Šofar vyzýva

„Originálny“ nie je slovo, ktoré sa často používa v súvislosti so židovským zákonníkom. Vo všeobecnosti totiž platí, že ak je niečo pravdivé, nie je to nové, a ak je to nové, nie je to pravdivé. No práve slovo „originálny“ presne vystihuje Maimonidov zákonník Mišne Tóra najmä v súvislosti s Roš hašana. Maimonides bol prvým halachickým autorom, ktorý vytvoril samostatné dielo nazvané Hilchot tešuva – Zákony pokánia. Jeden z jeho zákonov (3:4) prekvapuje svojou originalitou a zároveň má ďalekosiahle dôsledky aj pre nás.

Začína týmito slovami: „Hoci trúbenie na šofar počas Roš hašana je príkazom Tóry, predsa v sebe nesie aj náznak svojho významu a to: Prebuďte sa, Vy, ktorí spíte, zo svojho spánku, a Vy, ktorí driemete, zo svojho driemania. Skúmajte svoje skutky, vráťte sa v pokání a spomeňte si na svojho Stvoriteľa – Vy, ktorí zabúdate na pravdu v márnosti času a premárnite celý rok prázdnymi činnosťami, ktoré neprinášajú úžitok ani záchranu.“

Originalita tejto myšlienky spočíva v odlišnom vysvetlení, než je uvádzané v Talmude, ktoré vysvetľuje, že šofar pripomína nám a B-hu barana, ktorého Abrahám núkal namiesto svojho syna, keď zväzoval Izáka. Samotný zvuk šofaru, terua, podľa Talmudu predstavuje zvuk sĺz. Inými slovami, keď stojíme pred B-hom na súde, prosíme Ho, aby si spomenul na obete, ktoré sme my i naši predkovia priniesli pre Neho. Šofar je naším volaním k B-hu.

Maimonides hovorí opak. Šofar je B-žím volaním k nám. Je to spôsob, akým nám B-h kladie tú istú otázku, ktorú položil prvým ľuďom v rajskej záhrade: „Kde si?“ Čo si urobil so životom, slobodou a požehnaniami, ktoré som ti dal? Toto je jedinečný Maimonidov pohľad. Čo však myslí slovami: „vy, ktorí zabúdate na pravdu v márnosti času a premárnite celý rok prázdnymi činnosťami, ktoré neprinášajú úžitok ani záchranu“?

Vynikajúci komentátor denníka The New York Times, David Brooks, vydal v uplynulom roku bestseller The Road to Character (Cesta k charakteru), ktorý čiastočne vychádza zo slávnej eseje rava Soloveitchika The Lonely Man of Faith (Osamelý muž viery). Aplikovaním myšlienok rava Soloveitchika na súčasnú kultúru Brooks rozlišuje medzi tým, čo nazýva cnosťami uvádzanými v životopise a cnosťami vymenúvanými v smútočnom prejave.

No cnosti, ktoré zaznejú v smútočnej reči, sú tie, pre ktoré si nás ľudia budú pamätať. Sme láskaví, čestní a verní? Šofar nás vyzýva k hlbšiemu životu. Aké ideály určujú náš život a ako ich napĺňame? Tieto veci do životopisu nepíšeme, no zásadne ovplyvňujú kvalitu nášho života aj to, aký vplyv máme na ľudí okolo seba.

„Žijeme,“ píše Brooks, „v spoločnosti, ktorá nás povzbudzuje premýšľať o tom, ako si vybudovať skvelú kariéru, no mnohí z nás nenachádzajú slová, keď majú hovoriť o tom, ako rozvíjať svoj vnútorný život.“ To nie je ďaleko od toho, čo mal Rambam na mysli, keď hovoril o premárnení času prázdnymi činnosťami, ktoré neprinášajú úžitok ani záchranu. Neznamená to, že cnosti do životopisu nie sú dôležité. Znamená to, že nie sú tým najdôležitejším. Neustály tlak na úspech v pracovnom a obchodnom svete nám ponecháva príliš málo času a povzbudenia na rozvíjanie hĺbky charakteru, ktorá rozhoduje o kvalite našich vzťahov, o pocite zmysluplného života a o láske, ktorú dávame i prijímame. Práve k tomu nás podľa Rambama vyzýva šofar. A práve to mal rav Soloveitchik na mysli pod pojmom „Adam II“ – človek zmluvy, teda človek vo vzťahu k B-hu.

Žiť život podľa Tóry znamená osvojovať si cnosti, ktoré by sme chceli počuť v smútočnej reči: pokoru, vďačnosť, čestnosť, radosť, ochotu slúžiť a prinášať obete v mene vyšších ideálov. Ide o „dobročinnosť, lásku a vykúpenie“.

Aj dnes, píše Brooks, stretneme ľudí, ktorí „akoby mali pôsobivú vnútornú súdržnosť“. Nežijú „roztrieštené, nesúrodé životy“. Sú pevne ukotvení, majú korene, vedia, na čom z dlhodobého hľadiska záleží, a dokážu rozlíšiť hudbu od hluku. Výsledkom je, že ich „búrky neznesú z kurzu“ a „nezlomia sa v nepriazni“. Vyžarujú, ako píše Brooks, „istý druh morálnej radosti“. Porážka ich nezničí a kritika ich nezraní. Majú obrovskú vnútornú silu a skutočne ovplyvňujú životy ľudí, ktorých sa dotknú.

To vystihuje chešbon hanefeš – skúmanie a hodnotenie seba samého, ktoré by malo formovať naše premýšľanie počas Roš hašana, Jom kipur a dní medzi nimi. Práve k tomu nás podľa Maimonida vyzýva šofar. A práve toto je nepochybne posolstvo pre našu dobu.

Nikto z nás ako jednotlivec nedokáže zastaviť globálne otepľovanie, priniesť mier na Blízky východ ani nastoliť spravodlivosť a súcit v medzinárodnom priestore. Môžeme však potichu rozvíjať silu charakteru, ktorá zmení nielen náš vlastný život, ale aj životy ľudí okolo nás. Práve o tom je podľa Rambama (v jeho Ôsmich kapitolách) judaizmus – o pestovaní charakteru prostredníctvom opakovaných skutkov, ktoré nazývame micvot, a o spôsobe života, ktorý nazývame halacha. Práve v tom je judaizmus taký bohatý a transformujúci, zatiaľ čo súčasnej sekulárnej kultúre, zameranej na vonkajšie úspechy a cnosti do životopisu, toto často bolestne chýba.

Skúsme v nadchádzajúcom roku prostredníctvom svojho židovského života rozvíjať tie vlastnosti charakteru, ktoré náš život skutočne obohacujú a pramenia z vedomia prítomnosti Šechiny v našom živote. Mudrci chápali, a azda nikto lepšie než Maimonides, že najlepší spôsob, ako zmeniť svet, je zmeniť seba samých. Práve k tomu nás vyzýva šofar: aby sme rozvíjali svoj vnútorný život a prostredníctvom pokory, odpustenia a lásky sa stali nástrojmi, cez ktoré môžu prúdiť B-žie požehnania. Naučme sa vyžarovať morálnu radosť.