Židovské očakávania

Poznáme to všetci. Náš rok prebieha asi u každého rovnako, alebo aspoň podobne. Možno je iná intenzita, možno sa líši načasovanie či dôvody, ale väčšinou je to u každého podobné.

Po Chanuke si uvedomujeme, že je tu veľmi rýchlo január, a to znamená, že do Pesachu je už len pár mesiacov. Vo februári alebo marci máme Purim a po Purime vieme, že ak sme ešte nezačali rozmýšľať nad Pesachom a tým, kedy začneme upratovať, kedy všetko tento rok vytepujeme? A čo okná, treba? Čo budeme jesť a čo variť? Čo vlastne máme v pivnici medzi pesachovými krabicami? Na ktorý deň padne seder, koľko Chol HaMoed je, alebo teda či padne seder na víkend, alebo treba dovolenku? Či príde rodina, alebo cestujeme, a ako vyriešime jedlo? tak je už neskoro.

Purim je posledný zvonček, ktorý nezvoní, ale bije: je tu Pesach a treba sa, ak sme sa ešte nedali do práce, rýchlo pustiť do príprav.

Po dlho očakávanom, alebo skôr obávanom, Pesachu sme zase tam, kde sme boli: nový rok… Veď o pár mesiacov máme ZASE nový rok! Síce ešte pred ním máme Omer, Šavuot a obávané dlhé pôsty a dnes horúce leto, ale vtedy je už neskoro myslieť na nový rok, lebo ten začína, keď leto končí – a v dnešných klimatických zmenách ešte skôr.

Kým Pesach je skôr fyzicky a organizačne náročný, Roš Hašana je TEN DEŇ, deň, na ktorý sa treba pripraviť intelektuálne a hlavne duchovne. Deň, do ktorého musíme presvedčiť nášho Kráľa kráľov, že si zaslúžime všetko dobré a že všetky naše skutky sme vlastne mysleli dobre!

Lenže dni plynú, týždne letia, mesiace skáču a my sa veľmi rýchlo ocitneme v tom lepšom prípade v mesiaci Elul, poslednom mesiaci pred Roš Hašanou, kedy, ako chasidské učenie tvrdí, sám Kráľ kráľov zostúpi zo svojho kráľovstva dole, aby nám bol bližšie a dal nám príležitosť prihovoriť sa, ospravedlniť sa a napraviť a zároveň nám požehná a dá, čo potrebujeme.

V tom horšom prípade zrazu stojíme v synagóge a hlavou nám prebehne: „B-že, však je nový rok!“ Vtom započujeme rabína, ktorý hlasno hovorí, že veď Roš Hašana nie je nový rok, ale hlava roka! To znamená, je to deň súdu, keď sa rozhodne o všetkom.

A my sa zrazu snažíme dať dokopy nejaké tie pocity, vety, myšlienky, ale medzi modlitbou a zdravením sa s tými, ktorých sme dlho nevideli, sa to ani veľmi nedá. A zrazu: tutututututu… tuuuuuuuuuuuuu… tu tu tu tu… šofar!

A je to tu. Deň súdu a šofar.

A ja som pol roka rozmýšľal, ako sa pripravím, ako sa zlepším, ako sa porozprávam s Najvyšším, ako si od srdca vypýtam, čo mi chýba ale nič som nestihol…

Prvý šofar odznel. Ešteže deň má niekoľko hodín a Roš Hašana má dva dni!

Ešte mám šancu. Najvyšší je tu predo mnou a čaká. Dokonca sa usmieva a očami pozýva, aby som sa prihovoril a priblížil…

Lenže, ako to býva pred veľkou osobnosťou, nejako neviem dať dokopy myšlienky, vety, ani len ospravedlnenie. Kde mám začať a čo vlastne mám povedať? A ak aj by som vedel, nie je to trošku drzé? Na poslednú chvíľu?

O to horšie pred Najvyšším z najvyšších, Kráľom kráľov, Stvoriteľom sveta, pre ktorého je minulosť, prítomnosť a budúcnosť to isté, ktorý nám vidí do duše a vie o nás aj to, čo my sami nevieme.

Ako môžem vlastne niečo povedať?

Tu nás mudrci učia a pripomínajú denne, že B-h nie je len náš Kráľ, ale Otec, a nie len Otec, ale

Ktorý nás pozná ako nikto iný a dáva nám šance a odpláca dobro po tisíce rokov, kým s trestom (čo vlastne nie je trest, ale dôsledok a očistenie) čaká generácie.

A vo svojej múdrosti a milosrdnosti nám prikázal na tento deň trúbiť na šofar – šofar, ktorého zvuk pripomína hlboký nárek, ktorému sa ani slová nevyrovnajú.

Tento zvuk povie za nás všetko, zozbiera naše slová, myšlienky a pocity a odovzdá ich Najvyššiemu. Keď stojíme a počujeme ten hlboký nárek šofaru, naša duša kričí všetko, čo cíti, bez toho, aby sme si to úplne uvedomili.

