Rabi Sacks – Živá kniha

Je to najslávnejší, najveľkolepejší a najvplyvnejší úvod spomedzi všetkých kníh svetovej literatúry:

Tradičný preklad znie: „Na počiatku B-h stvoril nebo a zem.“ Mimoriadne zvláštne však je, ako Raši – najobľúbenejší zo všetkých židovských komentátorov – začína svoj komentár k Chumašu:

Môžeme to naozaj brať doslovne? Naozaj rabi Jicchak či dokonca Raši vážne naznačovali, že Kniha kníh sa mohla začínať uprostred – asi v tretine knihy Exodus? Že mohla mlčaním obísť stvorenie vesmíru, ktoré je napokon jedným zo základov židovskej viery?

Mohli by sme pochopiť dejiny Izraela bez ich predhistórie, bez príbehov Abraháma, Sáry a ich detí? Mohli by sme porozumieť týmto príbehom bez poznania toho, čo im predchádzalo: opakovaného B-žieho sklamania z Adama a Evy, Kaina, pokolenia potopy a staviteľov Babylonskej veže?

Päťdesiat kapitol knihy Genezis spolu so začiatkom Exodu tvorí základný prameň biblickej viery. Práve ony sú najbližšie, ako sa vieme dostať, k ucelenému výkladu filozofie judaizmu. Čo mal teda rabi Jicchak na mysli?

Myslel tým niečo hlboké, na čo často zabúdame. Ak chceme porozumieť knihe, musíme vedieť, do akého žánru patrí. Je to história alebo legenda, kronika alebo mýtus? Na akú otázku odpovedá? Historická kniha odpovedá na otázku: čo sa stalo? Kniha o kozmológii – či už vedecká, alebo mytologická – odpovedá na otázku: ako sa to stalo?

Rabi Jicchak nám hovorí, že ak chceme porozumieť Tóre, musíme ju čítať ako Tóru, teda ako zákon, poučenie, učenie a usmernenie. Tóra odpovedá na otázku: ako máme žiť? Preto kladie otázku, prečo sa nezačína prvým prikázaním, ktoré dostal Izrael.

Tóra nie je knihou histórie, hoci históriu obsahuje. Nie je knihou vedy, hoci prvá kapitola knihy Genezis – ako poukázal sociológ 19. storočia Max Weber – je nevyhnutnou predohrou k vede, pretože predstavuje prvý okamih, keď ľudia uvideli vesmír ako dielo jedinej tvorivej vôle, a teda ako niečo pochopiteľné, nie svojvoľné a tajomné. Tóra je v prvom i poslednom rade knihou o tom, ako žiť.

Všetko, čo obsahuje – prikázania i príbehy vrátane samotného príbehu stvorenia – je v nej s jediným cieľom: poskytnúť nám etické a duchovné poučenie.

Prechádza od najmenších podrobností k najveľkolepejším víziám vesmíru a nášho miesta v ňom. Nikdy sa však neodchyľuje od svojho dôsledného zamerania na otázky: Čo mám robiť? Ako mám žiť? Akým človekom sa mám usilovať stať? V Genezis 1 sa začína tou najzákladnejšou otázkou zo všetkých. Žalm ju vyjadruje takto:

Reč o človeku Pica della Mirandolu z 15. storočia bola jedným zo zlomových okamihov západnej civilizácie, „manifestom“ talianskej renesancie. Mirandola v nej pripísal B-hu tieto slová adresované prvému človeku:

Človek – Homo sapiens, tá jedinečná syntéza „prachu zeme“ a B-žieho dychu – je medzi stvorenými bytosťami jedinečný tým, že nemá pevne danú podstatu: môže si slobodne zvoliť, kým sa stane. Mirandolova Reč znamenala rozchod s dvoma dominantnými tradíciami stredoveku: s kresťanskou náukou, podľa ktorej je človek nenapraviteľne skazený a poznačený prvotným hriechom, a s platónskou predstavou, že ľudstvo je ohraničené nemennými formami.

Je to zároveň pozoruhodne židovský pohľad – takmer totožný s tým, ktorý predstavil rabín Joseph Soloveitchik v diele Halachický človek: „Najzákladnejším princípom zo všetkých je, že človek musí stvoriť sám seba. Práve túto myšlienku priniesol judaizmus svetu.“ Preto pri zistení, že Mirandola mal židovského učiteľa, rabiho Elijaha ben Moše Delmediga (1460–1497), pocítime triašku zo spoznania.

Delmedigo sa narodil na Kréte a už od mladosti bol výnimočne nadaným talmudistom. V mladom veku ho vymenovali za vedúceho ješivy v Padove. Zároveň študoval filozofiu, najmä diela Aristotela, Maimonida a Averroa. Ako 23-ročného ho vymenovali za profesora filozofie na Padovskej univerzite. Vďaka tomu sa zoznámil s grófom Giovannim Picom della Mirandolom, ktorý sa stal jeho žiakom aj patrónom. Delmedigove filozofické spisy, najmä jeho dielo Bechinat ha-Dat, však napokon vyvolali spory. Iní rabíni ho obvinili z herézy. Musel odísť z Talianska a vrátiť sa na Krétu. Židia aj kresťania si ho veľmi vážili, a keď v mladom veku zomrel, na jeho pohreb prišlo mnoho kresťanov i Židov.

Tento dôraz na voľbu, slobodu a zodpovednosť patrí medzi najvýraznejšie črty židovského myslenia. Prvá kapitola knihy Genezis ho vyjadruje tým najjemnejším spôsobom. Všetci poznáme jej výrok, že B-h stvoril človeka „na svoj obraz, podľa svojej podoby“. Málokedy sa však zastavíme a zamyslíme nad paradoxom, ktorý sa v ňom skrýva. Ak Tóra niečo zdôrazňuje znova a znova, tak to, že B-h nemá nijaký obraz. „Budem, čím budem,“ hovorí Mojžišovi, keď sa Ho Mojžiš pýta na Jeho meno.

Keďže B-h presahuje prírodu, a to je základná myšlienka Genezis 1, je slobodný a nie je spútaný prírodnými zákonmi. Keď stvoril ľudí na svoj obraz, dal nám podobnú slobodu, a tak stvoril jedinú bytosť, ktorá sama dokáže tvoriť. Bezprecedentné podanie o B-hu v úvodnej kapitole Tóry vedie k rovnako bezprecedentnému pohľadu na človeka a na našu schopnosť meniť samých seba.

Renesancia, jeden z vrcholov európskej civilizácie, sa napokon zrútila. Rad skorumpovaných vládcov a pápežov viedol k reformácii a k celkom odlišným názorom Lutera a Kalvína. Je fascinujúce uvažovať, čo sa mohlo stať, keby pokračovala smerom, ktorý naznačil Mirandola. Jeho humanizmus konca 15. storočia nebol sekulárny, ale hlboko náboženský.

Veľká pravda Genezis 1 však zostáva. Ako povedali rabíni (Berešit raba 8:1; Sanhedrin 38a): „Prečo bol človek stvorený ako posledný? Aby sa mu povedalo: ak je toho hoden, celé stvorenie bolo stvorené pre teba; ak toho hoden nie je, povedia mu: aj komár ťa predbehol.“ Tóra zostáva najvyššou B-žou výzvou ľudstvu k slobode a tvorivosti na jednej strane a k zodpovednosti a zdržanlivosti na strane druhej – aby sa človek stal B-žím partnerom v diele stvorenia.