivá. Na samom konci však prichádzajú tieto úplne neočakávané riadky:
Ľudia môžu byť B-hu neverní, ale B-h nikdy nebude neverný ľuďom. Môže ich potrestať, ale neopustí ich. Môže ich tvrdo súdiť, ale nezabudne na ich predkov, ktorí ho nasledovali, ani neporuší zmluvu, ktorú s nimi uzavrel. B-h neporuší svoje sľuby, aj keď my porušíme svoje.
Pointa je zásadná. Talmud opisuje rozhovor medzi židovskými vyhnancami v Babylone a prorokom:
Samuel povedal: Prišlo desať mužov a posadili sa pred proroka. Povedal im: „Vráťte sa a kajajte sa.“ Odpovedali: „Ak pán predá svojho otroka alebo sa manžel rozvedie so svojou manželkou, má jeden nárok voči druhému?“ Potom Svätý, nech je požehnaný, povedal prorokovi: „Choď a povedz im: „Toto hovorí Pán: Kde je rozvodový list vašej matky, s ktorým som ju poslal preč? Alebo ktorému zo svojich veriteľov som ťa predal? Bol si predaný pre svoje hriechy; pre tvoje prehrešky bola tvoja matka vypudená (Izaiáš 50:1; Sanhedrin 105a)
Talmud vkladá do úst vyhnancov argument, ktorý neskôr zopakoval Spinoza, názor, že samotný fakt exilu ukončil zmluvu medzi B-hom a židovským národom. B-h ich zachránil z Egypta a tým sa stal v silnom význame ich jediným panovníkom, ich kráľom. Ale teraz, keď im dovolil trpieť vyhnanstvom, opustil ich a teraz sú pod vládou iného kráľa, vládcu Babylonu. Je to, akoby ich predal inému pánovi, alebo akoby Izrael bol manželkou, s ktorou sa B-h rozviedol. Keď ich B-h predal alebo sa s nimi rozviedol, nemohol mat voči nim žiadne ďalšie nároky.
Presne toto popiera nasledovný verš v Izaiášovi – „Kde je rozvodový list tvojej matky, s ktorým som ju poslal preč? Alebo ktorému z mojich veriteľov som ťa predal?“ B-h sa nerozviedol, nepredal ani neopustil svoj ľud. Aj to je význam zasľúbenia na konci kliatieb v Bechukotaj: „A napriek tomu, keď budú v krajine svojich nepriateľov, nezavrhnem ich . . . a neporuším svoju zmluvu s nimi, lebo ja som Hospodin, ich B-h.“ B-h môže poslať svoj ľud do vyhnanstva, ale oni zostanú jeho ľudom a on ich privedie späť.
Aj toto je význam veľkého proroctva v Jeremiášovi:
Toto hovorí Pán: „Len ak sa nebesia hore dajú zmerať a základy zeme dolu preskúmať, zavrhnem všetkých potomkov Izraela pre všetko, čo urobili!“ (Jeremiáš 31:35-37)
Ústrednou témou Tóry a Tanachu ako celku je odmietnutie odmietnutia. B-h odmieta ľudstvo a keď vidí svet plný násilia, zachraňuje iba Noeho. Napriek tomu po potope sľubuje: „Už nikdy nebudem preklínať zem kvôli ľuďom, hoci všetky sklony ľudského srdca sú od detstva zlé. A už nikdy nevyhubím všetko živé, ako som to urobil“ (1 Gen 8,21). Toto je prvé odmietnutie odmietnutia.
Potom prichádza rad súrodeneckých rivalít. Zmluva prechádza cez Izáka, nie cez Izmaela, cez Jákoba, nie cez Ezaua. Ale B-h počuje nárek Hagar a Izmaela. Implicitne počuje aj Ezaua, pretože neskôr prikazuje: „Nemajte v nenávisti Edomitu [t.j. Ezauovho potomka], pretože je tvoj brat“
Nakoniec Boh spôsobí, že Levi, jedno z detí, ktoré Jákob preklial na smrteľnej posteli: „Prekliaty ich hnev, taký prudký, a ich zúrivosť, taká krutá“ (1 Moj 49,6), sa stane otcom duchovných vodcov Izraela, Mojžiša, Árona a Miriam. Odteraz je celý Izrael vyvolený. To je druhé odmietnutie odmietnutia.
Dokonca i keď Izrael trpí vyhnanstvom a ocitne sa „v krajine svojich nepriateľov“, stále sú deťmi B-žej zmluvy, ktorú B-h neporuší, pretože B-h neopustí svoj ľud. Môžu mu byť neverní. On im neverný nebude. Toto je tretie odmietnutie odmietnutia, vyjadrené v našej parši, zopakované Izaiášom, Jeremiášom a Ezechielom, axioma našej viery v B-ha, ktorý dodržiava svoje sľuby.
Preto tvrdenie, na ktorom je založená teológia nahradenia – že B-h odmieta svoj ľud, pretože oni odmietli jeho – je nemysliteľné z hľadiska abrahámskeho monoteizmu. B-h dodržiava svoje slovo, dokonca aj keď druhí ho porušujú. B-h neopustil a neopustí svoj ľud. Zmluva s Abrahámom, obsah daný na hore Sinaj a jej obnovovanie odvtedy v každom kritickom bode dejín Izraela, je stále platná, nezmenšená, bez výhrad, nezlomná.
Starý zákon nie je starý. B-žia zmluva so židovským národom je stále živá, stále silná. Uznanie tejto skutočnosti zmenilo vzťah medzi kresťanmi a Židmi a pomohlo utrieť mnoho storočí slz.
Rabin Jonathan Sacks, motiváciou v živote. Takýmto spôsobom dokázal Áron pritiahnuť ľudí bližšie k Tóre. Podľa iného príbehu o ňom, Áron sa zvykol stýkať so zlými ľuďmi, pokiaľ sa nezahanbili a nepomysleli si: „Beda nám! Keby Áron vedel, akí sme, aký je náš život, rozhodol by sa, že na nás už nikdy neuprie svoj zrak. Musí si myslieť, že sme ctihodní ľudia. Mali by sme sa aspoň pokúsiť, aby naše správanie zodpovedalo jeho zmýšľaniu.“ Týmto spôsobom ich ťahalo k nemu a k učeniu sa Tóry od neho.