Sukot pre dnešnú dobu

Zo všetkých sviatkov určite Sukkot najsilnejšie oslovuje našu dobu. Kohelet by takmer mohol byť napísaný v dvadsiatom prvom storočí. Tu je obrazom absolútneho úspechu muž, ktorý má všetko – domy, autá, oblečenie, obdivujúce ženy, závisť ostatných – robil všetko, čo tento svet môže ponúknuť od potešenia cez majetok a moc až po múdrosť, a napriek tomu, keď sa pozerá na svoj život ako celok, môže povedať len toto: „Márnosť, márnosť, všetko je márnosť.“

Zlyhanie Koheleta pri hľadaní zmyslu priamo súvisí s jeho posadnutosťou s „ja“ a „mňa/seba“: „Postavil som pre seba. Zhromaždil som pre seba. Nadobudol som pre seba.“ Čím viac nasleduje svoje túžby, tým prázdnejším sa stáva jeho život. Neexistuje silnejšia kritika konzumnej spoločnosti, ktorej modlou je vlastné ja, ktorej ikonou je „selfie“ a ktorej morálnym kódexom je „Robte všetko, čo je vo váš prospech.“ Je to spoločnosť, ktorá dosiahla nebývalý blahobyt, ktorá dala ľuďom viac možností, než mali kedykoľvek predtým, a predsa zároveň zaznamenala nebývalý nárast zneužívania alkoholu a drog, porúch príjmu potravy, syndrómov súvisiacich so stresom, depresiou, pokusov o samovraždu i samotných samovrážd. Spoločnosť turistov a nie pútnikov nemôže priniesť pocit, že život má zmysel. Zo všetkého, čo si ľudia zvolili uctievať, je vlastné ja tým najmenej naplňujúcim. Kultúra narcizmu sa rýchlo mení na osamelosť a zúfalstvo.

Kohelet bol, samozrejme, aj kozmopolitom: mužom, ktorý sa cítil doma všade, a preto nikde. Je to muž, ktorý mal sedemsto žien a tristo konkubín, ale na konci mohol povedať len toto: „Horkejšia než smrť je žena.“ Každému, kto to číta v kontexte života kráľa Šalamúna, autora tejto knihy, by malo byť zrejmé, že Kohelet vlastne nehovorí o ženách, ale o sebe samom.

Kohelet nakoniec nachádza zmysel v jednoduchých veciach. „Sladký je spánok pracujúceho človeka.“ „Užívaj si život so ženou, ktorú miluješ.“ „Jedz, pi a raduj sa zo slnka.“ Presne to je v konečnom dôsledku zmyslom Sukkotu ako celku. Je to sviatok jednoduchých vecí. Je to, po židovsky, čas, keď sa priblížime k prírode viac než kedykoľvek inokedy, sedíme v prístrešku, ktorého strechou sú len listy, a berieme do rúk nespracované plody a lístie palmovej vetvy, citrónu, myrtových vetvičiek a listov vŕby. Je to čas, keď sa na krátko oslobodíme od dômyselných pôžitkov mesta a priemyselne spracovaných výrobkov technologického veku, keď si nájdeme čas na opätovné prežitie aspoň časť nevinnosti, ktorú sme mali v mladosti, keď svet ešte mal žiaru zázraku Sila Sukkotu spočíva v tom, že nás vracia k najzákladnejším koreňom nášho bytia. Nemusíte žiť v paláci, aby vás obklopovali Oblaky slávy. Nemusíte byť nesmierne bohatí, aby ste si mohli kúpiť tie isté listy a plody, ktoré pri uctievaní B-ha používa milionár. Keď žijete v sukke a pozývate hostí k svojmu stolu, zistíte, že tí, ktorí vás prišli navštíviť, nie sú nikto iný než Abrahám, Izák a Jakob a ich ženy (na tomto predpoklade sú postavení Ušpizin, mystickí hostia). To, čo robí chatrč krajšou než dom, je fakt, že pri Sukkote nie je žiadny rozdiel medzi najbohatším z bohatých a najchudobnejším z chudobných. Všetci sme cudzincami na zemi, dočasnými obyvateľmi v takmer večnom vesmíre B-ha. Bez ohľadu na to, či sa dokážeme tešiť, či sme našli šťastie, všetci môžeme pociťovať radosť.

Sukkot je čas, keď si kladieme najhlbšiu otázku - čo robí život hodným žitia. Po tom, ako sme sa na Rošhašana a Jom Kipur modlili za zápis do Knihy života, nás Kohelet núti pripomenúť si, aký krátky a aký zraniteľný je v skutočnosti život. „Nauč nás počítať naše dni, aby sme získali srdce múdrosti.“ Nie je dôležité, ako dlho žijeme, ale to, ako intenzívne cítime, že život je dar, ktorý splácame tým, že dávame ostatným. Radosť, prevládajúca téma tohto sviatku, je náš pocit, keď vieme, že je výsadou jednoducho žiť, dýchať opojnú krásu tohto okamihu uprostred bohatosti prírody, kypiacej rozmanitosti života a pocitu spoločenstva s tými mnohými ďalšími, ktorí s nami zdieľajú našu históriu a našu nádej.

Na Sukkote je spomedzi všetkého najmajestátnejšie, že je sviatkom neistoty. Je to otvorené uznanie toho, že neexistuje život bez rizika, a že napriek tomu môžeme čeliť budúcnosti bez strachu, keď vieme, že nie sme sami. B-h je s nami – v daždi, ktorý prináša zemi požehnanie, v láske, ktorá privolala do bytia vesmír a nás, a v odolnosti ducha, ktorá umožnila malému a zraniteľnému národu prežiť najväčšie ríše, aké svet kedy poznal. Sukkot nám pripomína, že sláva B-ha bola prítomná v malom, prenosnom Svätostánku, ktorý postavil Mojžiš a Izraeliti na púšti dokonca výraznejšie než v Šalamúnovom Chráme s celou jeho veľkoleposťou. Chrám možno zničiť, ale sukku, dokonca aj rozpadnutú, možno na druhý deň znovu postaviť. Bezpečie nie je niečo, čo môžeme dosiahnuť fyzicky, ale je to niečo, čo môžeme získať mentálne, psychicky, duchovne. Jediné, čo to potrebuje, je odvaha a ochota sedieť v tieni ochranných krídiel B-ha.