B-h je v tej chvíli ako milujúci rodič, ktorý vie a chápe, že malé dieťa, ktoré rozbilo pohár po desiatom upozornení, aby sa ho nedotýkalo, nevie vyjadriť a niekedy ani nechápe, čo sa stalo a čo cíti. A miesto slov a ospravedlnenia spustí plač.

Pocíti ľútosť, ale aj radosť, lebo síce nie slovami, ale práve tým nárekom dieťa dáva najavo, že vie, že je to nesprávne, a je mu to ľúto. A v tej chvíli vie, že to už nikdy nechce urobiť. Odpustenie príde hneď.

Áno, je treba snažiť sa celý rok. Je treba vrátiť sa k B-hu zakaždým, keď zídeme z cesty, a ak nie, tak to aspoň dobehnúť a napraviť v mesiaci Elul, ešte pred Roš Hašanou. Je treba pracovať na sebe a na našom vzťahu s Ním, naším Kráľom a Otcom…

Taktiež je dôležité cítiť strach či rešpekt a brať veci vážne, ale treba si stále pamätať, že v súdnej sieni v deň súdu je sudcom náš Otec, náš Kráľ.

Ako jedna z liturgií na selichot na Jom Kipur píše: „Ak sme Tvoje deti, zľutuj sa nad nami, ako sa otec zľutuje nad svojimi deťmi; ak sme Tvoji sluhovia, naše oči sú obrátené na Teba, pokiaľ nám neukážeš milosť.“

Ešte stále máme pár dní či pár hodín. Božia milosť nám dala 48 hodín Roš Hašany a stále sa môžeme pripraviť.

Ak to nestačí, máme 10 dní nápravy a oľutovania a Jom Kipur – Deň zmierenia, ktorý sám osebe pôsobí ako silný bieliaci prostriedok, ktorý zmyje aj tú najtmavšiu škvrnu.

Náš B-h nie je nejaká osobnosť, po ktorej, ak sme nevyužili šancu, sa dvere zatvoria. Je to milosrdný Otec, ktorý na nás čaká, a dvere sú otvorené minimálne do Ne'ilah na Jom Kipur a vlastne privreté nielen celý rok, ale celý život.

Využime tieto dni nie zo strachu, ale z lásky k Nemu – priblížiť sa či zmieriť sa.

Ako ale?

Síce každý máme spôsob zabudovaný v sebe, učenci nám ponúkajú mnoho možností, ako sa inšpirovať, priblížiť a pripraviť. Zamyslieť sa a počúvať: Otvor sidur, Chumaš, lekcie Tóry, komentáre či príbehy a prečítaj si niečo. Každé slovo a každá veta Tóry a jej učenia je ako spojenie, telefón…

Nielenže si očistíme myseľ a prídu nám slová a myšlienky, aké potrebujeme, ale aj budeme počuť, čo nám sám Kráľ kráľov chce povedať. B-h s nami komunikuje stále a spojenia s Ním nie sú sod (tajomstvo). Sme to len my, čo nepočujeme. Ako tínedžer, zatvorený vo svojej izbe s hudbou na plné obrátky, nemá šancu počuť milosrdný hlas svojej mamy, ktorá chce, aby sa prišiel najesť, alebo chce vedieť, koľko peňazí potrebuje do školy. Až keď stíši alebo vypne hudbu a otvorí dvere, môže vedieť, čo mama od neho chce a čo pre neho má.

Pred novým rokom stíšme hudbu (odsuňme materiálne či charakterové zátarasy) a otvorme dvere (Tóra, modlitba a dobré skutky) a vypočujme si, čo nám B-h hovorí.

Druhý tip, ako prísť na deň súdu pripravený a pokojnejší, je tip od slávneho chasidského rabína Rabiho Izaka Leviho z Berdičova, ktorý bol známy aj ako obhajca židovského národa: „Niekedy to, čo vyzerá ako prekážka, je v skutočnosti začiatok niečoho nového a lepšieho.“

Súď druhého pozitívne, hľadaj v každom len to dobré, daj každému „benefit of doubt“ – výhodu pochybnosti, t. j. nech konal akokoľvek, určite mal na to dobrý dôvod, alebo to myslel dobre, alebo to bolo úplne inak ako to vyzerá.

Ak my budeme súdiť iných pozitívne a pozerať na dobrú stranu, aj B-h bude s nami konať podobne.

Mudrci učia, že niekedy sa nám stávajú situácie, ktoré sú ako zrkadlo, v ktorom nás B-h postaví do úlohy sudcov. My odsúdime čin človeka, nevediac, že ide o podobný skutok, aký sme sami vykonali, a B-h nás nechá súdiť samých seba. Toto je silný odkaz!

Keď budeme trocha inšpirovaní a pripravení na náš nový rok, nebude pre nás obavou, ale veľkým očakávaním.

S novým rokom príde nová energia a nové požehnania, ktoré má pre nás B-h už teraz pripravené.

Nech si všetci nájdeme cestu k Nemu a sme zapísaní do Knihy života na dobrý a sladký rok.